Nemajú pokrivené bicepsy ako návštevníci našich posilňovní, sú ale silnejší a ich sila je ladná. Majstri indického tradičného športu mallakhamba predvádzajú, čo všetko sa dá robiť na tyči či lane.

Názov dala disciplíne slová „malla“, teda „zápasník“ a „khamba“, to je „tyč“.
Pôvodne to totiž bolo cvičenie pre podporu sily a kondície zápasníkov, najstaršia zmienka o mallakhambe pochádza z roku 1135 nášho letopočtu.
Niektorí odborníci však tvrdia, že ona najstaršia forma mallakhamby nemala s neskoršou nič spoločné, cvičenci používali kovový stĺp, ktorý používali len ako závažie.
Jej dnešná podoba je spájaná až s predným zápasníkom menom Balambhtdada Deodhar, ktorý pôsobil v osemnástom storočí v meste Pune.
Deodhar sa vraj na náročný zápas proti dvom najväčším bojovníkom pripravoval na svätom mieste, kde pozoroval, čo robia opice na stromoch.
Svoje umenie mu vraj predviedol aj opičí kráľ Hanuman.
Deodhar sa inšpiroval, po návrate prvého zápasníka porazil tak, že druhý súboj odvolal, a Deodhar potom cvičenie ešte zdokonalil – tak vraj vznikla dnešná verzia mallakhamby.
Dnes je to umelecké predstavenie, nie príprava na zápasenie.
Nároky na silu, rovnováhu a koncentráciu ale zostali.
Podľa ľudí, ktorí sa snažia tradíciu udržať pri živote, vedie k rozvoju silného tela i mysle.
Základnými formami je mallakhamba na postavenej tyči, na zavesenej tyči a na lane.