Za cieľ sme si vybrali hory vo vulkanickom pohorí Cordillera Occidental a málo prebádané vyvrásnené pohorie Cordillera Apalobamba na východ od jazera Titicaca, ku ktorému neexistuje žiadna mapa. Kónické vulkány na západe krajiny a mysteriózne  a neprebádané panenské kopce na východe nás priťahovali ako magnet a boli prísľubom poriadneho dobrodružstva. Mnohé z vrchov, na ktoré sme sa chystali vystúpiť a vzápätí ich zlyžovať, boli kedysi dávno posvätnými horami národov Inka a Aymara. Aj preto táto expedícia dostala názov SKI CORDILLERA 2006 – posvätné hory Bolívie. Okrem silného odhodlania vystúpiť a zlyžovať tieto hory, pochutnať si na bolívijskom pivku a vínku, sme sa chceli dozvedieť čosi viac o postavení hôr v mytológii a kultúre miestnych národov a možno aj vytancovať nejakú miestnu krásavicu. O tom, čo z týchto plánov sa nám napokon podarilo zrealizovať, viac práve v tomto článku.

Je 11. mája 2006 a lietadlo s členmi expedície a kopou zimných harabúrd roluje na runway. Po pomerne dlhom lete s tromi prestupmi vystupujeme v Bolívii  a hneď na letisku v El Alto vo výške okolo 4100m dostávame „facku“ od riedkeho vzduchu. Pár dní trávime v La Paz  a okolí, aby sme sa aklimatizovali. Vymetáme archeologické náleziská, miestne bary a pracovné stresy z hlavy. Dobrodružstvo začína. Nasleduje presun do národného parku Sajama, ktorý za meno vďačí najvyššej hore Bolívie – 6542m vysokej Sajame. Tá je jedným  z cieľov našej expedície, no kvôli aklimatizácii za prvú horu, ktorú sa pokúsime vystúpiť a zlyžovať, volíme 6432m vysoký vulkán Parinacota.

Parinacota je perfektný kónický vulkán  s nádherným pravidelným kráterom a od blízkeho vulkánu Pomerape ho delí 5200 metrov vysoké sedlo, v ktorom je ideálne miesto pre výškový tábor. Miestni obyvatelia obe hory volajú Las Payachatas, čo v jazyku Aymara znamená dvojičky. V roku 2004 sa nám podarilo zlyžovať panenskú južnú stenu 6232m vysokej Pomerape. Závisť je zlá vlastnosť,  a tak sestry boli odvtedy rozhádané. Neostávalo iné, ako počas tejto expedície urovnať spor pokusom o zlyžovanie panenskej severozápadnej steny Parinacoty. Sme predsa nejakí charakteri a čo je v rodine, to sa počíta.

Ľadovcové trhliny, niektoré boli hlboké niekoľko desiatok metrov
Ľadovcové trhliny, niektoré boli hlboké niekoľko desiatok metrov

Budík zvoní o tretej a po uvarení raňajok vyliezame o štvrtej von do asi dvadsaťpäťstupňového mrazu. Nohy aj ruky mrznú, fúka silný vietor, ktorý na pocite tepla nepridáva. Umrznutých nás až okolo siedmej zohrieva slnko vychádzajúce spoza Sajamy. Vytvára fantastickú scenériu. Náhorná plošina altiplano hrá všetkými odtieňmi hnedej a červenej  a dramaticky kontrastuje s modrastým, ešte spiacim ľadovcom, po ktorom stúpame hore. S údivom a pootvorenými ústami nasávame atmosféru, fučiac a bojujúc o ďalšie výškové metre. Od chrbta na nás celý čas žiarlivo dozerá južná stena Pomerape… O desiatej hodine stojí prvá dvojka na vrchole na kraji krátera hlbokého asi 200 metrov vo výške 6342 metrov. Čas na pár fotiek a rádiovú reláciu s dedinkou Sajama, kde sa nám lieči Rastík z bronchitídy a Christian, ktorého vytrápila výška a riedky prípad  s hustým behaním. Chalani nám na diaľku gratulujú (a možno aj ticho závidia) a medzitým sa na vrchol dostavuje celý zvyšok tímu. Vzduch je riedky a sneh zmrznutý, no medzitým trochu zmäkol. Apu Parinacota – duch hory Parinacota, ktorého sme si v duchu miestnych tradícií podplatili rituálnou obetou lístkov koky a troškou Chalupkovie hruškovice, vypočul naše prosby o dobré počasie, sneh a šťastný návrat dolu, a tak úspešne absolvujeme pomerne príjemný prvozjazd severozápadnou stenou vulkánu a bezpečne prichádzame do basecampu…

 

Vulkanická aktivita okrem hrozby katastrof miestnym obyvateľom uštedrila aj jeden veľký dar. Sú ním fantastické prírodné horúce pramene. Zasnežené svahy okolitých vulkánov osvetlené žiarou mesiaca, nebo posiate nespočetnými hviezdami a 38 stupňová voda… Lepší relax vo výške 4300 metrov si len ťažko možno predstaviť, nehovoriac o tom že priamo z vody vidno vrchol Sajamy – ďalšieho cieľa expedície. Sajama je podľa indiánskej povesti hlavou zlého obra Mururatu, ktorú v dávnych časoch ranou  z praku, kričiac „Sarjama!“, čo v jazyku Aymara znamená „Strať sa!“, odrazil mocný boh Viracocha sídliaci na hore Illimani. Mururata je od tých čias horou s plochým vrcholom a Illimani – druhá najvyššia hora Bolívie sa naďalej hrdo vypína nad mestom La Paz.

 

Z highcampu vo výške 5400 metrov vystupujeme o 5tej ráno hore zmrznutými svahmi Sajamy. Ustupujúca noc je mrazivá,   pred nárazmi silného vetra nás len mierne chráni skalná stena lemujúca strmý žľab, ktorým vedie výstupová cesta. Po strmom výšvihu asi 55 stupňovým svahom, vzdušnom traverze stenou končiacou asi 800 metrov pod nami, sa dostávame pod vrcholovú kopulu, v ktorej prekonávame posledných 400 výškových metrov chýbajúcich po rozľahlé vrcholové plató. O 11:30 sme na vrchole vo výške 6542m a po pár obligatórnych fotografiách zapíname lyže. Ufúkaný doskovitý sneh striedajú hrudovité ľadové pláne aj odmäknutý firn, to všetko pri pomerne slušnej expozícii s rizikom pádu pod skalnú stenu o niekoľko stoviek výškových metrov nižšie v prípade zaváhania. Prvozjazd severovýchodného rebra je šťastne za nami a ešte v ten istý deň zostupujeme do dedinky Sajama. Po dni,  počas ktorého sme za 17 hodín vystúpili 1150  a zostúpili 2250 výškových metrov, si dávame zaslúžené pivo. Ostáva už len rozlúčiť sa  s touto nádhernou oblasťou a vybrať sa za ďalším dobrodružstvom do pohoria Cordillera Apalobamba.

Prinášanie darov hore tradičný ritual, ktorý sme pred každým výstupom robili aj my
Prinášanie darov hore tradičný ritual, ktorý sme pred každým výstupom robili aj my

Cordillera Apalobamba je málo preskúmané a veľmi zriedka navštevované vyvrásnené pohorie dvíhajúce sa nad východnými brehmi jazera Titicaca. Na východ od pohoria sú už len subtropické lesy zvažujúce sa ďalej do amazónskej nížiny, z ktorej vlahu  a zrážky plynúce na západ toto pohorie úplne zachytáva. Neexistujú mapy a počet expedícií, ktoré sa o prieskum tejto časti sveta zaslúžili, je veľmi malý. Ktokoľvek, kto chce položiť nohu na túto mysterióznu zem, musí najprv prejsť  očistcom v podobe 12 hodinovej cesty autobusom po neupravenej ceste. Podľa legiend vraj kedysi dávno práve bolo na východných svahoch tohto pohoria pradávne indiánske Paititi, po našom bájne zlaté mesto El Dorado. Dodnes tu ostalo množstvo nevylezených vrcholov, z ktorých dokonca niektoré nemajú meno. Neprítomnosť civilizácie na východných zrázoch týchto hôr a nedostupnosť akejkoľvek formy externej pomoci v prípade núdze len umocňuje dobrodružstvo, ktoré tu na človeka čaká…

 

Po ceste očistcom sme poriadne utrmácaní dorazili do ospalej dedinky Pelechuco, ktorá sa nachádza v doline deliacej pohorie na severnú a južnú časť. Víta nás úplne iná vegetácia a vo vlhkom, kvetmi prevoňanom vzduchu, cítiť blízkosť trópov. Za podpory mulíc, ktoré nesú naše batohy so stravou asi na 10 dní, sa vydávame na sever do doliny Macara. Tu začne prvá etapa tejto prieskumnej  časti expedície. Základný tábor rozkladáme vo výške 4700 metrov pod mohutnou morénou na priestrannej lúke. Naokolo hradba hôr  s mohutnými zvrásnenými ľadopádmi, z ktorých tu a tam občas zhrmia do dolín seráky (voľné ľadové veže oddeľujúce sa pohybom ľadovca od samotného ľadovca, pozn. autora) a všade potôčiky a ľadovcové riečky – absolútny kontrast  s vyprahnutým altiplanom a vulkanickou oblasťou, kde sme predtým pôsobili.

Tesne pod vrcholom, vrcholová pyramída Pico Ski Cordillera bola úžasná a pomerne strmá
Tesne pod vrcholom, vrcholová pyramída Pico Ski Cordillera bola úžasná a pomerne strmá

Prvým cieľom je 5580 m vysoké Ascarani. Je 30. máj a počasie nám zatiaľ praje, a tak vyrážame smerom do sedla Colado Inglés, ktoré je s výškou asi 5100m jedným z mála bodov,  ktorých názov v tejto oblasti poznáme. V sedle sa delíme na dve skupiny. Rasťo, Ďurco a Miro odchádzajú na plánované Ascarani, Martina, Miša  a Herwiga láka rozľahlé ľadovcové plató dvíhajúce sa ďalej na západ. Prvá trojka po prekonaní rozbitého ľadovca úspešne dosahuje vrchol Ascarani, odkiaľ sleduje postup druhej trojky. My zatiaľ lezieme na bezmenný homolovitý kopec  s výškou okolo 5400m, ktorému sme napokon dali pracovný názov Pico Pitchkin. Tu sa otvára výhľad na všetky vrcholy v tejto oblasti a padá rozhodnutie pokračovať ďalej. Traverzujeme naprieč ľadovcom pod nádhernú snehovú pyramídu s asi 250 metrov vysokou 45 až 50 stupňov strmou snehovou stenou dvíhajúcou sa nad menej strmým ľadovcovým svahom. Lyže putujú na batoh a k slovu sa dostávajú snehové kotvy, cepíny a mačky. Priamo pod najstrmšou časťou svahu je trhlina, ktorej sa pri ceste nadol radšej budeme chcieť vyhnúť. Z vrcholu vo výške 5740 metrov, ktorého názov tiež nepoznáme a pracovne sme ho pomenovali PICO SKI CORDILLERA, vidno hrebene ďalších hôr smerom na sever, kam sa chceme neskôr vybrať. Ešte len fotíme vrcholové zábery, keď sa z dolín náhle dvíhajú mraky a vietor a na vrchole nás zrazu zakrýva hustá hmla. Oblúk po oblúku v hmle lyžujeme dolu a úspešne prekonávame trhlinu zívajúcu na nás dole. Sneh hore bol fantastický, v strmej pasáži nad trhlinou to už ale bola zľadovatená platňa. Dostávame sa opäť na ľadovcové plató, po ktorom sa veľkými oblúkmi pomedzi trhliny dostávame do sedla. Výstroj nechávame v sedle, pretože sa sem po dni oddychu chceme vrátiť. Ani deň oddychu, ani nasledujúce tri dni nepriniesli zlepšenie počasia, ba čo viac, ešte viac sa zatiahlo. Sneženie či dážď v nižších polohách, no najmä nízka oblačnosť a zlá viditeľnosť znemožňujú orientáciu a bezpečný pohyb po neznámych častiach ľadovca. Čas trávime oddychom a ľadolezením v čele ľadovca. Na Deň detí nám dokonca došli aj posledné zásoby dezinfekčnej domácej slivovice, a tak nálada v tíme a ochota vyčkávať v takomto mizernom počasí upadá. Padá rozhodnutie vrátiť sa do dedinky a odtiaľ sa vydať za lepším počasím smerom do La Paz. Po päťhodinovom ústupe so štyridsaťpäťkilovými batohmi prichádzame do dedinky Pelechuco. Odmenou je tvrdo odpracovaná večera  a pivo, hneď nato ďalšia očistná 12-hodinová jazda do La Paz.

Prvozjazd SV. hrebeňa Sajamy lyžovanie v ústrety altiplana, ktorá je o 2200 metrov nižšie pripadalo ako cesta do-hlbín zeme.
Prvozjazd SV. hrebeňa Sajamy lyžovanie v ústrety altiplana, ktorá je o 2200 metrov nižšie pripadalo ako cesta do-hlbín zeme.

Vysoko nad mestom La Paz sa vypína druhá najvyššia hora Bolívie a podľa povestí miestnych kultúr trón bohov – magické Illimani. Masív Illimani tvorí 5 vrcholov pospájaných mohutným ľadovcom a množstvo ľadopádov, morénových rebier  a skalnatých  stien. Najvycaron;ší je jeho južný vrchol s výškou 6462m. Cesta ku hore vedie cestou vyrúbanou do stien kaňona, v ktorom sa rozprestiera La Paz  a napriek tomu, že je vzdialenosť medzi horou a mestom len 40 kilometrov, dostať sa do dedinky Estancia Una, odkiaľ väčšina výprav na kopec vyráža, trvá po nespevnenej prašnej ceste mikrobusom skoro 4 hodiny.

 

Práve Illimani je ďalším z cieľov našej expedície. Mikrobus nás vezie v ústrety jej ľadových stien a hora nás už z diaľky neskutočne hypnotizuje. Z dedinky vyrážame do basecampu, ktorý rozkladáme pod severnými stenami masívu vo výške asi 4700 metrov. Všade naokolo sa pasú stáda lám a alpák, zo stien hory sa v podobe vody do sveta tam dolu valí život… Na ďalší deň sa musíme presunúť do výškového tábora vo výške 5650m s priliehavým názvom Nido de Condores – hniezdo kondorov. Je to magické miesto na plochej časti ľadovca pokrývajúceho skalnaté severozápadné rebro. Pohľad naokolo vyráža dych, ľadové steny jednotlivých vrcholov Illimani, mohutné ľadopády a v diaľke na horizonte ďalšie  z vrcholov Cordillera Real a Cordillera Occidental, okrem iného aj Sajama, na ktorej sme stáli takmer dva týždne predtým… Noc pred vrcholovým útokom nám spestruje hrmenie padajúcich serákov, ktoré našťastie neohrozujú našu výstupovú trasu. Vyrážame o šiestej a ľadovým rebrom  a spleťou trhlín sa napokon dostávame pod vrcholový hrebeň… Táto hora je doslova tou najmagickejšou z celej výpravy, sála  z nej neskutočná energia a každý krok hore odhaľuje pohľady, ktoré vyrážajú dych. Po prekonaní trhlinového poľa sa napokon dostávame na vrcholový hrebienok. Sme šťastní a vďaka dobrej aklimatizácii ani nie moc unavení. Obúvame lyže a prvými opatrnými oblúkmi skúšame kvalitu snehu, ktorý sa cestou hore javil príliš zmrznutý. Ku všetkým superlatívom tejto hory napokon pribúdajú aj najlepšie snehové podmienky z pomedzi hôr, ktoré sme v Bolívii doteraz zlyžovali. Línia zjazdu vedie exponovaným terénom, na mnohých miestach sa objavujú trhliny, no lyže vyzúvame až na konci ľadovcového splazu vo výške 5100m. Na nohách sme už poriadne dlho, no dolu nás ťahá vidina dobrej večere, a tak ešte v ten istý deň zostupujeme až do dedinky Estancia Una vo výške 3600 metrov. Tu už na nás čaká pečené jahňa, zemiaky, sladké zemiaky OKA a šalát, ktorý sme si dali pripraviť ešte v deň, keď sme odchádzali hore. Hostina sa nesie v duchu stredoveku, jeme spoločne  z veľkého válova, ruky trhajú kusy mäsa, sedíme v prachu na zemi a o to všetko sa delíme  s rodinou našej kuchárky a pár ďalšími miestnymi. Bonbónikom je pár fliaš piva a pohľad na masív Illimani osvetlený svitom dorastajúceho mesiaca, ktorý nás sprevádza celou nocou…

Rituálna hlava, takéto hlavy zdobili steny chrámu v Tihuanaco, každá z nich mala inú tvár
Rituálna hlava, takéto hlavy zdobili steny chrámu v Tihuanaco, každá z nich mala inú tvár

Cestičky nášho už len 5-členného tímu sa čoskoro majú rozísť. Miro  a Herwig poletia do Mníchova, my ostatní do Viedne. Unavení zimou, mrznutím, silným vetrom vo výškach a spaľujúcim slnkom ľadovcov sa rozhodujeme posledné 2 spoločné dni stráviť bicyklovým zjazdom  z miesta La Cumbre vo výške okolo 4690 metrov do tropického Coroica vo výške okolo 1300 metrov po obávanej ceste smrti. Po úspešnom absolvovaní tejto 64km dlhej adrenalínovej cesty sedíme pri bazéne v Coroicu. Hľadím do blba, v mysli sa nekoncentrovane snažím utriediť myšlienky a zážitky, no a kdesi na pozadí sa už rodí nový sen…

 

Tu príbeh o našich juhoamerických expedičných počinoch končí, a tak na záver len toľko: Bolívijské hory sú nádherné, pivo priemerné a ženy? Kvôli tým sa treba vrátiť naspäť na Slovensko.

Martin Ondreáš

vedúci expedície