The Time of my Life!

1306

Spolu s nami išli ešte dve dievčatá Lenka a Zuzka, s ktorými som sa spoznal až na letisku vo Swechate. Odchádzali sme 16. júna. Celý let prebiehal super a všetko sme to zvládli lepšie ako letušky, aj za prispenia pár pohárikov vodky a vínka. Keď sme pristáli vo Washingtone na Dulles Airport, pozreli sme sa všetci na seba a povedali: a čo teraz ? ? ? Mali sme nejaké inštrukcie z agentúry, že sa máme hlásiť v nejakej kanceláriI, kdesi v DC do 4 p.m. Lenže bolo 9 a.m. a my sme nevedeli, čo s toľkým časom?! Hneď sme zobrali najväčší taxík aký tam bol k dispozícii a povedali, nech nás zavezie do nejakého študentského hostelu. Ujco Taxikár chvíľku rozmýšľal, ale v zapätí naštartoval svoj džíp a už uháňal 8 prúdovou diaľnicou do D.C.. Všetci sme očakávali veľké budovy, mrakodrapy, ale za pár minút sa nám vynorilo stredne veľké mestečko s osvet-leným obrovským stĺpom (Washingtonský monument). Cestou sme videli aj toľko ospevovaný Biely dom. Bol to obyčajný dom na bielo natretý a celý obkľúčený hliadkami a policajnými autami. Konečne sme dorazili do hostelu a mali za sebou prvú noc v USA.

Prvé nočné prekvapenie

Naraňajkovali sme sa v McDonalde ako praví Američania a vyrazili do agentúry. Po príchode do agentúry nám oznámili, že absolvujeme plávací kurz, my zmorení z cesty sme tomu nechceli uveriť. V 20 stupňovej zime sme zaplávali 300 m, vylovili 2 kilovú tehlu z 3 m hĺbky, tým pádom sme mohli pokračovať ďalšie dva dni v kurze. Dostali sme apartmán, mali sme v pláne sa konečne kvalitne vyspať, ale to sme ani v najbujnejších snoch netušili, čo sa stane! Okolo pol 4tej nadránom, nám ktosi vošiel do izby, svietili nám baterkami do očí a kričali EVERYBODY GO TO LIVINGROOM, boli to policajti! Vošli sme do obývačky vystrašení a rozospatí, tam nás šokovalo 30 podnapitých ľudí a 10 nabrúsených policajtov. Dôvodom bola oslava narodenín nášho spolubývajúceho z Bulharska. Veľká černoška nás všetkých rozdelila na „under“ 21 a „over“ 21. Ja a Zuzka sme nemali ešte 21, takže sme museli odpovedať na pár otázok. Jedna z nich bola KEDY STE SA NARODILI?! Vystresovaná Zuzka, ktorej farba tváre bola belšia ako najbelšia, odpovedala v roku 1968 namiesto 1986. Policajtka sarkasticky utrúsila: „Vyzeráte dobre na taký vek„. Ja som sa tak smial a to hlavne na Zuzkinom výraze, keď zistila, že má ísť ešte fúkať. Druhý policajt sa za nás našťastie prihovoril, že sme spali, tak všetko dopadlo ku podivu dobre.

Prvý bazén

Po ukončení kurzu s priebežným písomným záverečným fyzickým testom, sme sa úspešne stali plavčíkmi s certifikátom. Po týždni „plavčíkovania“ nás presunuli do inej časti – Maryland, presne Alexandria, do krajšieho apartmánu, kde sme bývali zo začiatku s troma  Slovákmi. Po niekoľkých dňoch za nami prišli moji ďalší dvaja spolu-žiaci Kohút a Rado, nakoniec nás bolo deväť. A čo to pre nás znamenalo?!  Kopec srandy a nových zážitkov. Pridelili nám nový bazén, vzdialený 30 minút autobusom. Náš bazén, kde som pracoval ja, Vlasta a Lenka, navštevovali prevažne mexickí prisťahovalci, ktorí boli v USA nelegálne. Náplňou našej práce, ktorú sme vykonávali 6 dní do týždňa, s výnimkou voľného pondelku, bolo vrátane zachraňovania, taktiež kontrola PH a chlóru v malom a veľkom bazéne každú hodinu a čistenie bazénu.

Prvý zachránený

Jedného pekného klasického dňa v práci, slnko pražilo, bazén plný smiechu, zrazu Vlasta kričí zo stoličky : „ MIŠKOOO , MIŠKOO, však on sa topíí…„ !! Ani na sekundu som nezaváhal a skočil do vody. Bol to malý černoško, ktorý glgal vodu asi v metrovej vode. Schmatol som ho do náručia a niesol k brehu. Cez hrubý kašeľ mu vybehol na moje rameno nedávno zjedený obed. Okrem toho, že mal prázdny žalúdok, prvá záchranná akcia bola vydarená. O pár dní som mal narodeninovú párty, kde som oslávil americkú dospelosť.

Už 21

Táto oslava bola veľmi dôležitá aj s hľadiska ďalšieho spolunažívania s ostatnými spolubývajúcimi. Pretože ako vieme, pri poháriku sa dá dobre porozprávať a ľudia sú uvoľnenejší.  Počas nasledujúcich dní sme stále chodili na náš bazén čoraz častejšie autobusom, lebo náš supervízor bol asi najnezodpovednejší na svete. V Amerike autobusmi skoro nikto nechodil, takže išli asi každú hodinu, preto sme skoro stále meškali do roboty. Na náš bazén chodili takmer vždy tí istí ľudia, tým pádom sa z nás stala taká väčšia rodinka, ktorá sa stretávala každý deň. Stále sme sa tešili ako pôjdeme na diskotéku alebo na nejakú americkú „house“ párty. A dočkali sme sa….. Jedného večera prišiel Aaron, iný supervizor, povedal: v piatok sa nachystajte, ideme do D.C.. Ďalší deň, hneď po robote, Lenka a Vlasta povymetali miestne butiky a nakúpili sexi šaty na svoje bronzové telá. Prišiel piatok a my sme boli pripravení zažiť našu prvú diskotéku v USA. Taxíkmi sme prišli pred klub asi 20 plavčíci spolu s Aaronom. V klube hral známy Dj Deep Dish. Chvíľku sme čakali pred klubom na zopár oneskorencov. Za ten čas prišlo pred klub 6 limuzín , z ktorých povypadávali kopy žien viac odhalených ako odetých. S Kohútom sme kukli na seba a povedali si : „ Áno, sme tu správne !„ V tom momente sme zabudli na všetkých ostatných a chceli sme sa hneď dostať do klubu. Keď sme prišli k biletárovi s našimi pasmi , aby si overil či máme aspoň 21, zrazu zhúkol : „You no! „ a prstom ukázal na mňa. Nevedeli sme čo sa deje, tak nám vysvetlil , že nemôžem ísť do klubu v krátkych nohaviciach. Potom pozrel na Vlastu a Lenku a oznámil im, že v „žabkách“ ich tiež nepustí. Toto je slobodná Amerika? Baby hneď zohnali nejakého chalana na M3 – ke a ten ich zaviezol domov, kde sa prezuli a mne doniesli dlhé nohavice. Pred klubom som sa prezliekol a potom nám už nič nebránilo vojsť do víru zábavy a tanca. Objednali sme si piť, tancovali a zrazu za zaplo svetlo a Dj oznámil, že je koniec a klub sa zatvára. Bolo približne 3 a.m.  Pýtali sme sa prečo tak skoro a dozvedeli sme sa , že kluby v DC sú otvorené maximálne do tretej ráno. Prišiel Aaron a zavelil , že ideme na after párty na nejaký dom. Nasadli sme do auta a prišli do veľkého luxusného domu , pred ktorým stáli vymakané autá , no proste dom šitý na Stiflerove párty v Prci, prci, pricičky. Tam sme  ešte čosi popili, potancovali, pošpásovali a o piatej ráno sa dovalili domov. Sobota bola na bazéne spací deň, čo sa neskôr stalo tradíciou. Dni utekali a my sme pracovali, zabávali sa po večeroch na apartmáne alebo u susedov ruskej národnosti. Piatky sme navštevovali super klub Modern na M-street v Georgetowne.  Tam sme prežili asi 6 piatkov a keby som mal rozprávať, čo všetko sa tam odohralo, tak asi by mi tento priestor nestačil. Spomeniem len to ako po strávenom večeri so sympatickou Američankou , ktorá mi dala číslo aby som zavolal, ale nie zajtra, lebo bude zaneprázdnená….. bude sa vydávať! Ďalej ako som mal tanečný battle s černochom v strede parketu. Ako nás s Kohútom vyhodili pre nezaplatenie vstupného. Pondelky , keď sme mali „day – off „ sme navštevovali nákupné centrá, múzeá, pochodili celé DC aj s pamiatkami, ktorých bolo neúrekom, ZOO, Pentagon. Na bazéne prebiehalo všetko bez problémov , nikto nás nekontroloval, preto sme chodievali o hodinu, niekedy aj dve neskôr do práce a spávali v miestnosti pre plavčíkov (guard room). Raz ale kontrola prišla….

Vyhodia nás?

Boss nášho šéfa. My ako naschvál po preflámovanej noci, tak sme v guard roome spali pre istou všetci traja. V bazéne bolo aj pár ľudí. Veľký „šéfko“ pozrel na nás a zakričal: „ Fucking sleepers„ a odišiel…. My s plnými plavkami sme nevedeli, čo nás čaká. Vyhodia nás? Nevyhodia nás? Zavolal nám Aaron, ktorý sa stal naším supervízorom a povedal, že všetko je OK, len nech sa to neopakuje. Vydýchli sme si a potom sme chodili spať len po jednom. Na bazén chodil aj 52 ročný „pubertiak“ Eddy. Prišiel k nám a opýtal sa, či nechcem ísť s ním a jeho ženou plaviť sa na jednej z jeho piatich jácht. Samozrejme hneď sme súhlasili. Po robote prišiel pre nás. Dorazili sme do prístavu, Eddy naložil basy pív a tequily do chladničiek, odviazal laná, ponaskakovali sme do jachty a už sme rozrážali vlny Potomacu. Po chvíli Eddy zastavil loď, išiel za Dors do kajuty. Po chvíľke sme zacítili marihuanový závan. Tak som sa šiel zvedavo pozrieť cez okienko a čo moje oči nevideli?! Linky z bieleho prášku. „Múka to asi nebola, takže koláče nebudú „ sme si povedali 🙂

Zavolali nás či nechceme skúsiť, ale my sme slušne odmietli. S Kohútom sme poprosili Eddyho, či smieme kormidlovať jachtu. On hneď súhlasil, tak sme sa na chvíľku cítili ako Cpt. Jack Sparrow. V jednej ruke kormidlo, v druhej tequila. No komu by bolo lepšie…. proste neopísateľný zážitok. Keď budem raz veľký, chcem mať jachtu. 

Po tomto zážitku som si myslel, že už nič lepšie nemôže byť. Ale boli ďalšie vtipné príhody v kluboch , tancovanie s černoškami, obrovská párty rádia Hot 995. Na tejto párty som sa bozkával s černoškou. A ako to začalo?! Prišiel som za ňou , povedal jej na rovinu , že by som chcel skúsiť aké to je bozkávať sa s černoškou, pretože som to ešte nikdy neskúšal. Neodmietla…. 10 sekundový bozk stál za to. Ďalší úspešný úlovok za mnou.

Popri týchto našich neopísateľných zážitkoch sme mali vždy čo robiť aj na bazéne, lebo Mexičania nevedia plávať a skáču do hlbokej vody aj v ponožkách a tričkách. Tým pádom sú ešte ťažší pri lovení. 

Jedného dňa prišiel Eddy na bazén a oznámil nám, že jeho žena je vo väzení. S veľkou dávkou odvahy sme sa spýtali, či by sme mohli využívať jej auto – Cadillac De Ville z roku 1991. Tak sme sa ako „obyčajní“ plavčíci mali možnosť voziť v mafiánskom aute 90tých rokov. S autom sa hneď zmenil náš životný štýl, navštívili sme obrovský funpark s vodným svetom, kde bolo 20 horských dráh adrenalínovejších ako vykrikovať v Bronxe „Whats up nigger“! Skončila sa nám tvrdá práca plavčíkov a ostali nám celé dva týždne na nové zážitky, ktorých sa už zúčastnil aj nový člen našej pošahanej partičky, Vlastina sestra Margita. Spolu sme navštevovali veľké obchodné centrá, kde dievčatá pravidelne pustili polku výplaty za handry. Spravili sme si výlet aj do Atlantic city , čo je Las Vegas pre East coast, čiže samé kasína, obchody a to celé pri mori. Cadillac naše túlavé nohy doviezol tiež do mesta miest -New Yorku. Mali sme možnosť vidieť Empire State Building, Sochu slobody, Ground zero, Rockefeller center, Hotel Plaza, kde malý Kevin strávil Štedrý večer, Central Park a celý Manhattan a pokojnú kaviarničku Central Perk , kde vždy stretneš „PRIATEĽOV“ !

Po návrate do DC nám postupne začalo dochádzať, že toto skvelé leto sa pomaly ale isto neuveriteľnou rýchlosťou blíži ku koncu. Pri balení vecí a darčekov,  už aj do nových kufrov, sme začali spomínať na chvíle, čo sme prežili a došlo nám to veľmi ľúto, že viac toho už nestihneme zažiť. A preto sme sa dohodli, že na budúci rok to musíme bezpodmienečne zopakovať a užiť si minimálne tak, ako toto leto! Síce sme odchádzali bez takmer žiadneho zárobku, ale za to s neopísateľnými zážitkami a so zdokonalenou hovorovou angličtinou, čo peniaze nemajú šancu nahradiť.

Miško a Vlastička…