ktorý strávil časť cesty Európou s hlavou v rôznych košoch a kontajneroch. Posledných desať týždňov cestoval na bicykli z Francúzska do Poľska a jedol iba vyhodené jedlo, aby tak upozornil na plytvanie potravinami. „Neveril som, že budem úspešný,“ povedal Dubanchet spravodajcovi CNN vo Varšave, keď dokončil svoju 3000 kilometrov dlhú cestu. „Myslel som, že budem mať štyri alebo päť dní hlad, a potom si niečo budem musieť kúpiť,“ dodal. Prekvapila ho ale vraj hojnosť vyhodeného jedla, ktoré dokázal nazbierať z odpadkov supermarketov, pekární a reštaurácií. Pohodlne sa z nich uživil na celej ceste cez Luxembursko, Belgicko, Holandsko, Nemecko a Českú republiku až do Poľska.
Cestou sa tento bývalý zamestnanec reštaurácie rýchleho občerstvenia dozvedel cenné informácie o zvyklostiach vyhadzovanie odpadkov v krajinách, ktoré navštívil. „Snažím sa protestovať proti masívnemu plytvaniu potravinami. Je to úplne absurdné a zbytočné,“ povedal Dubanchet, ktorý svoju cestu naplánoval v čase, keď je Európskou úniou vyhlásený „Rok proti plytvaniu jedlom“.
„Plytváme množstvom dobrých zdrojov. Koľko vody, energie a znečistenie stojí niečo vyprodukovať, len aby to potom skončilo v koši. A milióny ľudí sú pritom hladní.“ Cestou sa držal prísneho pravidla jesť len to, čo je vyhodené alebo k vyhodenie určené. Zakaždým sa opýtal na dovolenie v supermarketoch alebo reštauráciách, ako sa ponoril do ich odpadkov. Občas ale musel preliezť nejaký ten plot, aby sa ku kontajnerom dostal. V niektorých krajinách pre jeho snaženie mali väčšie pochopenie než v iných.
V Česku to bolo zložité
„V Českej republike to bolo veľa zložité,“ povedal. „Ľudia nechápali, čoho sa môj projekt týka. Mysleli si, že som bezdomovec. Nechápali cudzinca, ktorý po nich chce jedlo z koša. A všetky supermarkety mali svoje odpadky veľmi dobre uzamknuté. Celé dni som jedol len chlieb.“ Najľahšia krajína pre hľadanie v košoch podľa neho bolo Nemecko – nie preto, že by tam bolo vyhodeného jedla viac, ako inde, ale preto, že ľudia jeho misii lepšie chápali a prijímali.
„Myslím, že všetky tie krajiny plytvajú asi tak rovnako. Supermarkety vo všetkých krajinách fungujú podobným spôsobom: Ovocie a zelenina musí vyzerať dokonale. Tie kúsky, ktoré dokonalé nie sú, končia v koši.“ „V Nemecku môj projekt podporovala veľa ľudí. Niekedy mi v supermarketoch po mojej žiadosti povedali: ‘Opýtajte sa šéfa’. A šéf odpovedal ‘nie’. Ale potom sa ten prvý človek vrátil späť a hovorí: ‘Ospravedlňujem sa, môj šéf je hlupák , vráťte sa neskôr a ja vám niečo pripravím ‘. „Tiež Luxembursko je podľa neho krajinou pre lovca v kontajneroch zasľúbenú.
V rámci svojej misie absolvent v odbore udržateľného rozvoja navštevoval školy a vysvetľoval, o čo sa snaží – zatiaľ čo si odkusával zo zvyškov z školskej jedálne. Aj keď pripúšťa, že sa mu po čase strava zložená hlavne z okoralého chleba a surovej zeleniny začala zajedať, zažil aj niekoľko výnimočných okamihov. Jeden z tých najlepších počas svojich najtemnejších dní v Českej republike. „Dorazil som do vegánskej reštaurácie v Prahe, kde mali tak plno, že museli zákazníkov odmietať,“ spomína. „Vysvetlil som čašníkovi, čo robím, a on sa za chvíľu vrátil s nádherne naaranžovaným tanierom jedla a spýtal sa: ‘Chcete toto?’ Bola to zle vybavená objednávka a oni by to museli vyhodiť. Bol som hladný a prišiel som v správny čas na správne miesto, „dodal.
Stop plytvanie
Medzi ďalšie lahôdky, na ktoré spomína, patrí poháre medu a sušených marhúľ, ktorú našiel v Nemecku. Boli to ale aj konzervované potraviny vyhodené v Luxembursku alebo plato 12 vajíčok vyhodených preto, že jedno z nich bolo prasknuté.
Dubanchet dúfa, že sa mu v budúcnosti podarí nadviazať spoluprácu so supermarketmi a reštauráciami a nájsť spôsoby, ako znížiť plytvanie. Nevylučuje ani, že sa vydá na ďalšie misie „z odpadkového koša „.
„Prečo nie? Ide len o to, že keď nejete nič iné, než to, čo nájdete v odpadkoch, potom sa musíte dlho zaobísť bez toho, čo by ste jesť chceli,“ povedal. „A tiež to bola dosť dlhá doba, za ktorú som nemal ani jedno jediné pivo,“ dodal.
