Ako jediná prežila pád lietadla, potom 11 dní blúdila pralesom

683

Keď sedemnásťročná Juliane Koepck nastupovala na palubu letu LANS 508, netušila, že práve roztáča koleso šťastia, ktorá môže skončiť jej smrťou. Bol Štedrý deň roku 1971. Deň pred tým zmaturovala a so svojou matkou letela z Limy do Puacallpy za svojím otcom, aby radostnú udalosť oslávili.

Let mal trvať len hodinu.Avšak letelo sa nad neprístupnými peruánskymi dažďovými pralesmi a horami. Lietadlo sa dostalo do prostriedku veľmi silnej búrky a stroj bol zmietaný turbulenciami. Už to bolo desivé. Za oknami len tma a blesky. Vyzeralo to, ako by sa otvorilo samo peklo. Potom jeden z bleskov udrel do lietadla a to sa za letu rozpadlo na niekoľko častí.

Bolo to šialené, všade okolo krik a rev motora lietadla, zrazu Juliena zacítila silný vietor všade okolo. Neopísateľný zážitok. Padala voľným pádom a stratila pritom vedomie. Padala pripútaná k sedadlu z výšky troch kilometrov a mala byť mŕtva. Lenže ona pád prežila, ako jediná. Mala zlomenú kľúčnu kosť a hlbokú reznú ranu na lýtku, ale žila. Na jedno oko moc dobre nevidela. Na chvíľu sa prebrala, ale potom zase upadla do bezvedomia.

K životu sa prebrala až za niekoľko ďalších hodín. Márne pátrala po svojej matke. Tá síce pád tiež prežila, ale neskôr zomrela na následky zranení, ešte než prišla pomoc. To sa Juliane dozvedela až od záchranárov o 11 dní neskôr.

Juliane nevedela, čo robiť alebo kam sa vydať. Bola uprostred džungle, avšak kúsok od miesta havárie tiekol malý potok. Spomenula si na radu svojho otca, ktorý jej hovoril, že sa má vždy držať vody a ísť po prúde, pretože tak skôr alebo neskôr narazí na civilizáciu.

A tak putovala pozdĺž potoka, z ktorého sa stával postupom času väčší tok, takže v ňom mohla aj plávať. Štvrtý deň objavila na strome dvoch ľudí pripútaných do sedadiel. Obaja boli mŕtvi. Čo bolo ale dôležitejšie, mali pri sebe batoh so sladkosťami. To bol pre Juliane jediný zdroj potravy pre ďalšie dni.

Niekoľkokrát nad sebou zazrela lietadla pátrajúci po vraku a tiež počula ich motory. Avšak z výšky nebolo nič vidieť a piloti nemali šancu uvidieť ani ju, ani lietadlo. Lietadlá pritom bolo súčasťou najväčšej pátracej akcie v histórii Peru. Po niekoľkých dňoch ale Juliane prestala lietadla vídať a počuť a ​​vedela, že pátranie bolo buď ukončené, alebo sa hľadá iným smerom. Bola úplne sama.

Po jedenástich dňoch našla akúsi búdu a zaspala v nej. Keď sa zobudila, počula hlasy. Chatrč patrila trom peruánskym misionárom. Juliane si najprv myslela, že má halucinácie, že sa jej to zdá, ale potom skutočne uvidela ľudí. Bola zachránená.

Misionári ju nechali v kľude do druhého dňa a potom ju loďou po rieke odviezli do miestnej nemocnice v jednom malom meste. Jej cesta za záchranou trvala 11 dní. V civilizácii na ňu čakali novinári, úrady chceli odpovede a našťastie Juliane bola schopná nasmerovať k havárie, kde ležal vrak lietadla. Bola v centre pozornosti a až až neskôr jej s plnou silou došlo, čo prežila a že stratila matku.

Jej príbeh je dodnes ukážkou toho, že ľudská vôľa a ohromná porcia šťastia niekedy môžu premôcť aj naozaj nebezpečné chvíle, kedy sa zdá byť prežitie takmer nemožné.