„Boh mal dovolenku, všade bola len smrť,“ hovorí posledný žijúci Žid z Treblinky

1966

Koncentračný tábor Treblinka ležiaca východne od Varšavy bol miestom, kde bolo zavraždených skoro jeden milión Židov. Nepredstaviteľná hrôza a teror nakoniec vyústili v zúfalý čin, ozbrojené povstanie a dramatický útek. Pri ňom sa zachránil tiež posledný žijúci účastník týchto hrôz Samuel Willenberg.

Samuel Willenberg je posledným žijúcim človekom, ktorému sa podarilo uniknúť z koncentračného tábora Treblinka. Mal vtedy 19 rokov a zažíval to, čo možno len ťažko slovami opísať. Šanca, že človek, ktorý práve prišiel do tábora, bude ešte za tri hodiny nažive, bola len v jednotkách percent. Plynové komory išli naplno, ľudia rovno z vlakov išli na smrť.

„Jednou z rána prišiel ďalší transport. Bol zavedený nový systém, ktorý odoberá všetko oblečenie pre nováčikov. Bundy, kabáty, nohavice, sukne. Všetko ležalo v hromadách. Pozrel som sa a videl som šaty mojej sestry Tamary. Spoznal som okamžite jej kabát, pretože jej bol malý, tak mamička rukávy nastavila pruhy svetlo zelenej látky. Bolo mi okamžite jasné, čo sa deje,“ opisuje Willenberg deň, ktorý bol podľa neho najhorším dňom v jeho živote. Do plynu nemuseli len silní muži schopní práce. Všetci ostatní išli do komôr.

Pamätník mŕtvych z Treblinky

Neustále umierali tisíce, desiatky tisíc. Veliteľ tábora Franz Stangl bol hrdý na efektívnosť, s ktorou boli Židia masovo zavraždení. Treblinku prežili len 70 ľudí. Boli to tí, ktorým sa podarilo uniknúť, všetci ostatní zomreli. „Hľadal som Boha, ale bol pravdepodobne sviatok. Všade bola smrť, len smrť. Pre dnešného človeka je nepredstaviteľné za akých okolností sme sa pokúsili prežiť. Nacistickí vrahovia všade okolo, bez jedinej výčitky svedomia, neustále zabíjali všetkých okolo. To sa nedá opísať,“ hovorí Willenberg.

Šanca prežiť ďalšie tri hodiny po príchode bola v rádoch jednotiek percent

Nemci nariadili, aby ostrihali vlasy žien, ktoré by šli do plynu. Vlasy boli ďalej spracované a predávané. „Spomínam si na jedno dievča, mala asi 19 rokov. Stále si pamätám jej meno do dnes – Ruth Dorfmanová. Ostrihal som jej vlasy a ona sa ma potom spýtala: Ako dlho to bude trvať? Pochopil som, že vie, čo sa bude diať. Odpovedal som, že minúty. Otočila sa na mňa a povedala len zbohom. Nehovorila to mne, hovorila to celému svetu.“

Príchod do TreblinkyNemci mu uložili, že bude strihať vlasy žien, ktoré pôjdu do plynu. Vlasy sa potom ďalej spracovávali a predávali. „Spomínam si na jednu dievča, mala asi 19 rokov. Dodnes si pamätám jej meno – Ruth Dorfmanová. Ostrihal som jej vlasy a ona sa ma potom spýtala: Ako dlho to bude trvať? Pochopil som, že vie, čo sa bude diať. Odpovedal som, že minúty. Otočila sa na mňa a povedala len zbohom. Nehovorila to mne, hovorila to celému svetu.“

Skica tábora TreblinkaMasové vraždenie nakoniec viedlo k tomu, že sa Židia rozhodli obsadiť tábor a utiecť. Podarilo sa im vyrobiť duplikát kľúča od zbrojnice, a keď boli Nemci na výlete u rieky, nenápadne do neho vnikli a zobrali niekoľko pušiek a samopalov. Nastal asi polhodinový boj, keď mali stráže s guľometmi na vežiach jasnú prevahu. Napriek tomu sa podarilo zapáliť niekoľko budov a benzínovú nádrž. Útek sa podaril nakoniec len 200 ľuďom, z toho bolo ďalších 100 zabitých v následnom honu. Zvyšok sa dostal k poľskému hnutiu odporu, ktorý im zabezpečil bezpečné úkryty. Mnohí bojovali vo Varšavskom povstaní, rovnako ako Willenberg. Koniec vojny sa dožilo len 70 ľudí.

Treblinbka bolo trauma, ktorého sa nebolo možné zbaviť. Willenberg po vojne žil v Izraeli, kde sa stal úradníkom na ministerstve, a založil rodinu. Mal tiež koníčka, vrhol sa na sochárstvo. Jeho prvou sochou bola Ruth Dorfmanová. „Žijem dva životy. Jeden je teraz a tu. Druhým je to, čo sa tam stalo. Nikdy ma to neopustí, je to stále v mojej hlave. Nech som kdekoľvek, nech idem kamkoľvek, v mojej hlave je stále Treblinka,“ dodáva Willenberg.

Samuel Willenberg