Na svojho otca si nepamätám. Môj brat sa narodil z ďalšieho maminho vzťahu. Ani ten otec sa nevydaril. Mama mala jednoducho smolu. Akoby sám veľký Osud na nej skúšal jej silu. Môj otec zmizol hneď po mojom narodení a posledné jeho stopy viedli za hranice republiky, Jurkov otec zase prišiel spoza hraníc, aby ulovil srdce mojej mamy. Potomok slovenských rodičov emigrujúcich do Nemecka sa hneď dvom ženám postaral o budúcnosť. Mama porodila brata Jurka v máji. O pár dní, v tom istom mesiaci, prišiel na svet iný syn inej matky, s ktorou sa však otec môjho brata zosobášil. Rozhodnutie bolo vraj jednoznačné. Ak si mal vybrať medzi nimi dvoma, nebolo nad čím premýšľať. Prekážkou som bola ja. Moja mama už mala jedného nezákonného potomka, prečo by si mal zväzovať ruky tam, kde to zaváňa komplikáciami. A svedomie? To čo je? Hlúposť! Ak si mama chcela nechať druhé dieťa, jej problém, on ju varoval, aby si to rozmyslela. Prečo tak urobila, neviem. Možno verila, že sa to raz zvráti, možno si myslela, že by zabila vlastnú krv. Netuším. Nikdy sme sa o tom nezhovárali. Mama sa o nás starala s toľkou láskou, že sme z nej mohli čerpať po celý zvyšok života. Nestalo sa tak. S bratom sme sa však nesmierne ľúbili. Bola som od neho o šesť rokov staršia, no vnímala som ho ako veľkú bábiku, ktorú som prebaľovala, ískala, hrala sa s ňou, chodila s ňou na prechádzku.
Mala som trinásť rokov, keď ma triedna učiteľka vyvolala z hodiny zemepisu do svojho kabinetu. S očami plávajúcimi v slzách, si ma pritisla k chvejúcej sa hrudi a zašepkala: „Musíš byť silná, Pavlínka, tvoja mamička zomrela!“
Myslela som, že je to zlý sen, no mama ležala tak nepohnute a strnulo na veľkej drevenej posteli, s voskovou tvárou, ktorá niesla stopy utrpenia. Na krku mala hrubú podliatinu. Nebolo pochýb o tom, že už nevládala kráčať po zemi. Znovu bola tehotná a muž, pravdepodobne človek, u ktorého upratovala a starala sa mu o domácnosť ako slúžka, bol ženatý otec štyroch detí, ktorý by nikdy neopustil vlastnú rodinu a o dieťa by sa zaujímal asi tak, ako naši otcovia – Jurkov a môj.
Jurko mal osem rokov, keď si ho osvojila istá rodina z opačného konca republiky. Kým ja som čakala na dospelosť v „decáku“, aby som si časom mohla Jurka vziať k sebe, on trpel. Nielenže ho náhradný otec mlátil ako žito pre každú hlúposť, zneužíval ho na práce na poli, okolo rodinného domu a dovolil mu spať až vtedy, keď poupratal po nevlastných troch súrodencoch, ani macocha mu neprejavovala byľku citu.
Keď sa mi podarilo zmaturovať, nájsť si dobré miesto a budúcnosť mi otvárala svoju náruč dokorán, život akoby mi splatil svoju podlžnosť. V zamestnaní som sa zoznámila so svojím manželom, ktorý ma uviedol do svojho života s toľkým citom a láskou, až sa mi hlava krútila. Po sobáši som odišla z podnájmu a s mužom sme dostali dvojizbový podnikový byt. Súhlasil s tým, že štrnásťročný Jurko, jeho švagor, sa k nám nasťahuje. Jeho náhradní rodičia však s tým nesúhlasili. Stratili by lacnú pracovnú silu a fackovacieho panáka. Jurko od nich utekal každý možný okamih. Neraz si poňho prišla polícia, no vždy sa to skončilo rovnako. Po viac ako ročných peripetiách sa o neho konečne prestali zaujímať. Možno im stačili rodinné prídavky, ktoré na neho stále dostávali. Ja som nevidela od nich ani korunu. A Jurko? Ten už vôbec nie. Mne to však bolo jedno. Jurko chodil do prvého ročníka. Učil sa za automechanika. Škola mu príliš nevoňala, ale na praxi exceloval a jeho odborní majstri mu predpovedali skvelú budúcnosť. Hovorievali o ňom, že má zlaté ručičky.
Keď som čakala dvojčiatka, Jurko mal už v rukách výučný list. Tešili sme sa spoločne.
„Pavlínka, zajtra sa sťahujem. Ďakujem za všetko! Nie, nesnaž sa ma prehovárať, ani zdržiavať, odídem.“
„Kam?!“ premkla ma neblahá predtucha niečoho zlého. Cítila som, že niečo nebude v poriadku. Akýsi šiesty zmysel mi rozblikal svetelnú kontrolku kdesi na temene hlavy a ja som zdúpnela. Jurko mi nehľadel do očí, len kamsi ponad hlavu.
„Za ním!“
Nechápala som. Ani na um mi nezišlo, že môj brat vyhľadal svojho otca, vypátral ho, aj keď bol ďaleko za hranicami. Vrátil sa späť do Nemecka. Aj s celou svojou rodinou nažíval v luxusnej vile, mal chovnú stanicu s vlčiakmi a malú firmu na výrobu náhradných dielov do drobných mechanizmov.
„Celý život mi chýbal skutočný otec. Musí niesť zodpovednosť. On musí vedieť, že niekde tu, na tomto kúsku zeme žijem ja! Kašľal na mňa devätnásť rokov! Kým sa on váľa v blahobyte, ja mám začať od nuly?! Donútim ho splatiť mi, čo mi dlhuje! Chcem si založiť malú firmu, živnosť a on mi pomôže, inak uvidí, čoho som schopný! Čo to pre neho bude?! Len kvapka v mori!“
V Jurajových očiach bolo toľko odhodlania. Vedela som, že zdolá každú prekážku, čo sa mu postaví do cesty. Nevravel do vetra. Nuž som si len mlčky vložila hlavu do dlaní a tíško nariekala v neblahej predtuche. „Pavlínka, neboj sa, všetko bude dobré! Obom sa nám polepší!“ lúčil sa so mnou.
Nebolo! Dnes, po pár mesiacoch od tej udalosti som schopná hovoriť nahlas. Celú pravdu sa nám s manželom podarilo odhaliť po dlhých týždňoch od nemeckých a slovenských úradov a polície. Je to ťažké a dusí ma vysloviť, že môj malý braček už nie je. Išiel si po smrť niekoľko stoviek kilometrov od domova… Och, akého, keď nikdy poriadne žiadny nemal! Len čo vyhľadal svojho otca a pripomenul mu, že je jeho syn, strhla sa vraj medzi nimi ostrá hádka. Nezostalo len pri verbálnom napadnutí. K slovu sa dostali päste. Jednou z nich Juraj zasadil otcovi takú ranu, že sa pod úderom sklátil na zem. Hlavou narazil na vybetónovaný obrubník okolo studne. Zlomenina spodiny lebečnej. Okamžitá smrť.
Šok. Zúfalstvo. Putá. Nemeckí muži zákona. Výsluchy. Obvinenia z vraždy. Cela. A v cele môj brat-vrah. K odsúdeniu nedošlo. Kým porota vyniesla verdikt, obesil sa v cele pár dní pred hlavným pojednávaním. Jurko vždy nerád písal. Možno i preto jeho list na rozlúčku bol taký strohý.
„Pavlínka, odpusti mi! Chcel som ti splatiť podlžnosť za to, ako si sa o mňa starala, ako si ma ľúbila. Svoju podlžnosť za tú jeho… je mi ľúto! Ľúbim ťa! Tvoj brat Juro.“
Začala som sa obracať k Bohu. Možno mi dá raz odpoveď na to, prečo nám neustále odopieral žiť. Ani mne sa už nežiada. Po tom, čo ma opustil muž preto, že sa viac nemohol pozerať na moju utrápenú tvár a zvráskavenú dušu, po spontánnom a predčasnom pôrode našich detí, ktorým sme na drevené kríže na cintoríne stihli dať napísať krstné mená, už nevidím v diaľke žiadne svetlo budúcnosti. Premýšľam, čo by ma ešte mohlo zastaviť v úmysle nasledovať svojho brata, ktorý spolu s mojou mamou boli jediní milujúci. Jediní, ktorí tak chceli žiť, no iní im to právo upreli!
lustrácia Jozef Homola
/čit/
7/ Podlžnosť/21
