Cestami necestami Áziou- časť l

1213

Prvý stop

Naším plánom bolo dostať sa stopom aspoň po čínske hranice, cestou spoznať nové miesta, kultúry a nazbierať zážitky. Začiatkom júla sme vyrazili zo sparnej Bratislavy. Menšia rozlúčka so známymi v Prešove a hajde za mesto smerom na Kapušany chytiť náš prvý stop na ceste k čínskym hraniciam. Prvý stop – toyota s mladým chalaniskom – negativista ako hrom –, ktorého vystriedali viac rozhľadení, sympatickí ľudkovia. Postupne sme sa prestopovali Ukrajinou, využili prvé HospitalityClub pozvania. Prestopovali sme sa priemyselnou východnou časťou krajiny v okolí mesta Lugansk s množstvom uhoľných baní. Potom Volgograd, Volga, múzeum bojov o Stalingrad, Astrahan, svieža zelená delty Volgy… Bližšie ku Kazachstanu sme stretávali čoraz viac domácich, ktorých črty tváre nám dávali znať, že Kazachstan je už za rohom.

Hardcorova stopovačka 

Prvé momenty z tejto krajiny mi pripomínali obrázky z cestopi-sov. Nekončiaca rovina, stáda koní pasúcich sa pri ceste a roztrúsené biele oblaky na krásnej modrastej oblohe. O skúsenostiach pri stopovaní Kazachstanom by sa dal napísať samostatný článok. Od prvých skúseností v krajine, keď za 30-kilometrový stop si pýtali vodiči mobil aj so stovkou dolárov, cez inžiniera z ruskej základne Bajkonur, ktorý nás vyhodil uprostred stepi, že sme mu priťažkí, až po spontánne pohostenie prezidentom kazašskej asociácie karate. Rozlohou deviata najväčšia krajina na svete, nám dala pri stopovaní zabrať. Veľké vzdialenosti medzi mestami. Zničené cesty aj s polmetrovými výmoľmi, kde vodiči džípov a kamazov dajú prednosť radšej vyjazdenej stepi, alebo samotnému piesku.

My sme mali v pláne navštíviť oblasť bývalého Aralského mora a ponechané zhrdzavené vraky lodí, čo však v skutočnosti predstavovalo hardcore stopovačku do Almaty cez vyschnuté časti krajiny.

Pobrežie ustúpilo v priemere o 80 km

Pred necelými sto rokmi bolo Aralské jazero štvrtým najväčším jazerom sveta. Vtedy sa uviedli do prevádzky prvé zavlažovacie kanály a prvé poľnohospodárske plochy v púštnych oblastiach a jazero začalo pomaly vysychať. Rieky Amudarja a Syrdarja, ktoré privádzali vodu z pohoria Pamír a Ťan-šan a napájali tisíce rokov Aralské more, boli odvedené do sústavy zavodňovacích kanálov. Výsledkom projektu zavlažovania púští s cieľom pestovať bavlník, bola ekologická katastrofa, ktorú možno v dejinách ZSSR porovnať len s explóziou Černobyľského reaktora. Výsledkom je vysychanie jazera a jeho veľké znečistenie, ktoré úplne zničilo kedysi bohatý rybársky priemysel a, navyše, viedlo k vzniku a rozšíreniu soľných púští a močiarov na okolí. Pobrežie ustúpilo v priemere o 80 km a jazero momentálne tvorí niekoľko menších jazier. V roku 2003 rozhodla vláda Kazachstanu o pokuse zachrániť severnú časť Aralského jazera, kde sa pokúšajú zvýšiť hladinu. Južnú časť Aralského jazera už považujú za stratenú. Očakáva sa, že zánik oboch južných častí (východnej aj západnej) by mohol nastať v priebehu dvadsiatich rokov. Zoznam zdravotných problémov, ktorými trpí obyvateľstvo, je pridlhý. Stačí dodať, že v Aralskej oblasti je najvyššia úmrtnosť obyvateľstva a detská úmrtnosť z celej bývalej ZSSR. Miestny názov Aralského mora je Aral Tenghiz alebo „More ostrovov“. Pravdepodobne najtemnejším následkom vysychania Aralského mora je história ostrova Vozhrozdenia (Vzkriesenie). V prvej polovici 50. rokov si ruská armáda vybrala v tom čase ešte malý izolovaný ostrov uprostred Aralského mora za testovaciu základňu pre ich prísne tajný biologický program. Odvtedy až do r. 1990 na tomto území testovali množstvo geneticky modifikovaných patogénov. Vojenské programy sa pozastavili s rozpadom Sovietskeho zväzu. Údajne odchádzajúci sovietski vedci učinili opatrenia na dekontamináciu ostrova. Aralské more sa postupne zmenšovalo a ostrov Vozhrozdenia sa v r. 2001 pripojil k pevnine. Odvtedy sa už nielen Uzbecká vláda obávala možného rozšírenia spór z tejto oblasti. Po 11. septembri, Spojené štáty poslali na ostrov svoj tím špecialistov, aby zamedzili prístup týchto látok do nesprávnych rúk.

Samotné mesto Aralsk aj priľahlé osady v tejto časti sveta znášajú svoj údel.  Priamo do mesta nás zaviezla skupina geológov pracujúcich pre ruskú ťažobnú spoločnosť. Aj pod Aralským jazerom sa už našli zásoby ropy. Na ceste k zhrdzaveným vrakom rybárskych lodí, ktoré sú ponechané na bývalom pobreží jazera, sme prišli stopnutým džípom. Cesta viedla po bývalom dne jazera. Vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov sa dno dvíhalo do pobrežných útesov. Popri ceste kde-tu prečesávali rovinatú krajinu stepné orly. V ten večer sme sa ešte pristavili pri pieskových dunách a vyváľali do sýtosti v bielom piesku.

Stopovacia kríza

V Kazachstane to boli najmä vodiči kamazov, ktorí nám zastavovali a zobrali nás na kus cesty. Ani jeden z nás pred štartom na letnú stopovačku neovládal azbuku, ale boli sme nútení sa ju naučiť ozaj rýchlo. Komunikovali sme rusko-slovenskou hatlaninou. Väčšina Rusov aj Kazachov, ktorí nám rozumeli, mali v minulosti niečo dočinenia s Ukrajinou ale-bo Ukrajincami. Vtedy reč nestála a debatili sme vo veľkom. Niekde pred mestom Aralsk, keď sme sa vliekli dvadsiatkou hrkotajúc sa po piesočnej stepi, v polospánku a vyčerpaní, som prežil svoju stopovaciu krízu. Sám som si v duchu sľúbil, že ak sa ešte niekedy vydám stopom do Ázie, tak naspäť do Európy sa vrátim len lietadlom.

Vodič vždy očakáva za odvoz odmenu

Desiatky áut, dodávok, kamió-nov, aj autobusov sa nám podarilo stopnúť a presvedčiť vodičov, aby nás zobrali zadar-mo. V strednej Ázii domáci bežne stopujú pri cestách a vodič vždy očakáva za odvoz odmenu. My sme jednoducho na platenie nemali. „My štu-denti, paputkou po Ázii, denge u nás neto,“ vysvetľovali sme. Nasledoval nechápavý pohľad vodiča na troch mladých turistov: „Kak u vás denge neto? Vy Amerikánci neto? Doláre a eurá neto?!“ „Neto, my chu-dobní študenti zo Slovenska!“ Často sa bolo treba dlhšie naťahovať s vodičmi, ale väčšina sa nakoniec podvolila a mohli sme nastúpiť.

Sloboda zmiešaná s neistotou a strachom

Teraz, asi tri mesiace po návrate z cesty, s kamarátom pri pive spomíname na rôzne príhody a situácie z letnej cesty. Pri chvíľke ticha a zamyslenia sa, sme si uvedomovali, že pokiaľ to človek nezažije na vlastnej koži, ťažko pochopí. Tú slobodu, zmiešanú s neistotou a strachom, ktorý plynúcimi dňami slabne a nahradí ho väčšia istota a chuť ísť ďalej. Človek začne veriť, že tie tisícky kilometrov nie sú až také neprekonateľné. Verím, že každý si z dlhšej cesty prinesie domov nezabudnuteľné spomienky, ktoré sa mu vynárajú pri relaxovaní. Vynárajú sa mi najmä spomienky na stopovanie Kazachstanom s kamionistom Andrejom, ktorého sme zastavili uprostred stepi. Alebo keď sa konečne začali objavovať prvé zasnežené končiare pohoria Ťan-šan smerom na Almaty (známejšie ako Alma-Ata, v preklade otec jabĺk) v južnom Kazachstane. Zvestovali, že onedlho nás čaká prekonávanie horských priesmykov a údolí.

Cesta do najväčšieho mesta Almaty mala neplánovanú zastávku. Zastavil nám dobre stavaný Kazach v červenej audine. S vážnym výrazom v tvári a začudovaným pohľadom nechápal ruský prízvuk, akým sa k nemu prihováram. Kývol hlavou a už sme všetci traja sedeli v aute a mierili nevedno kam. Nasledujúce dni znamenali pre nás prejedanie sa a získavanie stratenej váhy. Najprv u jeho známych na vidieku a neskôr v jeho dome. Našťastie, jedno z jeho detí – dcéra Ainura – žilo istý čas v Amerike, a tak sme mohli komunikovať aj po anglicky. Z Murata, hlavy rodiny, sa vykľul prezident kazašskej asociácie karate. Pred niekoľkými týžd-ňami som sa schuti zasmial, keď mi aj s Ainurou zavolali na Deň nezávislosti Kazachstanu. Hneď na úvod nezabudol povedať svoju hlášku – „Hi Andrej, Boss is here!“

Štát typu arabských emirátov

Cestu do Almaty sme prežili v luxusnom interiéri veľkého mercedesu. Miestny mladý zbohatlík nás pozval na bobovú dráhu priamo nad osvetleným nočným mestom. Ale o niekoľko hodín sme už hľadali ubytovanie stratení, bez akéhokoľvek plánu, medzi panelákmi nejakého sídliska. Našťastie, nasledujúce ráno pri vybavovaní kirgizských víz sme stretli mladého Čecha, ktorý nás prichýlil na niekoľko dní u seba.

Hoci nové hlavné mesto Kazach-stanu je Astana, Almaty naďalej ostáva hlavným mestom obcho-du. Pôdorysná štruktúra ulíc Almaty je akoby práve narysova-ná na výkrese. Všetky ulice sú na seba kolmé. Nudný obraz mesta spestrujú pôsobivé štvor- a päťtisícovky Ťan-šanu, ktoré sa vypínajú hneď za mestom. Skrývajú krištáľovo čisté jazerá (napríklad Issyk Kul) ale aj zopár júrt, ktoré predsa len ku koloritu Kazachstanu patria. Ak by ste čakali, že na uliciach budú prevládať autá sovietskeho typu Moskvič alebo Žiguli, ste na omyle. Úroveň je minimálne porovnateľná s krajinami stred-nej Európy. Kazachstan ako krajina s druhými najväčšími zásobami uránu vo svete a s obrovskými zásobami ropy a plynu, smeruje pomaly k štátom typu arabských emirátov. Moderné budovy v niektorých štvrtiach síce nepôsobia vždy esteticky, ale určite dávajú na vedomie, že mnohí miestni sú bonitní. Potvrdzujú to aj rastúce ceny realít, ktorých výška dosahuje úroveň vyspelých krajín. Honza nás ubytoval vo svojej izbe. Býval v byte s Ruskou Naďou, ktorá sa do Almaty prisťahovala z južnej Sibíri za lepším zárobkom. Niekoľkokrát do týždňa si vyšli von aj s celou partiou k blízkemu vodnému kanálu, aby sa stretli s ďalšími zahraničnými študent-mi a pracovníkmi, ktorých osud zavial z Európy do týchto končín. Všetci pracovali za slušné peniaze a užívali si mestský život, aj prírodu v okolí mesta. Hory hneď za mestom, poskytujú obyvateľom bohaté možnosti. Či už celoročnú lyžovačku alebo jeden z najpopulárnejších splavov divokých riek v Ázii, len niekoľko desiatok km od Almaty. Čakajúc na víza sme sa rozhodli využiť voľné dni a pokúsiť sa dostať stopom čo najbližšie k naj-severnejšej sedemtisícovke na svete – Chan Tengri. Je považovaná za jeden z najkraj-ších vrchov na svete a v jeho okolí sa nachádza najväčšie zaľadnenie v Ťan-šane. Podarilo sa nám dostať najďalej, ako sme sa bez povolení dostať mohli. K úpätiu tejto hory, do kráľovstva večného ľadu a snehu, nám chýbalo ešte asi 50 km, ale predsunutá pohraničná hliadka nás nepustila ďalej. Vystúpili sme teda čo najvyššie a po-kúšali sa zazrieť aspoň jeho vrchol. Ale pred nami ho tienili vysoké štíty. Tu v horách ne-ďaleko čínskych hraníc sa  náš pohľad poriadne nabažil aj čerstvej zelene. V neporušenej prírode sme však mohli stráviť len pár dní a už sme sa museli vracať naspäť do Almaty. Zastavili sme sa ešte v kaňone Charyn, kde sme sa niekoľko-krát osviežili v ľadovej riečke.

Stopovanie naprieč Kazachsta-nom nám prinieslo zážitky a skúsenosti, ktoré sa pri bežných stopovačkách získať nedajú. Takéto spoznávanie krajiny a ľudí umožňuje bližší kontakt s nimi, lepšie spoznanie ich mentality, zvykov a ich spôsobu života. Sú to zážitky, na ktoré sa spomína celý život. Popísať ich naraz v jednom článku nie je ozaj ľahké. V nasledujúcom čísle prinesieme ďalšie pokračovanie ciest po Strednej Ázii. (Kyrgyzstan, Tadžikistan, Irán a Turecko)

Letná stopovačka do Strednej Ázie – časť ll