čo sme robili 21.1.2007

1099

Noóó… Ešte sme ani v sobotu   poriadne nevedeli, či to vlastne robiť budeme, či sa to vôbec podarí a či to má vlastne zmysel, niekde v pokročilej ročnej dobe smerujúcej k letu trepať sa až k okraju Álp. Ale  keď mi ráno o piatej v zmysle „krčmovej večernej pivnej vzájomnej“ dohody zazvonil budík, premohol som sa. Dorobil som si desiatu (či obed) so snahou nezobudiť Eriku a deti, hodil som ruksak aj s lyžami do auta. Zastavil sa pre Milana. Ukazovalo sa pekné teplé májové ráno. 

Vzduch voňal orgovánmi, na východe ružoveli zore… Vyrazili sme. 

Na ceste nebolo skoro ani auta. Pohraničiari len na nás mávli. Cesta rýchlo ubiehala cez tiché dediny Burgenlandu. Zatiaľ, čo si Rakúšania ešte v posteli pohodlne užívali životnú úroveň Európskej Únie, my sme s napätím z diaľky sledovali z ranného oparu vyčnievajúcu homoľu, osvietenú vychádzajúcim slnkom. Odhadovali sme stav snehu v žľaboch, ako určenom cieli našej cesty, v severnom svahu horského masívu Schneeberg. 

Pomerne skoro sme docestovali  pod horu.  Stále sme boli rozospatí, o čom svedčí aj to, že keď sme dorazili do Puchbergu na stanicu, prečítali sme  si cestovný poriadok zubačkovej železnice s uvažovaním uľahčiť si výstup do výšky 1800 m.n.m, kde má konečnú. No na základe našej skialpinistickej cti (a do určite miery aj faktu, že najbližší odchod Salamaderzug-u bol o dve hodiny) sme vyšli radšej autom na horné parkovisko v Losenheim, nahodili lyže na ruksaky a po bezútešne rozbitom a bezsnehovom teréne vyrazili dohora.

Hore zjazdovkou sme sa začali potiť. V lese sme sa mierne ochladili, no nad pásmom lesa sme už boli zase riadne mokrí…

Vrcholový hrebeň bol pekne viditeľný, chvíľu svietilo slnko, chvíľu mrholilo, pofukovalo a my sme si zlepšovali sebavedomie ohľadom našej zanedbanej kondície, keď sme predbiehali rodinky s deťmi a dve panie v dôchodkovom veku (mimochodom, s krátkymi lyžami na ruksakoch). Len sme nevedeli, či sme my lepší, alebo je to spôsobené tým, že tie dve stále odbiehajú do kosodreviny s balíkom toaletného papiera… Ja som sa pri utieraní potu z čela vyhováral na tie balíky antibiotík, čo som nedávno musel využívať.

Po záverečnom výšvihu strmého stúpania po skalnatom rebre a za zvuku nášho fučania a sipenia sme sa dostali na vrcholovú planinu. Konečne… no ale… bez snehu…?! 

Pri tom pohľade na zelené lúky sme začali váhať o správnosti nášho rozhodnutia trepať lyže sem hore, no pookriali sme pri pohľade  na prekonanú skalnú strminu. Niekto podobný nám, aj so svojimi lyžami, sa trepal hore. Bol to domáci Rakušák. Aj sa pristavil,  keď nás tam našiel sediacich na hrebeni a konzumujúcich na raňajky lepeňáky. Vyzvedal, že čo chceme zlyžovať. Brblali sme niečo o Breiter Ries a on niečo o inom a vraj lepšom „Riese“. Keďže sme mu celkom nerozumeli a asi ani on nám, ukončil konverzáciu a pobral sa hore hrebeňom. Začali sme ho sledovať. Za ohybom hrebeňa, tesne pod vrcholom Kaisersteinu,  nám však zmizol z očí. Na vrchol nestúpal… Niekde musel zabočiť.  Ale tak rýchlo? A kde? Začal som ho hľadať a po prehliadke hrebeňa som našiel kúsok naľavo od Breiter Ries mne neznámy žľab. Na prvý pohľad to bola bezodná jama po spádnici vyplnená snehom so stopami po zlyžovaní. Zakričal som na Milana. Milan došiel k okraju, naklonil sa ponad hrebeň, pozrel sa mi do očí a spýtal sa, či to je nutné… 

Neodpovedal som. Začal som sa zapínať do lyží, a tak Milan usúdil, že to nutné je. Stáli sme hore niečo málo nad  2000 m.n.m. s lyžami na nohách a opierali sa o paličky nad hranou skalnatého hrebeňa. Mlčali sme. Pozerali dole. Kontrolovali bočné suťoviská a balvany. V tele nám stúpal adrenalín.

Vyrazili sme. Kúsok neistého traverzu, potom kúsok bočného šúsu až nad podprevejovú trhlinu v snehovej doske v exponovanom svahu, znova kúsok traverzu popod vyčnievajúcu skalu zo snehového poľa. Dostal som sa nad krásny  žľab, pokrytý firnom až tam niekde celkom dolu…Firn krásne držal. Nádhera!

Keď Milan zastal vedľa mňa, rešpekt zostal, no adrenalín ustúpil a už sa tak netlačil von.

Najprv opatrné oblúčiky, potom uvoľnenejšie razantnejšie výskoky…a znova a znova…eufória! 

Viackrát sme zastali a prezerali scenériu ľadovcového kotla so zubatými hrebeňmi z načervenalého vápenca, po jeho okrajoch už s pučiacim smrekovcom a kosodrevinou na miernejších nižších stráňach. Sneh bol miestami žltý od peľu z kosodreviny.

Na konci žľabu  a aj snehového poľa, pri napojení sa „Rakúšanovho žľabu“ na priestorný a monumentálny Breiter Ries, bolo treba na jednom úseku vyzuť lyže a pretraverzovať asi 20 m sutiny.

Všetko v poriadku, keby sa mi nezaplietli poistné remence viazania mojej „fungl“ novej silvretty pri odopínaní lyží. A tie šušťáky, čo som si z lenivosti obliekol namiesto Windstoperu sa  v momente rozbehli aj so mnou dolu žľabom v ústrety balvanom… Treba brzdy na lyže! Nešetrite! Ja som brzdil a aj zabrzdil, čím sa dalo. Našťastie bez následkov! 

Potom trochu oddychu. Pitie čaju s kochaním sa a sledovaním osamelého kamzíka v skalnej stene, obdivujúc a závidiac mu jeho kondíciu. Posedeli sme si dlhšie pod skalou, uvoľnili stuhnuté stehná, a potom nás čakal znova krásny, zvažujúci sa firnový žľab popod ľavé skalnaté rebro suťoviskového  kotla až do lesa…

Vyzuli sme lyže. Pozerali dohora. Dobre, že sme nešli do „Breiteru“, už tam až tak veľa snehu nebolo. Predierali sa pomedzi kosodrevinu a po nájdení chodníka nasledoval pekný zostup v mäkkom a voňavom  ihličí smrekového a smrekovcového lesa až k autu. Ani lyžiarky na nohách nevadili. 

Asi o jednej popoludní sme si dali pivo nemenovanej značky (keby nejaký  z podnikov pivovarníckeho priemyslu mal záujem sponzorovať, budem i menovať!), umyli si lyžiarky a lyže  a vyprali v zurčiacom potoku. Asi sme tušili záver sezóny.  Poadrenalínované trenky sme odviezli  domov oprať svojim manželkám. 

V neskoré nedeľné popoludnie sme sa uzmierení a spokojní (s uvoľnenými endorfínmi kolujúcimi v našom krvnom obehovom systéme) prechádzali s rodinami pod Devínskou skalou a sledovali zdvihnutú hladinu Dunaja a Moravy. 

Moji dvaja starší, z hľadiska svojho „-násť “ veku, sa venovali radšej učeniu (aspoň tak tvrdili), no najmladšia dcéra pobehovala z miesta na miesto a prejavovala nadšenie aj z kvitnúceho  skorocelu a púpav na brehu Dunaja, ako aj z koní v blízkej koniarni. A nakoniec aj tá kofola, či zmrzlina s kávou pod čerešňou na dvore kaviarne bola celkom fajn.

Nedeľa, ako má byť. Ďakujem. 

Jožo