Klub pohraničníkov zaplnil veľkú sálu. V Čechách sa opäť grupujú bývali členovia pohraničníkov, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti

Veľká sála plný bývalých pohraničníkov aj sympatizantov ZNB – (zbor národnej bezpečnosti ) organizáciou zastrešujúcou Verejnú bezpečnosť a Štátnu bezpečnosť

Tak zaplnenú sálu by mohla Klubu českého pohraničia závidieť kdejaká politická strana v Česku. Desiatky mužov nastupujú s kamennými výrazmi a držia v ruke pietny prápor. Jeden z vlajkonosičov má na sebe aj tričko s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. Procesia skončí a pristupuje sa k prejavom. Jeden má tiež predseda Klub českého pohraničia Milan Richter.
„Československí pohraničníci boli vojakmi studenej vojny. Je však potrebné zdôrazniť, že stáli na strane obrany mieru a spoločenského pokroku. Neohrozovali našich susedov. Zahradili na 40 rokov chodníky rozsievačov smrti a spoločenského rozvratu,“ preniesol Richter v prejave, ktorý neskôr vytlačil komunistickej Haló noviny. Na mieste sa dočkal búrlivého potlesku.
Ako vyplýva zo záznamu, ktorý sa pred týždňom objavil na serveri YouTube, na stretnutie k 65. výročiu o prijatí zákona o ochrane štátnych hraníc, ktorú na konci júna v Nymburku usporiadal Klub českého pohraničia, bol prítomný aj predseda Českého zväzu bojovníkov za slobodu Jaroslav Vodička , ktorý v minulosti kandidoval za stranu Strana práv občanov Zemanovci, ktorá vtedy niesla v názve meno súčasnej hlavy štátu Miloša Zemana.
Organizáciu pohraničníkov nepovažuje za extrémistickú. „Nebudem odsudzovať ľudí, ktorí bránili nejakú hranicu zo zákona. Slúžili ako vojaci a boli pod rozkazom. Aké sú zákony, také sú zákony, a keď sťažujete Klub českého pohraničia, tak by sa malo povedať, že tie zákony boli zlé,“ dodal.

Podľa historika Martina Pulca, ktorý sa detailne zaoberá pohraničím, organizácia vykladá históriu podľa svojho videnia sveta. „V tom klube sa nehovoria veci, ako boli. Často prekrúca históriu a priamo aj klamú. Z tohto pohľadu ho hodnotím negatívne,“ mieni Pulec.
Pohraničná stráž sa v čase socialistického zriadenia snažila zabrániť voľnému pohybu ľudí a tovaru cez hranice a tiež k prenikaniu zahraničných agentov na území štátu. „Prichádzali sem takzvaní agenti chodci. Nestretol som sa s tým, a nestretol sa s tým ani iný historik, že by sem boli vyslaní s diverznými či atentátnimi úlohami. To ale skončilo po roku 1955,“ pripomína Pulec. Dodáva, že väčšina pohraničníkov, ktorí zomreli pri výkone, nebola zabitá cudzou rukou, ale počas nehôd alebo spáchaním samovraždy.
„Tých ľudí, ktorí prichádzali sem (do Československa – pozn. Red.), Je mizivé množstvo proti tisícom, ktorí sa snažili dostať von, a zameranie pohraničnej stráže bolo proti vlastným ľuďom, čo je najsmutnejšie. Je to síce demokratický spolok, že môže fungovať a hlásať koľkokrát aj lži, ktorým niekto verí, ale tým demokracia v tomto spolku končí. Určite sa nesnaží o podporu a upevňovanie demokracie u nás,“ dodal Pulec.

Pri pokuse o prekonanie hraníc do Nemecka a Rakúska zomrelo 282 ľudí. Z toho bolo 145  zastrelených. Aj na strane komunistických strážcov hraníc boli ale straty. Od roku 1948 do roku 1989 zomrelo 584 vojakov. Z toho ale len 11 zahynulo po strete s „narušiteľmi hraníc“.
Väčšina príslušníkov (243) zomrela na následky rôznych nehôd. Až 185 vojakov spáchalo samovraždu a pri manipuláciách s výbušninami skonalo 47, uvádza Prokop Tomek, vedecký pracovník Historicko-dokumentačného odboru VHÚ.