Krimi na víkend: Dobité dvojročné dievčatko v kočíku

875

Až do večera sa jej o dcérku postará jej druh Raphael Merzouk, ktorý bol nezamestnaný a ani si nehľadal prácu. Lydia objala Océane a pobozkala ju na líce. To ešte netušila, že ju pobozkala naposledy a nikdy nezabudne na smutný úsmev, ktorým ju dcérka obdarila.

 Ako sa mohla tak hlboko mýliť? 

Lydia si myslela, že Raphael, s ktorým žila už šesť mesiacov, je spoľahlivý muž, hoci niekedy mal trošku drsné spôsoby. Ako mohla byť taká slepá, ako sa mohla tak hlboko mýliť? Pravdu povediac, Merzouk bol obyčajný darebák s bohatým trestným registrom a okrem toho sa už od 16 rokov oddával drogám. Hoci Lydii prisahal, že je už „čistý“, nebola to pravda. Heroín nebral, lebo na to nemal peniaze, no namiesto neho užíval Subutex s rôznymi liekmi na upokojenie a túto zmes si vstrekoval priamo do žíl. Lydia teda nevedomky zverovala svoju dcérku chorému nevyrovnanému človeku.

Nevedela povedať, čo sa robí v byte 

Nalá Océane bola ešte primalá a slovnú zásobu mala veľmi obmedzenú, aby mohla matke povedať, čo sa robí v byte, keď nie je doma. Lydia netušila, že Raphael niekoľkokrát bezdôvodne zatvoril Océane do izby a nedal jej jesť. Za trest musela niekoľko hodín sedieť otočená chrbtom k zapnutému televízoru. No v porovnaní s tým, čo sa stalo 6. decembra, to boli maličkosti.

Prečo práve v ten deň a nie inokedy?

Možno preto, lebo Océane bola trochu chorá a Raphael sa v noci nevyspal, lebo stále kašľala. Prvý raz ju udrel krátko po deviatej, čo dosvedčil aj istý Christian Bérard, ktorý krátko predtým prišiel za Raphaelom a trochu sa začudoval, keď počul dievčatko plakať v kúpeľni. Neskôr prišla aj Lydiina sestra Cindy a keď išla za svojou neterou do izby, šokovaná uvidela, že Océane leží s modrou tvárou a vykrivenými ústami na posteli. Mala problémy otvoriť oči, ako keby jej svetlo nerobilo dobre a keď sa jej Cindy dotkla tváre, bez slova ju odvrátila.

Cindy sa rýchlo vrátila do obývačky a spýtala sa, čo sa stalo. Raphael jej ľahostajne vysvetlil, že Océane sa šmykla a spadla. Christian sa išiel pozrieť na dievčatko a poradil Raphaelovi, že by mal privolať lekára. Potom odišiel aj so Cindy, ale okolo poludnia zatelefonoval, ale nie preto, aby sa spýtal, ako sa Océane darí, no potreboval s niečím poradiť. Raphael bol však akýsi nervózny a povedal mu, že malá krváca z nosa. Christian prišiel znova okolo druhej a našiel Raphaela, ako sa bledý a spotený nervózne prechádza po byte. Océane sedela v kočíku, oblečená ako keby išla na prechádzku. Tvár mala opuchnutú a zdalo sa, že spí. Raphael tvrdil, že s ňou ide do nemocnice, no dôležitejšie preňho bolo, aby mu Christian konečne pichol dávku, ktorú potreboval. Ten potom odišiel a o Océane sa viac nestaral.

To už bola dráma v plnom prúde,

lebo Raphael vôbec nehodlal ísť s Océane do nemocnice, kde by mu určite kládli nepríjemné otázky a musel by sa priznať, že dievčatko udrel päsťou. O štvrtej však zatelefonovala Lydia a chcela prehodiť pár slov aj s dcérkou. Raphael jej povedal, že Océane spí, lebo spadla, celá sa doudierala a je samá modrina. O hodinu prišla Cindy aj s Christianom, ktorý s prekvapením zistil, že Océane sa za ten čas ani nepohla. Cindy sa jej prihovárala a keď dievčatko neodpovedalo, chytila ju za ruku. Tá však už bola studená a nechty mala fialové.

 

„Myslím, že je mŕtva,“

zašomrala Cindy. „Mali by sme zavolať hasičov.“ Raphael nemohol odmietnuť, ak si ostatní mali myslieť, že naozaj išlo o nehodu.
Keď Lydia prišla krátko po pol šiestej domov, prekvapila ju sanitka, ktorá stála pred ich vchodom so spusteným majákom. Odvtedy, čo hovorila s Raphaelom, neprestala myslieť na dcérku a teraz dostala strach. Rýchlo vybehla hore a keď uvidela otvorené dvere bytu, stislo jej srdce. Océane ležala sinavá na nosidlách, okolo ktorých stáli hasiči. Ako v zlom sne počula lekára, ktorý jej smutne povedal, že pre jej dcérku sa už nič nedá urobiť.

Dieťa malo na tele početné rany

a obzvlášť silné údery spôsobili edém na mozgu. Policajti našli na viacerých miestach v byte stopy krvi, ktoré Raphael nevedel dôveryhodne vysvetliť a navyše plietol piate cez deviate. Pravdu však nebolo ťažké uhádnuť a dokonca aj policajti, ktorí už v službe zažili všeličo, mali slzy v očiach. Raphael bol obžalovaný za zabitie maloletej osoby a Christian za neposkytnutie pomoci ohrozenej osobe.

Po troch rokoch sa obaja 28. januára ocitli pred súdom. Raphael celý čas popieral svoju vinu na smrti dievčatka a stále tvrdil, že to bola nehoda. Aj Christian sa hral na nevinného, ale ani jeden z nich nemal pred porotou nádej na úspech. Súdny lekár zistil, že Raphael nielenže Océane bil, ale ju aj nútil fajčiť kanabis, aby konečne prestala plakať.

Porota sa napokon rozhodla pre najvyšší možný trest. Raphael si odsedí tridsať rokov a Christian pobudne vo väzení dva roky. Ale ani jeden člen poroty nemal pri vynesení rozsudkov slzy v očiach ako vtedy, keď si pozerali fotografie nešťastnej Océane.

Pch