Malawi, krajina v ktorej čas nič neznamená

724

Predtým, ako som sa s Ferom zoznámila,  nedokázala som si predstaviť  človeka, ktorý by  mohol zanechať život v našej krajine   a  usadiť sa  v inej. V krajine kde ľudia umierajú od hladu, na HIV a slovo životná úroveň neprichádza ani len do úvahy.Človek, ktorému nevadí, že musí čeliť každodennému pohľadu na  chudobu alebo predstave, že by sa mohol mať niekde inde lepšie ako tu. Hlavná je pre neho rodina, manželka Elles a a syn Innocent.

 

Cesta do krajiny nekrajiny 

Prečo sa Fero vybral na takúto cestu, s jasným cieľom usadiť sa hocikde mimo Slovenska, vám bude  jasné až po  chvíli jeho rozprávania. Prvý dojem z neho vám napovie, že sa jedná  o človeka, ktorý si sedí v celkom úspešnej firme na vedúcej pozícii.  Ale  Fero jednoducho neuznáva hodnoty nášho života a lepšie sa cíti v komunite  iných rás. Pretože, ako sám hovorí, najkrajšie čo môže  existovať  je , keď sa kultúry a rasy spájajú a nie  keď sebou opovrhujú, čo sa vo vyspelých štátoch stáva celkom  často. Okrem iného mu biela pokožka pripomína pohodlný a prispôsobivý život, ktorý neuznáva. Aj napriek tomu,  že svoje štúdium  ukončil ako piaty najlepší študent na ekonomickej univerzite v odbore účtovníctvo a audítorstvo- Fero je  človek, ktorého rutina moderného žitia a šplhanie sa  za úspechom vôbec neoslovuje.  Po ukončení vysokej školy si našiel na Internete  organizáciu, ktorá umožňuje  dobrovoľníkom vycestovať za účelom humanitárnej pomoci do niektorej z vybraných krajín Afriky ale hlavne by si Fero mohol splniť životný sen. Tým  snom  bol únik z našej krajiny smerom do Malawi, pár kilometrov od mesta Samama.

 

Cesta do neznáma

Celý princíp  dobrovoľníckej práce v Afrike spočíva v tom, že človek,  ktorý sa prihlási ako dobrovoľník,  najprv dostane špeciálne vzdelanie  trvajúce  deväť mesiacov a je predpokladom  na vycestovanie.  Počas štúdia pracuje pod záštitou organizácie (ako predavač  časopisu vydávaného organizáciou), aby si zarobil  na náklady spojené s cestou do finálnej destinácie, kde potom strávi šesť mesiacov v práci na humanitárnom  projekte a  posledný mesiac mu je umožnené cestovať v rámci projektov kamkoľvek po Afrike. Fero svoju manželku spoznal pri práci v Afrike. Na moje veľké sklamanie,  nemali tradičnú africkú svadbu, akú som si predstavovala podľa amerického sfilmovania typických  afrických svadieb. S veľkou slávnosťou konajúcou sa v strede dediny – pri ohni. Ich svadba prebehla registráciou na úrade. Síce mala nevesta krásne šaty a svadobnú kyticu, ale mojej predstave to rozhodne nezodpovedalo. S úsmevom na tvári nám  Fero hovorí o tom, ako sa mu podarilo zaistiť  rodine bývanie v murovanom dome, ktorý postavil za tisíc dolárov.

 

Malawi krajina chudobných 

Bála som sa, že z mojich otázok bude cítiť predsudky ktoré ma sprevádzajú vždy pri pomyslení na Afriku. Čakala som, že ma Fero vyvedie z omylu, no v mnohých otázkach podtrhnutých náznakom predsudku voči mojej predstave Afriky, som nebola ďaleko od reality. „Hlavne si musíš predstaviť reálne Malawi. V tomto štáte je deväťdesiatpäť percent ľudí chudobných a  len päť percent je bohatých.“ Skúšam  ďalšie otázky a aj napriek tomu sa stále zúfalo uisťujem  o svojej subjektívnej pravde. Pýtam sa na tradičné jedlo  a vtedy začínam  chápať, že chudoba je tam rozšírenejšia ako bol mor v stredoveku. „Tam neexistuje národné jedlo, existuje hlavné  a jediné  jedlo – pripravené z kukuričnej múky a volá sa nsima – a k nemu jedia čo sa dá.  Je to vlastne jediná potrava,  ktorú si môžu pripraviť a to z toho dôvodu, že pestujú jedine kukuricu. Úroda  býva raz do roka a tá im musí vystačiť na celý rok. Každý deň,  jeden až dvakrát do dňa to isté jedlo  a  mení sa iba príloha – zelenina, vajcia, a ďalšie rastliny,  ktoré u nás nemajú pomenovanie alebo ja  ich nepoznám. V Malawi sa jedáva iba  to čo je. Mnohí ľudia jedávajú len raz denne a to len väčšinou  čo im  príde pod ruku a aj to je z kukuričnej múky.“  Nevzdávam boj  a skúšam ďalej. Pýtam sa na každodennú rutinu. „Ženy chodia celý  deň po vodu. Prístup k pitnej vode je veľmi ťažký a ženy musia chodiť po vodu často aj stovky metrov až kilometer  niekoľkokrát denne. Vodu nosia  na hlave  a tak to robia celý deň. Keď niet čo robiť, tak sa len sedí,  rozpráva alebo sa len tak čaká  nevedno na čo. O deti sa starajú ich súrodenci a je normálne keď sa troj alebo päťročné dieťa premáva po dedine s plátenou šatkou okolo trupu v ktorej má ešte malé dojča. Keď sa niečo dojčaťu stane, zodpovedný je súrodenec ktorý  nedával  dostatočný pozor.“

 

Tradície a sviatky

Pýtam sa aj na to, ako oslavujú sviatky ako Nový rok či Vianoce. „Afričania vedia, že tieto sviatky existujú. Veď väčšina populácie je kresťanská, no vzhľadom na  ich  finančnú situáciu tieto sviatky neoslavujú. Minulý rok sa mi podarilo usporiadať Vianoce a tak som každému dieťaťu v našej dedine kúpil nejakú drobnosť a obdaroval ich. Smutné na tom je, že malawské  deti sa nevedia hrať s našimi hračkami. Radšej sa budú hrať s obalom  od cukríkov alebo hrdzavou konzervou, ako s nablýskaným autíčkom.“

 

Medzigeneračný konflikt? Kdeže!

Pokúšam  sa nadhodiť  tému vzťahov a chápania incestu v oblasti kde žije Fero. „U nich je každý brat a sestra. Nemajú nič také ako bratranci či sesternice. Keď vám niekto povie, že má tridsať bratov a dvadsať  sestier, musíte to brať s porozumením. U nich sa medzi pokrvných príbuzných radí nie len vzdialená rodina  ale aj ľudia, ktorých majú radi. Medzigeneračné oslovenia sa vynechávajú a  z babky sa stáva mama, z deda otec. Takže ak máte aj mamu a babku, u nich to znamená, že máte dve mamy. Z neterí a synovcov sa stávajú vaše  deti a preto Malawčania  nevidia problém v prenechaní svojho potomstva niekomu inému. Rodičia kľudne odídu navždy preč od svojich detí či už  za prácou, alebo za novým  životom. Ako je vnímaný  incest? Ja som si doteraz myslel, že  incest  robia, no  praktizujú ho  tak, že o ňom ani nevedia. Hlavne preto, lebo osady vznikajú z jednej rodiny a stáva sa, že celá osada je svojim spôsobom rodina. Neviem,  či vôbec vnímajú incest ako incest v našom  ponímaní.“

 

Tri najzaujímavejšie veci na Malawi 

Dostávame sa k zaujímavostiam, ktoré si na internete určite nenájdete.  Pýtam  sa Fera na jeho kultúrne šoky. „ Keďže som predtým trávil veľa  času v černošskej komunite, k ráznej konffrontácii s kultúrou nedošlo“.  Napriek tomu ma nenechá dlho čakať a oboznámi ma aspoň s tromi najzaujímavejšími charakteristic-kými črtami Malawi. „Prvou najzaujímavejšou vecou na malawských ľuďoch je,  že  na nosenie vôbec nevyužívajú ruky. Chápu ich ako nástroj na pracovanie a všetko čo potrebujú niekam premiestniť, prenášajú na hlavách. Je to omnoho šikovnejšie, pretože na hlave človek unesie omnoho viac a pri správnom postavení si šetrí chrbticu. Malawské ženy dokážu na  hlave udržať až 50 kilové bremeno. Druhou vecou, ktorá ma na Malawi prekvapila , že  je absolútne normálne, ak sa chlapi držia za ruku. Prvýkrát, keď ku mne pristúpil chlap a chytil ma za ruku, hneď vo mne ožili všetky predsudky voči tomuto gestu a jeho významu v našej krajine. No v Malawi je toto gesto prejavom kamarátstva a ochoty porozprávať sa.  Nikto sa  nepozastavuje nad dvomi  chlapmi idúcimi nevedno kam  – ruka v ruke. Tretia vec, ktorá ma absolútne fascinuje, je ich cit pre čas. V Malawi nikto nenosí hodinky. Keď zobudím  moju ženu uprostred noci, vie mi povedať  presný čas s odchýlkou niekoľkých minút. Ja na to do dnes potrebujem hodinky.“

 

Budeš moja manželka? 

Prvú vetu, ktorú sa spýta chlap ženy alebo žena chlapa je otázka či si ju alebo jeho zoberie za muža  či ženu. V malawskej kultúre je zvykom, že ženy a muži spolu majú pohlavný styk až po uzavretí manželstva. Síce to sa to už v dnešnej dobe porušuje, no prvá otázka na vyjadrenie sympatií stále ostala zachovaná. Keď niekto vidí dvoch ľudí, ktorí spia spolu na jednom  mieste, v ich ponímaní to znamená, že ste sa po prvej spoločnej noci automaticky stali manželmi.

 

Dve ročné obdobia 

V Malawi sa striedajú len dve ročné obdobia, obdobie sucha a dažďa. V období dažďa sa teplota zníži na maximálne pätnásť stupňov. Ja  mám najradšej obdobie sucha, keď je horúco, teplý vzduch a krajina je vyprahnutá. V období sucha sa priemerná teplota  vyšplhá  až  na štyridsať stupňov  Celzia.

 

Domáce zvieratká

Je absolútnym stereotypom  keď sa mi pred domom objaví Mamba čierna (najjedovatejší had na svete)  či žlté škorpióny, ktoré mi veselo behajú cez posteľ a moja manželka ich zabíja holou rukou. Obludné pavúky veľké ako chlapská dlaň tiež nie sú žiadnou výnimkou. No tie sa zabíjajú ťažko, lebo kým si to človek stihne uvedomiť , sú už z vášho dosahu. Utekajú ako dostihové kone.

 

Biela symbolizuje bohatstvo

Bieli ľudia symbolizujú v Afrike bohatstvo. Hlavne z toho dôvodu lebo nemusia premýšľať nad uspokojením svojich primárnych potrieb ako napríklad, čo bude človek jesť na obed. Skôr sa sústreďuje na pokrytie svojich sekundárnych potrieb ako  je obliekanie sa do luxusných handier či pestovanie si svojich častokrát  finančne náročných záľub. Z toho vyplýva aj to, že ak biely ide na miestny trh, nikdy nedostane takú  cenu ako domáci. Väčšinou mu trhovník povie dvestonásobnú hodnotu produktu namiesto reálnej hodnoty.  Napriek tomu bieleho ani nenapadne, že sa ho trhovník  pokúša   oklamať, lebo pre neho  je to ešte stále veľmi lacné. Ja už som si na tento fakt zvykol a dokážem dohodnúť  cenu lepšiu ako hocaký domorodec. Ak idem  náhodou na trh kupovať niečo  čo som predtým  ešte nekupoval, vždy sa opýtam  manželky koľko to stojí aby ma náhodou neprekabátili.

 

Nočný život

Fero mixuje rozprávanie o Malawi s rôznymi zážitkami. Keď sa opýtame  na nočný život odpovedá stroho. „Tam kde žijem ja , sa potme v noci nevychádza.  Môj zamestnanec raz kráčal po zotmení vedľa svojho bicykla, no prepadli ho  chlapi s mačetami a hneď ho oň pripravili. No násilní sú len vtedy, ak  veci  o ktoré  vás chcú pripraviť, nechcete dobrovoľne odovzdať. U nás je o šiestej svetlo a o pol siedmej je tma ako v rohu. Majú vlastnú spravodlivosť –  ak chytia zlodeja, riešia to po svojom.  Nedávno zabili jedného zlodeja  neďaleko môjho domu. Dobili ho a upálili. Policajti chodia len vo veľmi výnimočných prípadoch. Súdne spory sa konajú    len vo výnimočných  prípadoch  tak isto vyšetrovania.“

 

Ženská obriezka

Z rukáva vyťahujem eso a pýtam sa na otázku, ku ktorej ma inšpirovala kniha. „V Malawi  ženská obriezka vôbec nie je témou. Moja manželka mi dokonca nechcela veriť, že takéto praktiky sa prevádzajú v Afrike. Obrezávanie ženských genitálií je skôr témou v moslimských častiach Afriky, hlavne sa severe. Skôr sa môžete stretnúť  s mužskou obriezkou, ale to je spojené s  druhom náboženstva. Občas prídu do dediny ľudia,  ktorí spievajú a nabádajú rodiny, aby dali svojich synov obrezať. No ja si myslím , že toto je veľmi riskantné hlavne kvôli možnosti nákazy HIV a sterilizáciii nástrojov, ktorými obriezku praktizujú.“

 

AIDS 

Ako je to vlastne v oblasti kde žiješ, s výskytom AIDS? „AIDS je veľmi rozšírené. Na ľuďoch, ktorí neužívajú tabletky na potlačenie príznakov HIV menom RIV,  na prvý pohľad spoznáš, že sú nakazení a môžeš sa ako tak chrániť a dodržiavať hygienické opatrenia na to aby si sa nenakazil. No ak stretneš človeka, ktorý berie tabletky RIV na potlačenie príznakov RIV a on sám ti nepovie, že je chorý a tak riziko nákazy stúpa. Viem,  že tieto tabletky uľahčujú ich život, no mne sa to veľmi nepáči. Takto sa len zvyšuje riziko nákazy,  lebo nikto sa dobrovoľne neodkáže na dobrovoľné odstrčenie od spoločnosti a týmto spôsobom ohrozuje druhých. Existuje projekt menom family planning,  ktorý ľuďom poskytuje informácie o prenose HIV či plánovaním potomstva. No účinnosť tejto sociálnej výučby je mne záhadný.“

 

Pár kuriozít 

Medzi rečou sa dostávame aj k témam ako starostlivosť a podob-ne.  Fero nám rozpráva o typic-kom Malawi a významoch nám úplných banalít. „Sanitka chodí len vtedy keď už je človek mŕtvy. Telo sa musí pochovať hneď v deň úmrtia lebo inak vznikajú nákazlivé choroby. Ak žena uteká z poľa s polomŕtvym  dieťaťom, nik jej nezastaví aby jej pomohol. A niečo ako obhliadka už neexistuje vôbec. Ďalšou kuriozitou je návštevnosť pohrebov. Na pohreby chodí každý, lebo ľudia ktorí sa dostavia musia vykopať mŕtvemu hrob. Všetci známi a ľudia z okolia sa dostavia, aby s touto prácou pomohli hlavne preto, lebo majú strach z toho, že ak náhodou zomrú oni, tak im nebude mať kto vykopať hrob. Ďalšou kuriozitou, ku ktorej sme sa v rámci rozhovoru dostali, je strach Malawčanov z Aziatov. Nevedno prečo majú z nich panický strach. Vraj trpia utkvelou predstavou, že si Aziati radi pochutnajú na ľudskom mäsku.

 

Kritika na humanitárne organizácie 

Najväčšou chybou, ktorú robia humanitárne organizácie, je spôsob podpory postihnutých miest. Väčšinou dávajú ľuďom zadarmo všetko  čo potrebujú na to aby prežili a tak ich urobia závislými na týchto organizáciách. Najlepšou cestou, ako podporiť krajiny postihnuté  katastrofami, chudobou, či inými formami by bolo, ak by humanitárne organizácie začali pracovať na podporení sebestatočnosti postihnutých krajín. Teda vypracovať projekty, ktoré by pomohli domorodcom dlhodobo zarábať na vlastné živobytie. Je jedno či ich naučia byť sebestačnými vďaka pečeniu chleba, ktorý  potom budú predávať aj v iných dedinách a zas kupovať ich produkty alebo či už pôjde o niečo zložitejšie. Nepáči sa mi spôsob akým pracujú tieto organizácie. Myslím si, že ich zámer vo veľkej miere míňa účinok, no z iného uhla pohľadu to nakoniec je logické. Tento spôsob pomoci je  oveľa pohodlnejší a časovo nenáročnejší v porovnaní s mojou predstavou. Nadhodil by som veľkým spoločnostiam, aby investovali do rozvoja malého biznisu. Teda dať úvery ľuďom, ktorí majú nápady na vlastné malé podnikanie. Hovoríme asi o sume tisíc korún na mesiac, čo je pre nás úplne smiešna suma“.

 

Miestne podnikanie

Myslím,  že nikto z Ferových profesorov by si nebol vedel predstaviť Fera ako chovateľa sliepok. No život prináša so sebou nečakané zvraty. „Ako sa teda živím keď som v Afrike? Stavil som na výnosný biznis , do ktorého som investoval tisíc dolárov. Mám  farmu so sliepkami a vďaka nej dokáže moja rodina výborne fungovať a pokryje náklady. Navyše je super, že tento biznis je neustálym kolobehom, ktorý vynáša  aj keď sliepky prestanú znášať. Môžete ich predať na mäso, a za tie peniaze si potom  kúpite nové sliepky.

 

Vlastná nadácia

Už ma oslovila jedna  mladá dievčina, ktorá by si chcela „adoptovať“ dieťa z môjho okolia. To znamená, že by mu mesačne prevádzala na účet určitý obnos peňazí, ktorý by hradil životné výdavky dieťaťa  a aj výdavky spojené so vzdelaním. Školné na jednej z najlepších stredných škôl vyjde na tri mesiace maximálne na dvetisíc korún. Školné na priemernej strednej škole stojí okolo tristo korún na tri mesiace. Moja žena dostala vzdelanie vďaka jednej Američanke,  ktorá okrem nej podporovala ešte zopár iných detí. Manželka hovorí plynule anglicky no záverečné skúšky už neurobila, lebo bola tehotná a tak štúdium len ukončila“.

 

Prítomnosť, budúcnosť a ostatné 

Vraciam sa k čisto ľudským otázkam , ktoré by Ferovi položil skoro každý. Nebála sa manželka tvojho návratu na Slovensko? „Nemali sme inú možnosť a preto ani nebol priestor na tieto úvahy. Sme smutní najmä zo syna, lebo manželka sa za mnou chystá na Slovensko ale syna sem najskôr nedostaneme. Aj keď v Afrike je zaužívané, že rodičia nechávajú svoje deti ostatnej rodine a posielajú mu peniaze na účet, pre mňa je to niečo nepochopiteľné. Chceme si tu zarobiť peniaze a požiadať Slovenskú republiku o občianstvo pre manželku. Potom je nám otvorený celý svet lebo už aj žena bude v šengene. Rozhodujúcim faktorom je to, ako sa bude moja žena  cítiť u nás  a podľa toho sa uvidí ako bude vyzerať naša budúcnosť“.

 

Pomaly sa presúvame k počítaču kde nám Fero ukazuje fotografie, ktoré spravil v Afrike, ukazuje mne a celej redakcii fotografie manželky a syna, veselo sa usmievajúcich detí a typicky oblečených Afričanov. Spokojne sa pritom usmieva a komentuje fotografie. Človek si až vtedy uvedomí, že materialistický život, ktorý vedieme nás možno ani z polovice nenapĺňa takou spokojnosťou ako Fera jeho „obyčajný každodenný život“ v Afrike. 

 

Aneta