Moje víťazstvo: Zmierenie sa s doživotnou diagnózou

815
Ani neviem, koľkokrát som sa otáčala na Boha s otázkou, prečo ja, prečo my, prečo môj syn? Boh vraj skúša silných. Ja sa však po tých rokoch utrpenia cítim tak vyslabnutá, že stačí vánok neprajnosti osudu a klesnem na samé dno. Prečo sa práve mne narodil mentálne chorý syn, keď som si ho takmer po štyroch rokoch priam vymodlila! Už sme uvažovali o adopcii, keď mi lekár oznámil, že som tehotná. Po celý čas som nebrala žiadnu antikoncepciu, nikdy som nemala samovoľný potrat, nefajčila som, a preto, že som prežila mladosť s otcom-alkoholikom, som i zarytou abstinentkou.

Neuniesol zodpovednosť

Môj manžel neuniesol zodpovednosť za narodenie syna. Spočiatku sme verili, že jeho ťažká dysfunkcia sa bude dať aspoň sčasti napraviť, no trvalé poškodenie mozgu sa stalo našou doživotnou diagnózou. Hovorím „našou“, pretože Igorko a ja sme sa stali neoddeliteľnou súčasťou jediného života. Môj manžel sa od nás vzďaľoval s pribúdajúcimi mesiacmi. Po piatich rokoch sme si boli cudzejší ako náhodní chodci. Uzatvárali sme sa do svojich vnútorných svetov a kľúč od nich sme nevedeli niekedy ani sami nájsť.
Tušila som, že muž si niekoho našiel. Čudovala som sa sama sebe, že mi to neprekážalo. Možno sa vybúri, možno novým vzťahom vylieči svoj bôľ voči osudu a nebude ku mne tak krutý svojou ľahostajnosťou.

Rovno pod kolesá auta

V jeden deň sa nerozpakoval predstaviť mi svoju milenku ako spolupracovníčku, s ktorou musí ísť naším autom na služobnú cestu. Oponovala som, že Igorka treba odviezť k lekárovi, že cesta autobusom bude pre neho i pre mňa traumatizujúca. To už nehovorím o ľuďoch, ktorí ma neustále ničia svojou zvedavosťou, pohŕdaním, či ľútosťou. Nestojím ani o jeden z týchto prejavov. Igorko je v dopravných prostriedkoch na neudržanie. Obťažuje ľudí, fyzicky ich napáda, váľa sa na nich, hádže sa o podlahu a ja sa neviem dočkať cieľovej stanice. Nie raz sa stalo, že ak sme boli nútení cestovať hromadnou dopravou, pár hodín na to dostal Igorko záchvat a lekár, ktorý prišiel so sanitkou musel stavať na nohy i mňa.
Ilustroval Jozef Homola
Rútila som sa. Nepristúpila som však na hospitalizáciu, pretože som syna nikdy nemienila dať do ústavu, lebo manžel by za ten čas nebol schopný sa o syna postarať.
Igorko mal štrnásť, keď sa to stalo. S manželom sme nakupovali v drogérii, kde sa syn ako zvyčajne dožadoval tej najväčšej pozornosti. Doteraz neviem, prečo ho práve vôňa tejto predajne tak ničila. Syn sa nám trhal z rúk. Manžel nechal boj so synom na mňa, už ho ani neokríkal, ani sa mu neprihováral, keď sa mi Igorko vytrhol a vybehol von z predajne. Rovno pod kolesá auta.
Škripot bŕzd, tupý náraz mi ohlušili vedomie. Stratila som ho. Odpadla som rovno pred davom ľudí, ktorí iste očakávali, že matka nespanikári, že si zachová čistú hlavu, aby mohla syna zachrániť. Pamätám si už len na dierkovaný strop v sanitke, na to, že divé ujúkanie môjho syna mi drásalo uši. Igorko bol v šoku, nevydával žiadne zvuky. V nemocnici manžel odmietol, aby synovi dali transfúziu.
„Chceš, aby nám umrel?!“ kričala som, no muž ma nevnímal. Mala som chuť ho udrieť do tváre, len aby sa spamätal. No muž podpísal aj reverz, na základe čoho nám syna po pár dňoch pustili z nemocnice.
Ako sa neskôr ukázalo po všetkých laparoskopických vyšetreniach a sonografe, môj syn z toho všetkého vyviazol „len“ fraktúrou stehennej kosti, pomliaždeninami a slabým otrasom mozgu. Bol už úplne odkázaný na moju pomoc. Jeho hyperaktivita sa načas zmiernila.
Keď sa situácia u nás trošku upokojila, rozhodla som sa pre striktný rez.
„Môžeš mi vysvetliť, prečo si odmietol transfúziu, prečo… Prečo si niekoľko dní v týždni mimo domu?“ spýtala som sa v jeden podvečer, rozhodnutá skoncovať s poníženiami, ktorých sa mi dostávalo od muža za tie roky plným priehrštím.
Niečo sa vo mne zlomilo. Mala som chuť vyčistiť si dušu. Tušila som, že v mužovi rastie nejaký červík, ktorý ho nahlodáva, že sa stal členom inej rodiny. Prečo by som mu mala zľahčovať situáciu, prečo by mal sedieť na dvoch stoličkách?
Manžel odišiel. Na rozvod však nechce pristúpiť za žiadnych okolností.
„Naša sekta nie je za rozvody, za rozbitie rodiny!“ vyriekol zo seba zabuchnúc vchodové dvere. Neviem, či som mala vždy zapnutú istú „kontrolku“, no tá sa mi teraz rozblikala tak, že pohltila celý byt. Tušila som, no nepripúšťala si, že môj muž sa stal členom inej rodiny – sekty, ktorá ho už zo svojho zovretia nikdy nepustí. A ak aj, za podmienok, ktoré sú neprijateľné.
Nie, ja nepatrím k tým, ktorí nedokážu žiť na zemi. Som človek a človekom chcem zostať predovšetkým. A ešte vrúcnejšie si želám, aby mi bolo dopriate mať toľko síl, aby som svojho synčeka  dokázala sprevádzať na ceste životom, nech by sa už akokoľvek krátila.
Ilustroval Jozef Homola
/ko-čit/