Na elektrickom kresle. Ďalšia obeť justičného omylu?

„Škoda, že ma čaká elektrické kreslo a nemám už veľa času,“ obrátil sa v stredu večer 22. mája 1992 prostredníctvom televíznej obrazovky k miliónom Američanov Roger Keith Coleman /33/, „inak by som určite dokázal svoju nevinu!“

Poprava Rogera Keitha Colemana vyvolala značný rozruch a rozpaky. Široká verejnosť v Spojených štátoch bola presvedčená, že v jeho prípade skončil na elektrickom kresle nevinný! Presnejšie povedané, že súdne orgány štátu Virginie sa dopustili justičnej vraždy! A Najvyšší súd USA ich rozhodnutie, bez toho, aby ho pozorne preskúmal, ľahkomyseľne potvrdil.

Bývalý baník Roger bol odsúdený na najvyšší trest už v roku 1981, pretože na jar v tom istom roku vraj najskôr surovo znásilnil a potom zavraždil svoju devätnásťročnú švagrinú Mary. Usvedčili ho na základe nepriamych dôkazov. Neexistoval žiadny svedok hrozného zločinu, v dome obeti sa nenašli nijaké Colemanove odtlačky prstov, nenašla sa vražedná zbraň a nikto nedokázal vypátrať motív šokujúceho deliktu.

Roger Keith sa k sexuálnemu zneužitiu bratovej manželky a jej následnému usmrteniu nikdy nepriznal. „Som nevinný,“ opakoval do omrzenia v priebehu viac než desiatich rokov, ktoré strávil v cele smrti greensvillskej väznice. Hovoril pravdu, alebo iba využíval skutočnosť, že nemajú proti nemu žiadne hmatateľné dôkazy?

„Chumáče vlasov, krv i stopy po spermiách, ktoré polícia zaistila a o ktorých možno oprávnene súdiť, že ich na mieste činu zanechal páchateľ,“ napísal americký týždenník Time, „môžu rovnako dobre pochádzať od Colemana ako od ktoréhokoľvek iného muža!“ Miestny šerif ich totiž nedal analyzovať v genetickom laboratóriu FBI, uspokojil sa zbežným konštatovaním príslušného policajného patológa, že na základe určenia krvnej skupiny nemožno vylúčiť, že sexuálne motivovaného zločinu sa mohol dopustiť práve Roger Keith Coleman. Z jeho správy však súčasne vyplývalo, že rovnako podozrivých môže byť zhruba štvrtina ostatných mužských obyvateľov dediny, prípadne niekto zvonka, kto v dedine len krátkodobo pobudol. Túto možnosť však polícia vôbec nezobrala do úvahy.

Podľa týždenníka Time hlavným dôvodom zatknutia Rogera Keitha Colemana bolo rozhorčenie usadlíkov obce nad beštiálnym činom a snaha miestneho šerifa čo najrýchlejšie páchateľa dopadnúť a usvedčiť. Najvhodnejším kandidátom pre túto úlohu bol práve švagor Mary Colemanovej. V tej dobe mal iba dvadsaťdva rokov, a ako sám priznal, viedol dosť ľahkomyseľný život. Opíjal sa, vyslúžil si povesť nezodpovedného sukničkára, svojou pozornosťou „oblažoval“ nielen slečny ľahko prístupné, ale doslova každú sukňu, ktorá sa okolo neho mihla… A navyše – už v minulosti bol trestne stíhaný pre sexuálne obťažovanie!
„Roger sa vždy okolo Mary točil,“ naznačila sedemdesiatročná susedka Elizabeth Newmanová. „Nikdy sa nedokázal zmieriť s tým, že si za muža vybrala jeho brata.“ Podobné klebety kolovali i medzi hosťami miestneho baru. „Pokaždé, keď si dal niekoľko pohárikov,“ pripúšťali Rogerovi pivní kamaráti, „naznačoval, že má o Mary záujem… Občas sa chvastal, že ju bratovi – či už po dobrom alebo po zlom – rovnako preberie!“
Tieto a podobné výroky stačili na to, aby sa kriminalisti namiesto hľadania usvedčujúcich dôkazov sústredili výhradne na to, aby z činu usvedčili Rogera Keitha. Po zahájení pátrania hneď na druhý deň ho zatkli a umiestnili vo vyšetrovacej väzbe. Rovnako unáhlene sa konal i súdny proces.

Ku Colemanovmu odsúdeniu vo veľkej miere prispela i neskúsenosť jeho obhajcu, ktorého to bol vôbec prvý prípad pred porotou. Chudobný roľník Roger Keith si však nemohol dovoliť drahého a všetkými masťami mazaného advokáta.
Po vynesení rozsudku skúsení právnici niekoľkokrát zdôraznili, že advokát obžalovaného viedol proces od začiatku zle, dopustil sa mnohých do očí bijúcich protokolárnych chýb.
Toto konštatovanie však nemalo najmenší vplyv na ďalší osud odsúdeného. Nepodarilo sa presadiť ani revíziu procesu. Nakoniec právoplatnosť rozsudku potvrdil i Najvyšší súd USA.
Poslednú šancu chcel Rogerovi Keithovi Colemanovi poskytnúť vtedajší virginský guvernér Douglas Wilder, ktorý mal posúdiť jeho žiadosť o milosť.

21. mája 1992, necelých osemnásť hodín pred definitívnym termínom exekúcie, nechal odsúdenca podrobiť testu na detektori lži. Coleman však neobstál – prístroj naznačil, že jeho opakované tvrdenie o nevine nemusí byť pravdivé. Guvernér aj preto žiadosť o milosť odmietol udeliť a poprava sa uskutočnila. Keď Rogerovi Keithovi rozhodnutie oznámili, údajne konštatoval: „Budem umierať s pocitom, že skutočný vrah Mary naďalej beztrestne pobieha na slobode!“
A práve kvôli týmto slovám americká verejnosť bola a stále ešte zostáva na pochybách: stihla Rogera Keitha Colemana spravodlivá odplata za spáchaný zločin, alebo sa stal obeťou justičného omylu, ktorý už nemožno napraviť?!

Prípad sa stal symbolom stále sporných otázok okolo trestu smrti a viedol k značnej publicite.  Time na obálke uverejnil „Tento človek mohol byť bez viny“.
Za takmer 25 rokov po jeho smrti, loboval za jeho nevinu bývalý trestnoprávny obhajca, John C. Tucker, napísal presvedčivý dokument o prípade už v roku 1997 s názvom Boh zmiluj sa: Pravdivý príbeh. Zločin a trest, ktorý v New York Times v knižnej recenzii napísali o Colemanovom odsúdení a poprave ako „diabolský skreslenie skutočného príbehu.“ Bol to muž, ktorý zrejme bol usmrtený krutými chybami v hlboko chybnom systéme.

Mesto bolo nepriateľské. Colemanovi  bolo odmietnuté odvolania pred súdom, pretože jeho právnici urobil tlačovú chybu, ktorá nedodržala lehotu podania. Coleman mal presvedčivé alibi pre jeho pobyt v tej noci. DNA testy spermií vykazujú viacero útočníkov. Iné testy, ako napríklad tie, ktoré sa snažia spojiť jeho vreckový nôž s bodnými ranami, boli nepresvedčivé. Odtlačok prsta na dverách nikdy nebol analyzovaný.
V roku 2006, moderné testovanie DNA potvrdilo, že spermie na McCoyainom telo ktoré našli boli 1 ku výše 19 miliónom od Colemana. Jednalo sa o druhý prípad v histórii, kedy sa DNA dôkaz vrátil post-výkon.

/zo zahr.tlače/
-ko-