O Bielorusku aj inak ako o hokeji

1139

Ruský jazyk ma vždy lákal, no kvôli mojim rôznorodým aktivitám (rozumej práca v rodinnej firme, tanečný šport, ashtanga yoga, tenis, pilates, interierový dizajn, francúzština, kulinárčenie a MBA), som si naň nikdy nebola schopná vyčleniť čas. A aby toho nebolo málo, v poslednom čase som si k tomu všetkému prihodila ešte zopár činností. Čo v preklade znamená druhá vysoká škola, jeden novo – rozbiehajúci sa biznis, gastronomické školenia a napokon teda aj dlho ma mátajúca ruština. Ako náhle sa teda objavila pracovná príležitosť v Bielorusku, neváhala som ani minútu. Veď, “kagdá ja chóču charašó gavariť pa rusky, ja dalžná žiť nekakoje vrjemja v rusky gavarjašej stráne“ :). Káže mi rozum. Ale aj adrenalín a moja cestovateľská túžba. Momentálne som teda vo fáze čakania na Godota a dva mesiace v Minsku sú hľa predo mnou. A verte, že pri zmienke o mojom pobyte v tejto zatiaľ nie veľmi turisticky obľúbenej krajine, som sa stretla s mnohými prekvapenými a udivenými tvárami mojich kamarátov a známych. No, ale pekne po poriadku.

 

Minsk, here I am ..alebo potrebné formality

Prípravu na môj dvojmesačný pobyt v Bielorusku som teda zahájila týždňovým cestovaním a spoznávaním miestnych pomerov. Boli sme tam síce pracovne, ale ja by som to skôr označila ako výskum terénu 🙂 . Viem, od dlho trvajúceho poznávacieho zájazdu to malo ďaleko, ale myslím, že na detaily bude ešte času dosť. Aby som Vám teda trošku priblížila život v tomto zaujímavom štáte, začnem príhodou z letiska. Nie je totiž také ľahké vstúpiť do tejto krajiny. Pas a vízum sú samozrejme nutnosťou a všetku hotovosť treba priznať, ale ani to nebolo dostačujúce. Hneď na pasovom ma totiž prekvapila vynútená otočka smer „zakúpenie miestneho zdravotného poistenia“, bez ktorého by nás cez hranice nepustili. Hold biznis je biznis a zamestnanosť je zamestnanosť 🙂 . Keď sme teda šťastlivo opustili letiskovú halu a vybrali sa cez úplne preplnené mega obrovské parkovisko až k nášmu odvozu, udrelo nám samozrejme do očí, že pomer áut, lietadiel a ľudí pohybujúcich sa po letisku bol akosi nevyrovnaný. A odtiaľ samozrejme široko ďaleko niet žiadneho obydlia. Ale nad týmto faktom sa tam možno vzrušujem tak maximálne ja a ešte zopár vnímavých ľudí, ktorí za tým stále hľadali nejakú logiku. No, ale čo Vám budem hovoriť, neúspešne.

Krajina ako taká

To, že Bielorusko je vlastne jedna veľká rovina, som zistila až pri ceste na dáču (chata v oblasti Naroč, cca 200 km od hlavného mesta). A že breza je tu tak rozšírená ako u nás pšenica, som tiež zistila až na mieste. Niet sa čo čudovať, že je to symbolom krajiny. A bobrom sa očividne tiež páčia, s čím majú ochranári dosť veľký problém, keďže tieto milé zubaté zvieratká veľmi radi obhrýzajú všetko, čo im príde pod zuby. No príroda tu naozaj prekvitá všetkým možným aj nemožným. Mimo Minsk som za celý čas okrem jedného umelého kopca, ktorý tu postavili za účelom lyžiarskeho vyžitia bieloruských občanov, nič okrem stoviek nádherných jazier, polí, lúk, ovocných sadov, listnatých lesov, nízkych modro-žltých domčekov, kráv, kôz, jeleňov a diviakov nevidela. Všetko práve zmienené sa tam naozaj vyskytuje v hojnom počte. Čo sa týka toho lyžiarskeho svahu, musím spomenúť, že tam sa očividne niekto čuť čuť prerátal, keďže je otočený na južnú stranu a nikdy nebol na lyžiarske účely práve z tohto prostého dôvodu využívaný. Ale deti majú aspoň celkom zaujímavú sánkovačku. A potom sme pri jazere ešte míňali jeden hotel s reštauráciou – no nikde nikoho. A jeden zábavný park so šmykľavkami – pripomínam, že v tej oblasti je po celý rok celkom dosť chóladna. A hneď pri diaľnici super luxusné bývanie pre biznismenov. Nápady super, len ich vsadiť do inej lokality. Aj majster tesár sa niekedy utne .

Čaro prírody

Musím však zdôrazniť, že krajina ako taká mi naozaj učarovala. Krásna príroda (toľko odtieňov zelenej som hádam nikde inde v Európe nevidela), malebné dedinky, chatky, kostoly katolícke aj pravoslávne, mešity, synagógy, raj pre poľovania a rybárčenia chtivých. Hríby boli naozaj na každom kroku. Dokonca sme ich zbierali miestami aj z auta. Človek by tam asi ani nemal ako zomrieť od hladu, aj keby chcel, keďže les a ovocné sady ponúkali naozaj pestrý výber prvej pomoci. Apropo, očividne to nerobilo problém ani malej polročnej šicu Vjeste, ktorá sa stratila v lese a pobudla tam 9 dní. Po tých deviatich dňoch ju našla jedna babka na tom istom mieste, kde sa že vraj pred časom vyparila. No v tom čase bola Vjesta už mediálne známa, nakoľko ju hľadalo celé blízke aj širšie osadenstvo prostredníctvom rozhlasu, novín, rádia a „word of mouth“. Samozrejme, že na jednoduché „sabáka“ ani brvou nemihla, tak babka pekne musela cupitať do dediny, zistila ako sa sabáka volá a keď tak učinila, Vjesta jej z celej lásky okamžite skočila do náručia. Odvtedy je to „sabáka geroj“ 🙂 .

Dáča

Dáča v Naroči sa nachádza v nádhernom prostredí, kde by naozaj aj bláznov mohli liečiť. Útulne prerobená chatka si však stále zachováva svoje čaro minulosti, ešte sa tu kúri v krbe a kachliach, suší divina, oberajú slivky a rajské jablká, papajú domáce syry a pije domáce kyslé mlieko. Raj. Okrem zimy nám tam bolo naozaj sveta žiť. Aspoň budem vedieť, že nabudúce môžem Loubouttinky, kabelky, bižutériu a rôzne štýlové „outfity“ pokojne ponechať doma v skrini. A bude viac miesta na tepláky, tenisky, hrubé ponožky a mikiny. Ale ja som sa riadila heslom jeden nikdy nevie, ehm. Treba ešte spomenúť, že poľovačku na jelene, diviaky či králiky si tu určite každý achotník dokáže naplno užiť. A tak je to aj s rybačkami. Opäť raz zdôrazňujem milión možností na vyžitie sa.

Chatyn

Nikagda v živote mi nebehali po tele zimomriavky tak, ako na tomto mieste. Ide o pamätník venovaný bieloruským obetiam druhej svetovej vojny. Neviem, či ste informovaní, ale táto krajina bola vojnou asi najviac zdevastovaná, nakoľko išlo o križovatku medzi západným a východným svetom. Samozrejme, že si to odniesli najmä obyčajní ľudia. A teraz čisté fakty – bolo zničených 186 dedín, zabitých 2 230 000 ľudí, čo znamená, že každý štvrtý Bielorus prišiel vo vojne o život – deti, ženy, muži, vojaci aj partizáni. Tu si človek naozaj uvedomí, že v tom čase ľudský život absolútne nič neznamenal. Toto miesto však bolo niečím výnimočné. Keď sem totiž prídete, je až neskutočné, ako je odvšadiaľ cítiť pochmúrnu atmosféru, čo sa podarilo zachytiť najmä zvonmi znejúcimi tak, ako do nich vietor udieral, alebo naznačenými zrúcaninami domčekov zostrojených na pôvodných miestach v tejto dedinke a samozrejme aj menovkami ľudí, ktorí tu prišli o život. Taktiež sme doslova civeli na ukážky pomníčkov, ktoré zobrazovali spomienku na každú jednu vyplienenú dedinu v krajine, ako aj studne, kde prichádzali o živote malé bábätká, ale aj zvieratá. Ten, kto nerozumel slovám sprievodcov, porozumel očami. Naozaj silný pocit, ktorý vrelo odporúčam zažiť každému.

Baľšoj górad Minsk a jeho obyvatelia

A teraz zase trošku na veselšiu nôtu. Mesto ako také je až neuveriteľne čisté a priestranné. Vo vojne bolo v podstate zrovnané so zemou a po vojne ho postupne dlho dlho rekonštruovali a stavali na nohy. Výsledkom je naozaj krásne, bezpečné, v noci nádherne vysvietené veľkomesto, ktoré obýva viac ako dva milióny ľudí. Bola som až prekvapená z toho, aké možnosti ponúka. Začnem hneď tým, že príležitosti na kultúrne a športové vyžitie sú na každom kroku a k tomu ešte na tak vysokej úrovni, že sa mi to ani v mojom najtajnejšom sne nesnívalo. Počnúc hokejom (kto by nepoznal Dynamo Minsk?), končiac baletom. Cirkus je tiež zaujímavou skúsenosťou, nielen pre deti, ale aj dospelých. Tie naše kočovné, ktoré z času na čas vídať v Bratislave, sa ani len omylom nechytajú. Bielorusi/Rusi sú jednoducho úžasní artisti. A športové areály sú na každom kroku. Berme si príklad…

No na druhej strane je tiež pravda, že život sa tu zastavil tak v 89-tom. Pamätáte si, ako to vyzeralo u Vašich starých rodičov? Tak nejako sa stále žije tu, aj keď je pravda, že sa tu vo veľkom začína rekonštruovať a nanovo stavať. Od obchodných centier, cez obytné domy a biznis priestory. Miesto si tu našli už aj medzinárodne pôsobiace značky ako Samsung, Friday’s či Mango, ale stále je to možnosť na import všetkého možného nového a zahraničného, pretože trh ani zďaleka nie je nasýtený. Ale, treba brať na vedomie fakt, že ľudia tu majú zatiaľ trošku iné hodnoty, iné peniaze, ako aj iné chute a vkus. Povedala by som, že tu prevládala taká tá nižšia stredná vrstva obyvateľstva a rozdiely medzi bohatými a chudobnými nie sú až také citeľné. Bielorusi sú veľmi milí, ochotní, ale o pracovitosti by som čuť čuť pouvažovala, pretože potrebujú byť celkom dosť manažovaní a večne kontrolovaní, aby svoje úlohy plnili tak, ako majú. Ale kde to tak nie je, však?

Bľuda atď.

A teraz nejdem preháňať, ale ani raz sa nestalo, že by som si z ponuky jedla nevedela vybrať. Kvitujem hlavne fakt, že nielen v reštauráciách, ktoré som mala možnosť navštíviť, ale aj v supermarketoch prevládajú lokálne, sezónne a čerstvé potraviny, od výmyslu sveta. Zoženiete tu naozaj všetko. To bolo ďalšie prekvapenie, ktoré ma vyviedlo z omylu, že ide o mesto na konci sveta. Práve naopak, a v tomto sa zase sa budem opakovať. Tu sú ľudia nejako prirodzene chránení od gebuzín a nekvalitných potravín, ktoré sa dostávajú do našich obchodov. Výber je tu síce menší, ale často ani nemusí byť označený nálepkou bio, aby to tak bolo. Čiže bez chémie. Veľké spektrum farmárskych, plnohodnotných, čerstvých produktov ponúka každý obchodík. A prídu si tu na svoje hlavne milovníci mliečnych a mäsových výrobkov. Ale aj ja, takmer vegetariánka, som sa nevedela dojesť napríklad steakov z diviaka, hríbikovej praženice, boršču a rybacích špecialít. Samozrejme, ku všetkému bolo k dispozícii veľa zeleniny a byliniek. A dokonca som sa naučila používať v šalátoch citrónovú šťavu namiesto octu. Už len upustiť od majonézy, ktorú s obľubou dávajú úplne všade. Tu sa ani Američania nechytajú. Im éta óčiň nrávitsa.

Čo sa týka čokolád a všakovakých iných dobrôt, tu by si ľudia milujúci sladkosti prišli na svoje. Každé potraviny sú zásobené kvalitnými bonbónmi od výmyslu sveta. Ešte si tak matne spomínam, keď aj u nás boli také tie typické poctivé čokoládky dostať kúpiť. No zohnať kvalitu je v dnešnej dobe u nás celkom drahá záležitosť. Je fakt, že aj v Minsku som v konfjetach nechala dosť veľa peňazí. Avšak za štvrť kufra 🙂 .

Asi Vás bude tiež zaujímať, či sa v Bielorusku pije takým štýlom, ako v Rusku. A asi Vás neprekvapím kladnou odpoveďou. Ja osobne som síce zistila, že mam alergiu na kvasené a fermentované potraviny (čo zahŕňa všetok alkohol), ale tu sa tomu naozaj nedalo vyhnúť. Jeden deň som mala pocit, že som vypila viac vína ako vody. A keďže tu vie byť pekelná zima, tak sa ani nečudujem, keď si len tak na zahriatie prásknu jeden, dva alebo tri poháriky vodečky. Len tak pre istotu. Ja si asi radšej zaobstarám výkonný ohrievač a kožuch a zostanem pri svojich čajíkoch a čerstvých šťavách 🙂 .

Tak a už len na záver, nedávno ma brat poúčal, že v Bielorusku je ako v jednej z posledných krajín v Európe ešte stále povolený trest smrti. Budem sa teda veľmi snažiť nikoho tu nenaštvať a rešpektovať všetky zákony. Ale to by nemal byť problém, nakoľko ja mám problém zabiť muchu a zobrať si z reštaurácie nepoužitý med, na ktorý mam v podstate nárok, keďže som si zaň zaplatila. Takže o vážnejších priestupkoch ani reči 🙂 .

A teraz vážne, vrelo odporúčam niekedy prehodnotiť svoje cestovateľské ciele a určite zavítať aj do takýchto nie veľmi turisticky známych destinácií, ako je napríklad Minsk a jeho okolie. Keď sa tak spätne obzriem, niet tu ničoho, čo by ma odhovorilo od mojich plánov. No ja mám dobrodružnú povahu, to je fakt.

Paká!

Aneta Orosi