Odvážna žena priviedla v Osvienčime na svet viac ako 3000 detí. Väčšina z nich bola bohužiaľ odsúdená na smrť

1241

Aj na takom smrtonosnom mieste, akým bol Osvienčim, ​​sa rodil nový život. V koncentračnom tábore privádzala deti na svet Polka Stanislawa Leszczyńska, ktorá svojou urputnosťou a vzdorom proti autoritám denne riskovala svoj život.

Stanisława Leszczyńska sa narodila 8. mája 1896 do rodiny poľských katolíkov. V roku 1916 si vzala Bronisława Leszczyńského, s ktorým počala štyri deti. Na začiatku 20. rokov sa pustila do štúdia na škole pre pôrodné asistentky. Po absolvovaní začala pracovať v Lodži, kde pomáhala priviesť na svet deti v najnúdznejších rodinách. Už vtedy sa prejavovala jej vôla a odhodlanie, s akými k svojmu povolaniu pristupovala.

Rodina Leszczyńska.

Za pôrodmi mnohokrát chodila pešo niekoľko kilometrov, v noci toho len málo naspala a bola stále v pohotovosti. Po nemeckej invázii Poľska sa spoločne s deťmi a manželom presťahovala do časti mesta, kde bolo vytvorené židovské geto. Rodina Leszczyńských pomáhala perzekvovaným obyvateľom zabezpečiť jedlo a zháňala pre nich falošné doklady. Stanisława bola v roku 1943 zadržaná a predvedená pred gestapo. Podobný osud postihol aj tri jej mladšie deti. Najstarší syn spoločne s otcom utiekli z mesta. Bronisław sa však neskôr zúčastnil varšavského povstania, na ktorom bol nacistami zavraždený. Dvaja mladší synovia skončili v koncentračnom tábore Mauthausen-Gusen, Stanisława s dcérou boli umiestnené do Osvienčimu. Krátko po svojom príchode žena pokračovala v činnosti pôrodnej asistentky. Činala tak bez akýchkoľvek pomôcok a liekov proti bolesti v úplne nepredstaviteľných podmienkach.

„Blok pre chorých bol zanesený infekciami, zápachom a všemožnou háveďou. Potkany tú požierali nielen choré ženy, ale aj práve narodené deti. Za týchto podmienok bol osud žien počas pôrodu tragický a rola pôrodnej asistentky neľahká. Nemali sme k dispozícii žiadne dezinfekčné prostriedky, obväzy alebo iné lieky, než bol aspirín“, popisovala Stanisława po vojne najstaršiemu synovi, Bronislawovi mladšiemu.

Počas pôrodov Matke, ako ju v tábore prezývali, mnohokrát pomáhala dcéra. Celkom sa jej počas zajatia podarilo priviesť na svet viac ako tri tisícky detí. Je neuveriteľné, že žiadna matka ani dieťa počas pôrodu nezomreli. Stanisława všetkým nastávajúcim rodičkám radila, aby sa niekoľko dní pred pôrodom vzdávali svojich porcií chleba, ktoré mohli vymeniť za prestieradlá. Tie sa potom dali použiť ako zavinovačky alebo plienky. Ešte do polovice roku 1943 ale deti narodené v Osvienčime nemali žiadnu budúcnosť…

Všetci novorodenci museli byť utopený v barelu, o čo sa starala nemecká pôrodná asistentka Klara, ktorá sa do koncentračného táboru dostala práve za vraždu dieťaťa. Neskôr ju doplnila ešte prostitútka Pfani. Stanisława sa odmietala na týchto zločinoch podieľať. „Klara ju za to udrela. Moja matka bola potom predvolaná k doktorovi Lagerarztovi, ktorý jej povedal, že ak chce prežiť, musia deti tiež topiť. Veľmi ho prekvapilo, keď mu táto slabá malá žena, ktorú mohol ľahko zatlačiť do zeme, odpovedala: ‘Nie, nikdy.’ Je záhadou, prečo ju za to nezabil,“ rozprával po rokoch syn Bronislaw. Rovnako tak sa Stanisława vzoprela aj neslávne slávnemu Mengelemu.

Mengele

Situácia sa o niečo zlepšila v máji spomínaného roka. Deti s árijským vzhľadom boli odvtedy posielané do Nákla, kde sa ich ujímali nemeckí adoptívni rodičia. Stanisława vymyslela spôsob, ako ich matky mohli neskôr nájsť, a tajne im robila na tele značky.

Jedným z najsilnejších momentov pre ňu bol pôrod mladej Litovky, ktorá sa do Osvienčimu dostala kvôli pomoci partizánom. „Hneď potom, čo porodila, bolo vyvolané jej číslo. Došlo mi, že mala ísť do plynovej komory. Dieťa zabalila do špinavého kusa papiera, ktorý našla vonku, a pritisla si ho k prsiam. Jej ústa sa hýbali, ale nevydávala žiaden zvuk. chcela mu zaspievať uspávanku, ale nebola schopná ani hlásku výdať. Z očí sa jej začali hrnúť veľké kvapky sĺz, ktoré dopadali na malú hlavičku dieťaťa. Potom odišla,“ rozprávala.

Zo všetkých narodených detí prežilo Osvienčim asi len tridsať. Niekoľko stoviek bolo poslaných do adopcie, 1500 skončilo utopených v barelu a viac ako tisíc zomrelo hladom alebo podchladením.

„Týždne si neľahla. Veľakrát sedela u jednej pacientky, a hneď zase odbiehala k inej. Keď nastal môj čas pôrodu, vedela som, že všetko bude v poriadku. Neviem ako, ale jednoducho som to tak cítila. Moje dieťa sa v tábore držalo tri mesiace, ale vyzeralo to, že zomrie hladom. Nemala som žiadne mlieko, ale Matka niekde zohnala dve dojky. Dodnes neviem, čo im za to sľúbila. Moja Liz je dnes nažive len vďaka Stanislawe Leszczyński. Nemôžem na ňu myslieť, bez toho aby som pri tom neplakala,“ hovorila o Polke spoluväzenkyňa Maria Saloman.

Asi neprekvapí, že v prácou pôrodnej asistentky pokračovala Stanisława tiež po konci vojny. Okrem zavraždeného manžela sa znovu stretla so všetkými svojimi deťmi, ktoré sa po jej vzore uchytili aj v medicínskej sfére. O zážitkoch z Osvienčimu nikdy nehovorila.