Pod Pekingom každé ráno za zvukov stoviek budíkov začne rej ako v mravenisku. Vo svete bez slnka a čerstvého vzduchu sa obyvatelia podzemia prebúdzajú vo svojich temných komôrkach a v dlhých radoch stoja pred spoločnými kúpeľňami, kde si môžu za pár drobných dopriať päťminútovú sprchu. Potom si uviažu kravatu a začnú stúpať po dlhých schodoch. Keď otvoria dvere na konci chodby, do očí im praští ostré slnko a uši zalepí rev veľkomesta.
Pod Pekingom v súčasnosti žije asi milión ľudí. Hovorí sa im Potkaní národ. Predstavu otrhaných ludí bez domova žijúcich z almužien však nespĺňajú ani zďaleka. Sú to mladí ľudia, najčastejšie dvadsiatnici, ktorí sa do čínskej metropoly vydali za splnením svojho sna. Nech už je akýkoľvek.
Vedľa seba tu líha ambiciózny umelec, začínajúci biznismen či herečka. Nájdu sa tu však aj manželské páry okolo päťdesiatky, ktoré si iné bývanie nemôžu dovoliť.
Mnohí majú za sebou dramatické životné príbehy. Jedným z nich je 27-ročný Wej Kchuan – bývalý kriminálnik, ktorý sa teraz živí ako poisťovací agent a každé ráno na cestu do práce si oblieka lacný nepohodlný oblek. Počas svojej kariéry vystriedal veľa zamestnaní: bol poslíčkom, spevákom na pohreboch, masérom nôh i zamestnancom kúpeľov.
Život v podzemí mu nevadí. „Darí sa mi dobre, pretože mám strach z toho, že budem chudobný,“ prezradil reportérom servera al-Džazíra vo svojej miestnosti o výmere 28 metrov štvorcových. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby izbu nezdieľal s ďalšími deviatimi nájomníkmi. Stiesnené podmienky ho vraj motivujú.
„Veľa mojich kolegov žije na povrchu. Ja si však myslím, že je to moc pohodlné. Tu to miesto ma núti, aby som viac pracoval,“ vysvetľuje. Počas rokov v podzemí si kariérne polepšil a teraz mesačne zarába v prepočte asi 4-tisíc eur. Až si našetrí dostatok peňazí, plánuje sa presťahovať do „horného sveta“. Opustí tak prostredie, ktoré mu pomohlo odštartovať jeho kariéru. Svet, ktorý sa začal formovať v roku 1969.
Bunkre z čias Studenej vojny
Podzemné priestory pod Pekingom vznikli v rokoch kedy sa vyhrotili ideologické nezhody medzi komunistickým režimom Mao Ce-tunga a Sovietskym zväzom. V roku 1969 obe krajiny zviedli niekoľko bitiek pri rieke Amur a Mao v strachu zo sovietskych náletov nariadil vybudovať podzemné tunely pod veľkými čínskymi mestami. Na ich stavbu bolo nasadených 300 tisíc ľudí, ktorí v priebehu niekoľkých mesiacov vyhĺbili na 20 tisíc krytov. Najväčšie sa nachádzali v čínskej metropole.
Po smrti Mao Ce-tunga jeho totalitne poňatie komunizmu nahradil ekonomický pragmatizmus Teng Xiaopinga az podzemných krytov sa s posvätením ministerstva obrany stal nástroj zisku. Podľa dobových prameňov sa mohol Peking v 80. rokoch chváliť asi ôsmimi stovkami podzemných hotelov, obchodov a kinosál. O dekádu neskôr sa v podzemných priestoroch začali budovať nízkonákladové byty.
Peking sa nestal rajom podzemného bývania náhodou. Hlavnú úlohu hrá mimo ekonomických otázok aj geografia. Severne od čínskeho hlavného mesta sa rozkladajú púšte a metropole tak po väčšinu roka trápia extrémne suché a horúce počasie. Podzemné byty poskytujú v letných mesiacoch chládok, v zime zase dobre zadržiavajú teplo. Je to rovnaké ako v praveku, keď ľudia žili v jaskyniach.
