Posledný vlak

602

Vlasta Krajňáková mala 36 rokov a od života už veľa neočakávala. Roky, kedy sa rozhodovala pre manželský život a vyberala si medzi chlapcami, boli už dávno minulosťou. Neskôr, keď už len spomínala na to naozajstné randenie, návšteva kina či prechádzka s mužským partnerom boli pre ňu už iba sviatočnou náhodou.

Bojovala so samotou i zatrpknutosťou okázalým prezentovaním svojich ideálov: ilúziami o ženskej emancipácii spolu s romantickými predstavami a hlavne vysokými nárokmi na svojho potenciálneho partnera.

Tým nepochopiteľnejšie bolo pre všetkých jej známych, keď sa začala objavovať na verejnosti so štíhlym mužom v ošúchaných džínoch, ktorý mal na rukách tetovanie – vždy to pred­sa neznášala! Vlasta odbíjala ich úprimné i neúprimné obavy slovami: „Karol je robotník, ale len preto, že ním chce byť! Je sčítanejší, než vy všetci dokopy! A to tetovanie neznamená nič, vôbec nič! Každý sme predsa robili nejaké hlúposti!“ V hĺbke duše bola rada, že chytila tento „posledný vlak“.

Ani nie o mesiac sa k nej Karol Mačák prisťahoval. Zabudla na emancipáciu, vyvárala mu, chodil ako zo škatuľky. Chcela si ho udržať za každú cenu, preto jej chvíľu trvalo, než vyjadrila neľúbosť nad jeho kamarátmi, ktorí chodili k nim na návštevy neskoro večer, popíjali, nechali sa obskakovať a častovali ju vulgárnymi „lichôtkami“, ktorým sa Karol úprimne smial. Keď však jednému z priateľov vypadol z vrecka revolver, nevydržala to. Karol dostal ultimátum: „Buď si budeš pozývať len slušných ľudí a iba občas, alebo tu nemusíš byť!“ Mačák vysvetľoval, že kamarát pracuje v súkromnej bezpečnostnej firme a na zbraň má povolenie. Po incidente zavládol v domácnosti pokoj. Vlastino počiatočné nadšenie však dostalo trhliny a ona stále častejšie myslela na svoje bývalé predsavzatia a ideály. Začala sa viac zaujímať o Karolovu minulosť – jeho historky, keď o nich premýšľala, si občas odporovali. Jej „posledný vlak“ zrejme prechádzal na ceste k nej temnými tunelmi.

A keď jedného dňa zazvonili pri dverách muži v policajnej uniforme, ani sa veľmi nečudovala. Karol Mačák so svojím priateľom prepadli poštu. Našťastie nikoho nezabili ani nezranili – tentokrát. Mačák mal za sebou už jedno lúpežné prepadnutie, ktoré skončilo pre postihnutého trvalou invaliditou. Okrem toho bol dvakrát odsúdený za bitky.

Vlasta Krajňáková sa musela podrobiť výsluchu. Vyšetrovateľovi bolo hneď na začiatku jasné, že o zločine nič nevedela, len nechápal, ako sa práve ona mohla dať dokopy s takým človekom. Hanbila sa a snažila sa mu trochu priblížiť svoju situáciu: „Zoznámili sme sa pred rokom, keď ma moji známi vytiahli z domu na vinobranie, že sa potrebujem trochu zabaviť, inak že umriem na samotu. Pili sme a hodovali, prechádzali pomedzi stánky a stovkami ľudí, keď som sa svojim priateľom stratila. Odrazu ma začal obťažovať nejaký opilec a v tej chvíli sa objavil Karol a dal mu cez ústa. To, že sa ma zastal, mi polichotilo… Javil sa mi ako normálny, nenapadlo mi zaujímať sa o to, čo je zač…“

Karola Mačáka zadržali. Vlasta mu poslala do vyšetrovacej väzby list, v ktorom mu jasne a definitívne oznámila, že s klamárom a kriminálnikom nechce mať nič spoločné.

Dosť dlho jej trvalo, kým sa z toho dostala. Keď zmobilizovala svoju energiu a začala reálane myslieť na svoju budúcnosť, rozhodla sa pre istotu odsťahovať – k svojej tete do Nitry. Rodina jej našla i primerané zamestnanie. V novom prostredí, s novým elánom sa začala venovať svojej starej záľube – volejbalu. Po tréningoch vždy do fit­cent­ra, kde sa zoznámila s Filipom Danovičom, rozvedeným mužom. Postupne  sa zblížili a ona poznala jeho minulosť do najmenších podrobností, prijala jeho vážny záujem o ňu s úplnou samozrejmosťou.

Ilustroval Jozef Homola

o  o  o

Ten večer otvorila dvere a vzápätí ich chcela zabuchnúť. Ale už to nešlo. Karol Mačák vpadol dovnútra: „Tak ty si si myslela, že mi utečieš!“ Nasledovala spŕška sprostých slov. Vlaste sa pred očami zablysol nôž a ona ani nevnímala, čo všetko na ňu Karol chrlil. „Keď nebudeš moja, nebudeš nikoho, ty špinavá kurva, kde máš toho svojho vtáka, ty štetka mizerná…“ Zrazil ju na zem a vpadol do obývačky. Filip počul hluk, ale nestačil ani zdvihnúť ruky, aby sa ubránil. Čepeľ noža zasiahla krk a Filip sa zrútil. Karol mu skočil na hrudník, skákal po ňom a dupal, sproste reval, a keď sa na neho zozadu vyrútila pološialená Vlasta, zvalil ju do kúta a kopal do nej, kým neupadla do bezvedomia. Potom sa odpotácal do kú­peľne, pustil si sprchu a mokrý odišiel z otvoreného bytu.

Dvere dokorán prilákali suseda, ktorý vystúpil z výťahu. Vlasta ešte žila. Filipovi už nebolo pomoci.

Karol Mačák bol odsúdený za vraždu podľa paragrafu 219 na pätnásť rokov odňatia slobody.

/prv/ -ko-
Ilustroval Jozef Homola