Sám prepádloval Atlantik. Nezničili ho ani žraloky, ani osamelosť

Chris Bertish strávil 93 dní na paddleboard a pádloval naprieč oceánom. Urazil sedem a pol tisíc kilometrov a urobil dva milióny záberov. Je prvý človek, ktorý prekonal Atlantik na paddleboard. Neuveriteľná cesta 42-ročného Juhoafričana Chrisa Bertishe začala 6. decembra 2016, kedy sa v Maroku postavil na špeciálne upravený paddleboard a začal pádlovať naprieč Atlantikom.
Každý deň spálil priemerne dvanásť tisíc kalórií, čo je podobné množstvo, ako keby denne absolvoval preteky Ironman. Bývalý profesionálny surfer preplával za deň v priemere 70 kilometrov a väčšinou pádloval v noci, aby sa vyhol spaľujúcemu slnku.
Pôvodne chcel Atlantik zdolať za štyri mesiace, ale nakoniec sa mu to podarilo už za 93 dní, po ktorých pristál pri brehoch karibského ostrova Antigua.

Celé dobrodružstvo absolvoval na špeciálne upravenom sedemmetrovom paddleboarde, ktorý spolu s lodným dizajnérom Philom Morrisom vyvíjal viac ako pol roka. V maličkej kajute si so sebou viezol jedlo, odsoľovacie zariadenie na výrobu pitnej vody, satelitný telefón a GPS navigáciu poháňanou dvoma solárnymi panelmi.
Účelom cesty pritom nebolo jeho vlastné zviditeľnenie, ale podpora hneď niekoľkých charitatívnych organizácii v Juhoafrickej republike. Nezdolateľnému surferovi sa v priebehu cesty podarilo získať v prepočte viac ako 300 tisíc Eur, ktoré venuje na vznik nových škôl.

„S každým záberom pádla sa spája jeden nový úsmev. Verím, že moja cesta dokáže zmeniť životy a toto vedomie dáva zmysel každému dňu, ktorý som na otvorenom mori strávil,“ komentoval zmysel svojej cesty Chris Bertish.

„Príprave a ceste som podriadil absolútne všetko. Robil som všetko, čo si len dokážete predstaviť, a tiež veľa vecí, ktoré si najskôr ani predstaviť nedokážete. Posledných šesť až osem mesiacov pred cestou som trénoval nielen fyzicky, ale aj psychicky. Mentálna príprava spočívala v tom, že som si v hlave neustále prehrávať najhoršie scenáre a situácie, ktoré by mohli nastať, a vymýšľal ich riešenie. Fyzicky som trénoval tri až štyri hodiny denne šesť až sedem dní v týždni. Každý týždeň som ubehol viac ako sto kilometrov, absolvoval som tréningy vo vetre, tréningy v noci. Učil som sa zaobchádzať so špeciálnym zariadením a jedol som jedlo, o ktorom som vedel, že budem pri ceste jesť, aby telo malo čas si zvyknúť.
Mal som pocit, ako keby celý môj doterajší život bol len prípravou na tento jediný projekt. Zužitkoval som všetky svoje skúsenosti s riadením loďou, s navigáciou, skúsenosti zo surfovania na veľkých vlnách, plachtenie i paddleboarding, zážitky zo silných búrok a zlého počasia. Vlastne som sa pripravoval neustále a som si istý, že keby som tomu nedal maximum, nikdy by som to nedokázal.“

Čo bolo na vašej ceste naprieč Atlantikom najťažšie? Ak sa to dá vôbec povedať.
Zažil som toľko život ohrozujúcich situácií, že je skutočne ťažké vybrať z nich len jednu alebo dve. Ale všetko je otázkou motivácie. Tá musí byť natoľko silná, aby vám v ťažkých chvíľach pripomínala, prečo to všetko robíte a pomohla vám prekonať prekážky, na ktoré pri ceste za svojím snom narazíte.
Mohol by som tu sedieť pokojne štyri hodiny a vykladať vám o každej situácii, kedy mi išlo o život, ale je naozaj ťažké odlíšiť jednu od druhej. Je horšia situácia, kedy to vyzerá, že vás zožerie veľký biely žralok veľký ako vaša loď, alebo keď sa vám do kotvy zapletie obria chobotnica? Prípadne keď sa ocitnete uprostred obrovskej búrky, kedy vás v nepriechodnej tme ženie vietor s rýchlosťou tridsať až štyridsať uzlov priamo proti útesom a vy ste si istí, že stroskotáte?

Jednu noc som si takmer odrezal prst, pretože mi uviazol medzi kotevným lanom a kormidlom. Musel som lano prerezať, inak by som o prst prišiel. Alebo ten deň, keď sa mi pokazil systém riadenia. Alebo vtedy, keď som zistil, že hlavný poklopy na palube netesní, takže sa vlastne každý deň pomaly potápam a zostáva len otvoriť ich a znovu a znovu vodu vylievať.
Bol to každodenný boj o život, ale ak som chcel zvíťaziť, musel som bojovať. Pripomínalo to puzzle, ku ktorím každý deň pridávate ďalší dielik a ktorého jediným cieľom je prežiť. Neustále som sa snažil riešiť nové a nové problémy pokiaľ možno skôr, ako mi stihli prerásť cez hlavu. A tak to išlo prakticky každý deň z tých deväťdesiatich troch, čo som bol na mori.

Spomenuli ste niekoľko technických problémov.
S ImpiFish (meno Chrisova plavidla) som riešil veľa problémov, ktoré sa pôvodne pri testovaní neukázali, ale po týždňoch a mesiacoch na otvorenom a hlbokom mori sa zmenili v nekonečný boj. Napríklad solárne panely neboli schopné kvôli počasiu plne nabiť navigáciu a odsoľovacie zariadenie, prostredníctvom ktorého som získaval vodu. Rozbilo sa riadenie aj autopilot, presakovali poklopy, takže som každý deň bojoval o holé prežitie a musel som si utriediť priority. Ale narážal som aj na limity vlastného tela. Po viac ako dvoch miliónoch záberov sa napríklad objavil problém s jedným ramenom a teraz musím podstúpiť operáciu.

Deväťdesiat tri dní na šírom oceáne, odkázaný len sám na seba. Ako ste bojoval s osamelosťou alebo napríklad s pocitmi vyčerpania?
V úplnej väčšine som pádloval desať až pätnásť hodín denne. Okrem toho som si musel pripraviť jedlo, vodu, skontrolovať systémy a navigáciu a trochu sa prespať. Nikdy som nespal viac ako hodinu a pol v kuse, pretože som neustále musel kontrolovať navigáciu a systémy, či pracujú tak, ako majú, či sa nevyskytli žiadne problémy, nie sú v okolí nejaké lode a tak ďalej. Ale zistil som, že telo sa dokáže veľmi rýchlo adaptovať a prijme aj tieto extrémne podmienky ako svoju novú normu.

Mali ste niekedy naozaj strach?
Niekoľkokrát som zažil útok žralokov. Prvý z nich sa odohral tak rýchlo, že som vôbec nemal čas vydesiť sa. Až, keď žralok odplával, som zistil, že stále držím v ruke nôž a klepem sa strachom. A trvalo mi dosť dlho, než sa mi podarilo upokojiť sa. K druhému útoku došlo v noci, práve keď som bol v kabíne. Žraloky pri útoku vydávajú charakteristický zvuk. Keď ho počujete prvýkrát, znamená to, že si vás všimli. Druhýkrát to znamená, že o vás majú skutočný záujem a vy len dúfate, že tretíkrát sa ten zvuk neozve. Našťastie v mojom prípade k žiadnemu tretíkrát nedošlo.

A naopak, na čo zo svojho dobrodružstva spomínate najradšej?
Absolútne som sa zžil s ImpiFish a takmer som sa stal jedným z morských tvorov – súčasťou oceánu. Naučil som sa s ostatnými obyvateľmi mora splynúť a vytvoril som si celú morskú rodinu, ktorá ma pri ceste nasledovala. Kedykoľvek bolo dobré počasie, išiel som si ráno zaplávať, potápať sa a pozdraviť „Stripe“, môjho malého priateľa. Tento nádherný žltoplutvý tuniak so mnou každé ráno plával a cez deň lovil lietajúce ryby v okolí mojej lode. Zamiloval som sa tiež do delfínov, ktorí ma absolútne fascinujú. A potom samozrejme vtáky, plaviace na vlnách a vo vetre. Často som len tak stál a díval sa na všetku tú nádheru okolo.

Myslím, že každého pri líčení vášho dobrodružstva napadne, ako sa asi uprostred oceánu rieši zdravotné problémy alebo prípadné zranenia. Mali ste nejaké zdravotné problémy?
Máte na mysli ešte niečo iné ako každodenný boj o prežitie? Škaredo som sa porezal do prsta, až na kosť. Mal som veľa škrabancov a menších rezných poranení, ale ako je všade vlhko a mokro, trvá večnosť, než sa niečo zahojí. Čím dlhší čas potrebuje rána k zahojeniu, tým väčšie je riziko infekcie. A na mori sa to môže veľmi rýchlo skomplikovať, ak nie ste dosť opatrní. Našťastie som sa vrátil so všetkými prstami na rukách i nohách.