Stalo sa tak v roku 1968 v Mexiku, kde sa mu tejto pocty dostalo ako kapitánovi volejbalovej reprezentácie v 37 rokoch. Jeho cesta za veľkým volejbalom sa začala v rodnej Moštenici (25. marca 1931) a počas svojej dlhej 25-ročnej kariéry ju ozdobil striebrom a bronzom na OH, dvoma titulmi majstrov sveta a Európy, ako aj dvoma striebornými medailami na MS. V piatok sa dožil okrúhleho životného jubilea 80 rokov.
To, čo dosiahol on, sa jeho súčasným nasledovníkom v slovenskej reprezentácii podarilo na vrcholných podujatiach zatiaľ splniť len v európskom meradle. MS či OH, na ktorých Golian získal medaily, sú ďaleko. „Jednoznačne sa to skrýva vo veľmi úzkej základni a v zlých podmienkach,“ povedal oslávenec nedávno v rozhovore pre TASR. „Z tých pár volejbalistov predsa nemôžeme vychovať majstrov sveta. Nie nadarmo sa hovorí, že z tisícky talentov je len jeden olympijský víťaz. A keď my máme 100 až 150 hráčov, tak čo môžeme chcieť… Aj napriek tomu náš mužský volejbal výkonnostne išiel hore, je to však najmä zásluhou legionárov zo zahraničných líg,“ konštatoval Golian. Páči sa mu práca talianskeho kormidelníka Emanuele Zaniniho, ktorý presvedčil hráčov, že len vysokou morálkou sa môžu presadiť a ukázať čo v nich je.
Volejbal z čias jeho éry s tým dnešným sa podľa neho porovnávať príliš nedá. Aj keď si myslí, že on ako nahrávač by šancu uplatniť sa mal, no ostaní nie. „Dnes je to založené na fyzickej zdatnosti, výške. Hra sa výrazne zmenila, je oveľa agresívnejšia, je v nej menej taktiky. Lebo ak som ja nemohol smečovať ponad blok, vedel som, že treba uliať, alebo blok vybiť. Ale vybiť ho a triafať tak, aby som trafil malíček blokujúceho hráča, je veľmi ťažké. Dnes sa nad týmto vôbec nerozmýšľa, ide len o to, z vysoka sa presadiť ranou a buď to vyjde, alebo nie.“ S úsmevom si dnes spomína aj na to, čo mu na jeho volejbalovú vášeň hovorieval jeho otec. „Ja neviem, čo máte na tom vyskakovaní a padaní na zem. Kto to kedy videl.“ Volejbal hrával tak, že na holiach bolo treba pokosiť trávu, odtiaľ zbehli do dediny na volejbal a potom znova hore. „To bolo výborné na kondíciu, ani som si to vtedy neuvedomoval.“ V súčasnom športe slovenskej legende prekáža, že sa často nielen hovorí, ale aj uplatňuje doping, ako zakázaná forma zvyšovania výkonnosti. „Mne ani len na rozum, alebo hociktorému môjmu spoluhráčovi, neprišlo, aby som si takýmto spôsobom zvyšoval svoju výkonnosť. To absolútne neprichádzalo do úvahy a nikto o tom ani len nerozmýšľal. V tomto udávali smer za mojej kariéry východní Nemci, ktorí to mali ‘prepracované’ a boli v tom o 5-6 rokov dopredu. Používali metódy, o ktorých medzinárodná dopingová organizácia v tom čase ani len nechyrovala. Rozhodne to nie je dobré pre zdravie, je to nezmysel. Veď nikto si nevie predstaviť, sa s ním bude neskôr, čo to spraví s jeho telom.“
