Vražda zo žiarlivosti: „Tak, maj sa tu dobre, ty rebeka žiarlivá!“

914
Ivan Benetka stál na chodníku a sledoval svoju družku ako mu vo dverách prízemného domčeka hádzala na priedomie všetko, čo jej prišlo pod ruku.
Topánky, klobúk, kabát a hŕbu drobností.
„Zmizni odtiaľto a už sa sem nikdy nevracaj!“ kričala plnoštíhla tmavovláska v ružovej nočnej košeli.
Ivan Benetka celé toto divadlo pozoroval zatiaľ so značnou dávkou pochopenia. Veď to nebolo po prvý raz, čo jeho družka takto vystrájala. Tak to bolo vždy, keď sa niekde zdržal s kamarátmi, prespal na senníku alebo v stohu a prišiel až ráno.
„Oľga, prestaň!“ zreval odrazu. Miera jeho trpezlivosti sa naplnila.
Zmĺkla od prekvapenia. Ešte nikdy ho nepočula takto zakričať.
„To tvoje hromženie ma akosi prestáva baviť,“ pokúsil sa muž o kompromis.
Nepochopila to. „Teba?“ sčervenala od jedu a nadýchla sa, aby mohla vo svojom monológu urážok a nezmyslov pokračovať ďalej.
Ale Benetka bol rýchlejší. „A teraz utekaj do spálne a prines mi môj kufor. Je na skrini. Ja ti vyhoviem a zmiznem raz navždy!“
Zaváhala.
„Tak bude to?“ získaval konečnú morálnu prevahu.
Oľge Kališovej nezostalo nič iné ako kufor priniesť.
Dospela k názoru, že hanbu, ktorú by si sama spôsobila, keby teraz začala prosiť o odpustenie, by si len ťažko zdôvodnila.
Pomerne zachovalý štyridsiatnik Benetka však nebol nijaký baránok. Niekoľkokrát sa už dostal do sporu so zákonom, a hoci všeličo vedel vysvetliť, zaonačiť, prekrútiť aj zatĺcť, predsa si tri razy musel nedobrovoľne posedieť za mrežami. Dvakrát to bolo za rozkrádanie – vtedy, keď pôsobil o dva okresy ďalej ako známy fuškár, ktorý si materiál zaobstarával kradnutím na svojom pracovisku. Naposledy ho však postihol iný malér. V krčme totiž naňho vyrukovali odrazu dvaja súperi, ale on sa bil ako lev – lenže jednému z nich zlomil ruku.

A práve keď si odsedel tých osem mesiacov a vrátil sa na slobodu, stretol Oľgu Kališovú. Ani ona nemala v živote na ružiach ustlané. Aj ona si však väčšinu problémov zavinila sama. Jedno nevydarené bezdetné manželstvo, zopár náhodných známostí a predovšetkým chronická žiarlivosť – to by bol stručný životopis tejto nevýraznej tridsiatničky.
Stretli sa v bufete. On tam zapíjal slobodu, ona odpratávala riad. Slovo dalo slovo a po skončení smeny si Ivana Benetku odviedla domov. Ubiehali dni a týždne a z lásky na prvý pohľad sa stával tuctový príbeh.
„Tak, maj sa tu dobre, ty rebeka žiarlivá“!“ rozlúčil sa so ženou na prahu a s kufrom, ktorý sa neustále obdieral o zem, zamieril na neďalekú stanicu. Ani sa nemusel nikoho vypytovať, vedel dobre, že najbližší vlak do okresného mesta ide asi za pol hodiny.
„Kamže takto v plnej poľnej, priateľu?“ zaujímal sa Galvánek, ktorý bol výpravcom i predavačom lístkov v jednej osobe.
„No, dedo, asi sa vidíme posledný raz,“ prorokoval smutne Benetka. „Práve som tomu tu u vás urobil rázny koniec.“
„Navždy?“ nechcel veriť muž v modrej uniforme. „A čo sobotný mariáš?“
Ivan Benetka už istý čas patril do partie štamgastov, ktorá sa bez ohľadu na počasie, starosti či politickú situáciu schádzala každú sobotu úderom pätnástej hodiny v reštaurácii na námestí, aby na dlhé hodiny prepadli vášni k šestákovému mariášu…
Keď Benetka dorazil do Čalovíc, najskôr vyhľadal úschovňu batožín. Tam nechal neskladný kufor a s rukami vo vreckách sa vydal do ulíc. Bez veľkého záujmu zízal do výkladov, občas sa obzrel za ženou, o ktorej usúdil, že stojí za opakovaný pohľad. Reštauráciám sa zatiaľ vyhýbal.
Lenže slnečný deň sa prehupol do popoludnia a Benetka vyhladol. Pravdaže i v tomto meste poznal niekoľko krčmičiek dôvernejšie. A tak skôr než si vybral, trocha licitoval. „Vítam vás, pane! Dosť dlho ste u nás neboli…“ uvítal ho hlavný U Taliana.
„Bol som na cestách,“ vysvetľoval hosť. „Pani Hanička tu ešte pracuje?“
„Prirodzene,“ zasmial sa vedúci pohostinstva, a potom sa naklonil k Benetkovmu uchu: „Žiaľ, dievča sa nám asi zamilovalo. Už to nie je to, čo bývalo predtým.“
Pán Ivan sa rozosmial.
„Nevidím to až tak čierne. Láska predsa nie je smrteľná choroba. A liekov je na ňu dosť!“
„Vidím, že máte dobrú náladu,“ konštatoval čašník. „Budete aj obedovať alebo si dáte len pivečko?“
„Hladný som ako vlk a smädný tiež!“
Benetka bol veľmi rád, že si nakoniec vybral práve túto reštauráciu. Tie hlúpe zármutky, ktoré pociťoval od samého rána, z neho spadli hneď, ako vošiel, premohli ich spomienky a príjemné privítanie. A potom – Hanička – asi tridsaťpäťročná čiernovláska, dokázala vždy vyhladiť jeho vrásky. Práve dojedal, keď ho niekto pohladkal po spánku a zakryl mu oči.
„Hanička si na mňa našla čas?“ hádal.
Uhádol.
„A bozk nebude?“ chcel vedieť hosť.
Bol. Dlhý a nezvyčajne sladký.
„Do koľkej robíš?“ nechcel strácať čas.
Zarazila sa.
„Vieš, Ivan, to bude zrejme problém. Prilepil sa na mňa dosť ostrý chlapík a pre moje staré lásky nemá nijaké pochopenie!“
„Kašlem na neho!“
„Lenže on príde každú chvíľu a…“
„Takto sa správaš ku každému hosťovi?“ bolo počuť odo dverí.
Benetka sa otočil. Ten chlapík, čo vošiel, bol zúrivý, ryšavý, ale na veľkého siláka vôbec nevyzeral. Napriek tomu, len čo dorazil k pani Hanke, zdrapil ju za plecia a začal ňou lomcovať.
„Sadni si na zadok!“ zrúkol naňho Benetka, chytil ho za zápästia a zovrel.
Ryšavec vyvalil oči a dopadol na stoličku vedľa pána Ivana.
„Hanka, prines nám dva veľké rumy!“ zavelil Benetka.
Hovorí sa, že chlap s chlapom sa vždy dohodnú.

A bolo to tak.

O hodinu neskôr sa obidvaja na seba usmievali, rozprávali si otrepané anekdoty a pili, akoby sa práve stretli dvaja dobrí známi po dlhom čase.
„Čo urobíme s Hankou?“ Zišlo na um pred zatváracou hodinou Benetkovi.
„Neviem,“ pokrčil ryšavec plecami.
„Mám nápad,“ pochválil sa pán Ivan. „Vykašleme sa na ňu obaja! Kúpime fľašu rumu, pôjdeme k tebe domov a budeme piť až do bieleho rána!“
„Súhlasím!“ vyjasnila sa tvár Benetkovho spoločníka.
V skutočnosti si ryšavec vymyslel všetko inak. Pred odchodom z reštaurácie prikázal žene svojho srdca, aby naňho počkala, že sa čoskoro vráti. A potom sa s Benetkom vytackali do tmy.
Prišli do parku. Tam ryšavec vytiahol nôž a vrhol sa na Benetku. Útok bol taký nečakaný, že napadnutý sa nezmohol na nijaký odpor. A vrah bodal a bodal, pokiaľ telo dôverčivého pána Ivana nedopadlo na asfalt.
Potom sa ryšavec vrátil do reštaurácie, objal čakajúcu servírku okolo pliec a odišiel s ňou do jej útulnej garsónky.
Keď si preňho ráno prišli dvaja muži z kriminálky, bol veľmi prekvapený: „Prečo myslíte, že som to bol práve ja?“
ilustroval Jozef Homola
/prv/ -ko-