Vraždiaca prohibícia: vláda úmyselne otrávila alkohol, ľudia umierali

861

Prohibícia stála okolo 15 tisíc ľudských životov, oslepnutých či inak trvalo postihnutých za sebou nechali ďalších viac ako 40 tisíc. Americká vláda sa snažila presadiť prohibíciu všetkými prostriedkami. Otrávila kvôli tomu lieh. A ten zabíjal a mrzačil.

Ešte donedávna sa pritom dávali ľudské straty do súvislosti s nekontrolovaným prostredím načierno vybudovaných páleníc. Lenže obete otráveného liehu boli predovšetkým súčasťou drsného kalkulu americkej vlády a tých, ktorí presadzovali prohibíciu za každú cenu.

Prvý január roku 1920 priniesol Amerike okrem novoročnej nevoľnosti, znásobenej o fakt, že žiadny ďalší poriadny drink na vyrovnanie už k dostatiu verejne nebude. Do platnosti totiž definitívne vstúpila prohibícia, ktorá zakazovala výrobu, predaj a prevoz vybraných alkoholických nápojov. Piť ste ich neverejne síce mohli ďalej, ale zohnať už oficiálne neboli.

Vo verejnej ponuke zostalo vlastne len nízko alkoholické pivo, nefortifikované ovocné vína a predražený alkohol určený na medicínske účely. Pokiaľ si však úrady od prohibície sľubovali zmenu k lepšiemu, dočkali sa čoskoro horkého sklamania. Abstinencia totiž do módy neprišla, zato tajné popíjanie áno.

Počet diskrétnych krčiem narástol o 300 percent a taký New York sa čoskoro mohol pochváliť viac ako 30 tisícmi nelegálnych barov. Biznis so zakázaným tovarom letel strmo nahor a zisky z neho plynuli, miesto do štátnej pokladnice, do vreciek mafiánov. V priebehu nasledujúcich rokov zarobia miliardy.

Kriminalizácia alkoholu navyše zmyla doteraz jasnú hranicu medzi zločinom a spravodlivosťou. Je azda ničomníkom ten, kto dokáže vyrobiť alebo prepašovať whisky pre slušného a pracujúceho človeka, ktorý si len tu a tam rád dá pohárik? Odkiaľ sa ale všetok ten alkohol v triezvej krajine bral? Pašovanie spoza kanadskej hranice.

Pitie, ktoré horkne v ústach

Priemyselný lieh sa totiž v Spojených štátoch vyrábal ďalej a zločineckým syndikátom s dlhými prstami prišlo pochopiteľne vhodnejšie si ho zaopatriť na domácej pôde. Prečo sa teperiť kanadskými lesmi, keď je možné kradnúť lieh doma v plných cisternách?

Americké ministerstvo financií evidovalo v priebehu celých dvadsiatych rokoch minulého storočia straty, ktoré ročne v priemere dosahovali objeme 60 miliónov galónov. Prakticky teda toľko, čo doteraz robil plný objem celoročnej národnej produkcie alkoholu. V tajných páleniciach riadených mafiánmi sa z tejto priemyselnej suroviny stával hodnotný alkohol, ktorého cena bola oproti pred-prohibičnej ére zhruba trojnásobná.

Bol to teda uskutočnený zlatý dol, ktorý dokázal udržať v chode zložitý systém výroby, distribúciu a nevyhnutnú korupciu. V roku 1926 sa preto prezident Calvin Coolidge rozhodne pre radikálny krok. Nariadi povinnú denaturáciu všetkého priemyselného liehu. Doteraz záležalo na konkrétnej rafinérii, či k denaturácii sama dobrovoľne pristúpi, aby sa vyhla vyššiemu zdaneniu. To sa teraz mení.

Štátne kontrolóri a zástupcovia laboratórií majú k dispozícii viac ako 70 receptúr denaturačných látok, ktoré teraz robia priemyselný lieh ľahko rozpoznateľným a hlavne nepitným. Najčastejším činidlom sa stáva metanol alebo acetón. Cieľ je vtedy jasný: znemožniť, aby sa z priemyselného liehu mohol stať konzumný.

Otrava s vládnou zárukou

Lenže mafiánske štruktúry už vtedy disponujú takými technickými prostriedkami, že vysporiadať sa s takou drobnosťou pre nich nepredstavuje problém. Ako píše magazín Slate: „Alkoholové mafie platili svojim chemikom evidentne viac než vláda. Re-naturace, teda úprava denaturovaného priemyselného liehu do znovu piteľnej podoby, pre nich nebola zásadnou výzvou.“

Vláda prezidenta Coolidge vtedy mohla buď priznať chybu a celú prohibíciu odpískať a zamerať sa na inú formu boja proti alkoholizmu, alebo sa zaťať a pritvrdiť. Zvolila druhú možnosť, rozhodla sa urobiť denaturačný proces smrteľným. Aby sa zakázaného alkoholu ľudia začali naozaj báť.

Metanol sa už nepridával do priemyselného liehu po kvapkách, ale tvoril desatinu objemu. A ďalšie aditíva? Nechýbal petrolej, kadmium, jód, zinok, ortutnaté soli, éter, formaldehyd, chloroform, gáfor, kyselina karbolová, chinín, nikotín. Podstatné je, že niektoré z týchto látok je ťažké v liehovom roztoku zistiť a prakticky všetky sú jedovaté. Cieľom už teda nie je znechutiť a komplikovať prácu zlodejom, ale zabíjať konzumentov.

Výsledok sa skoro dostaví. Oslavy Štedrého dňa v New Yorku roku 1926 si vyžiadajú 60  otrávených, z ktorých osem zomrie. Do Nového roka už vstupuje triezve mesto s 28 mŕtvymi.

Pre chudobných je trestom za pohárik smrť

V ďalších dvanástich mesiacoch bude len v tomto meste zaznamenané 1 200 otráv alkoholom a 700 úmrtí. Charles Norris, súdny lekár, neskrýva zdesenie. O každom prípade otravy sa snaží referovať v novinách, upozorňuje verejnosť na riziká konzumácie nelegálneho alkoholu: „Uvedomte si, že prakticky každá fľaša v New Yorku je otrávená!“ Nedeje sa však nič.

Neubúda otráv ani prípadov oslepnutia. Norrisovi príde nespravodlivé, že za krádež priemyselného liehu, alebo za zakúpenie fľaše s alkoholom na čiernom trhu, sa kvôli toxickej denaturácie stáva trestom smrť. So súhlasom vlády.

„Vláda si je vedomá, že otrávením alkoholu nezabráni ľuďom v jeho konzumácii, a napriek tomu ho bude otravovať ďalej. Každý deň budú umierať ďalší ľudia. Vláda za to síce nie je legálne zodpovedná, ale musí nutne prijať zodpovednosť morálne,“ uvádza Norris. A upozorňuje, že opatrenia s denaturáciou liehu dopadajú neúmerne na sociálne najslabších: „To sú tí, ktorí si nemôžu dovoliť dobré a bezpečné pitie, a tak umierajú.“

Podporu napriek tomu nájde len u hŕstky politikov. Edward I. Edwards, senátor za New Jersey potvrdí, že existujúce ľahostajné správanie vlády je legalizovaná vraždou. Ostatní to tak ale nevidia.

Pijú len hlupáci. Amerika bude triezva

Seymour M. Lowman, tajomník ministerstva financií vyhlásil: „Že je priemyselný lieh otrávený, nie je žiadnym tajomstvom, a kto ho pije, je hlupák. Tak ako tak, ak bude výsledkom triezva Amerika, odviedli sme dobrú prácu.“

Keď v roku 1928 zahynie na Manhattane v priebehu troch dní na otravu alkoholom 33 ľudí, očakáva verejnosť netrpezlivo vyjadrenia federálnych orgánov. Dočká sa ho. „Drevný lieh nie je nápoj, ale jed. Rovnaký ako napríklad kyanovodík. Naše zákony regulujú predaj alkoholu i predaj jedov. Brániť ľuďom v hromadnej samovražde metanolom ale nie je našou povinnosťou,“ vyhlasujú úrady.

Celý projekt s abstinujúcou Amerikou hodnotil v roku 1932 John D. Rockeffeler takto: „Keď prohibícia začala, veril som, že bude široko podporovaná a že si spoločnosť uvedomí diabolské účinky alkoholu. Trvalo mi nejaký čas, než som tento názor prehodnotil. V skutočnosti sa s prohibíciou začalo piť viac, utajené bari nahradili registrované podniky, objavila sa armáda porušovateľov zákona. A mnoho našich najlepších občanov prohibíciu otvorene ignorovalo. Rešpekt k zákonu sa vytratil, zato zločinnosť narástla do netušenej miery.“

Vláda však zo stanoviska prohibície neustúpila až do roku 1933, kedy už má prohibičné hnutie skutočne len minimálnu podporu verejnosti. Vyhlásenie prezidenta Roosevelta: „Myslím, že už je čas na dobré pivo“ prijala smädná Amerika s vďakou. Rovnako ako neskoršie prijatie dvadsiateho prvého dodatku ústavy, ktorý platnosť prohibície rušil. Bez alkoholu to proste bola nuda.