AMERIKA

1046

Asi takto vyzeralo moje vlaňajšie skúškové obdobie. Keďže Vianoce sú krásne, ale len pre deti, tradične „výborná“ ponuka televízneho programu ma vtedy prinútila k najpodivnejšiemu správaniu v mojom dovtedajšom živote – vytiahol som skriptá a učil sa na skúšky. Neriešte to, ja viem, že je to na zamyslenie, ale viete, čo sa potom stalo ? Prišlo nádherné leto – asi najlepšie, aké som doteraz zažil. A to len preto, že som sa učil už cez Vianoce ! V januári na intráku som mal zrazu veľa času, a tak som skúmal, čo nového na webe, a konečne som si prečítal oznamy na nástenke pri vrátnici: predám mobil, ponúkam podnájom, hľadám priateľku na sex,  Job Fair – stretnutie s americkými zamestnávateľmi – nehľadaj prácu tam, kde ju nenájdeš…. Hmmm, to znie zaujímavo, povedal som si a klikol som na tú stránku.

O mesiac som aj s kamarátmi stál vo vestibule hotela, kde sa Job Fair konal. Všade bolo veľa ľudí a mne začalo svitať, prečo cez letné prázdniny nemôžem nikdy nikoho zohnať, akoby po všetkých zaľahla zem. Tu sú všetci, ktorí na leto záhadne zmiznú, a teraz viem kam: do USA. Bolo z čoho vyberať. Prišlo asi 5 alebo 6 zamestnávateľov z celých Spojených štátov a v ponuke bolo veľké množstvo rôznych pracovných pozícií. S prihláškou v trasúcej sa ruke (pre alkoholikov – rozumej od trémy) som čakal, kým si ma zavolá zamestnávateľ, ktorého som si vybral na pohovor. Tréma sa vyparila hneď, ako som si sadol ku stolíku. Američania sú príjemní ľudia, milí a usmievaví, až tak, že nechápete, prečo majú takého prezidenta. Každopádne pohovor nebola skúška z angličtiny. Mohol som sa spýtať na čokoľvek, a aj keď som v jednej vete urobil asi 10 gramatických chýb, dočkal som sa prívetivých odpovedí. Ak budú všetky pohovory do zamestnania také jednoduché, mám vyhrané. Už som sa videl, ako sedím v koženom kresle na 26. poschodí a riadim veľkú korporáciu… Oops, spadni na zem kámo, ideš do USA a budeš začínať oveľa nižšie.

Dostal som teda prácu!! Yellowstone National Park, dinning room busser. Na pohovore mi taká tmavovláska s podozrivo štíhlou postavou (na Američanku) veľmi zrozumiteľne vysvetlila, čo všetko ma čaká a neminie, takže som sa tešil na svoj plánovaný odlet 1.júna. 

Víza a letenka neboli problém. Agentúra, s ktorou sme do USA išli, nám s tým pomohla. Najťažšie asi bolo pokecať si s rodičmi na tému: Mama, daj           60 000 korún a neuvidíš ma 3 a pol mesiaca. Ale nakoniec to pochopili a dnes sa ma pýtajú, či to už mám vybavené aj na nasledujúce leto.

 

Cesta na divoký západ 
Leteli sme do New Yorku, a potom ďalej na západ. Keď sme pristáli v meste Bozeman v štáte Montana, myslel som si, že máme vyhrané. Hurá, sme tu ! Bol to omyl. Letisko bolo vzdialené 7 míľ od mesta, jediný taxík, ktorý čakal na prílet lietadla, už odfrčal a my sme tam ostali stáť bezradní. Na našu otázku, či môžeme ísť stopom, vystrúhala pani za okienkom na informáciách zvláštny úškľabok naznačujúc nám, že sme zrelí do blázinca alebo rovno do márnice. Páni, toto je Amerika ! Kúpte si auto ! Tu sa nestopuje. Nakoniec nám zavolala druhý taxík, ktorý nás odviezol na autobusovú stanicu, odkiaľ nám o 9 hodín mal ísť autobus ďalej. Od taxikára sme sa totiž dozvedeli, že nás vytúžený cieľ – vstupný areál do Národného parku Yellowstone je vzdialený ešte asi 230 km na juh. Paráda…

Napokon sme sa tam dostali. Dali nám uniformy, rôzne vstupné materiály o parku a zvieratkách v ňom, nejaké manuály každému podľa svojho pracovného zaradenia, a potom šup do ďalšieho autobusu, ktorý nás mal odviesť na miesto výkonu práce. Až v tomto autobuse som pochopil význam slov veľký a osamelý. Skončili sme každý v inom stredisku v rámci parku. To by nebolo také hrozné, ale tie strediská boli od seba vzdialené niekedy aj 100 a viac km. Bože, ja sa odtiaľto nikdy nevyhrabem! Zbohom mama, otec, kamaráti. Nie, nebude zo mňa úspešný a bohatý inžinier, lebo odtiaľto je to domov strašne ďaleko… Všade naokolo lesy, nekonečné prérie, skaly, gejzíry, termálne jazierka a bizóny. Romantika, ktorú som však ocenil až neskôr. Vtedy v tom autobuse mi bolo do plaču.

Vystúpil som v stredisku Old Faithful, dostal kľúč od izby, nevypraté posteľné prádlo a odkaz, že sa mám hlásiť u manažéra reštaurácie. Išiel som tam a oni na mňa: „Poď hneď do roboty!“ Čo na tom, že je to cez pol zemegule, mám časový posun a prekonal som mikro depku. Idem teda robiť! Hor sa do zarábania dolárov!

Pracoval som ako pomocný čašník – teda busser. Mojou úlohou bolo prestierať stoly pre hostí, zbierať použitý riad zo stolov, dolievať vodu a asistovať čašníkovi so všetkým, čo potreboval. Všetko mi poukazovali, dostal som manuál, kde bolo napísane ešte aj to, načo slúži vidlička a na čo tanier. Takže prácička v pohode, a ešte aj sprepitné som dostával. Hostia v reštaurácii sa o mňa zaujímali, pretože jakživ nevideli ozajstného Slováka. Na konci leta, keď som otázku „How did you get here?“ dostal už asi po milióntykrát, mi to liezlo poriadne na nervy, ale na začiatku to bol príjemný pocit, že niekoho zaujímam. A hlavne, bola to moja prvá naozajstná osobná skúsenosť s Američanmi. 

Svoju prvú šichtu som prežil bez ujmy na zdraví, teda aspoň som si to myslel. Bol som unavený ako zbitý pes a necítil som si nohy. Keď som si potom kontroloval ich fyzickú prítomnosť vizuálnym pozorovaním, zistil som, že na chodidlách mám 2 obrovské pľuzgiere už-už pripravené vybuchnúť a poskytnúť mi radostný pocit pálenia a bolesti. Tak to mam za to, že som celý rok viedol hýrivý život krčmového bohéma a najťažšia fyzická aktivita, ktorú som vykonával, bolo nastupovanie do autobusu MHD. Tak mi treba.

A potom to prišlo. Sedím si na terase ubytovne a pofajčievam poslednú cigaretu zo slovenských zásob. Prišla, posadila sa ku mne a začali sme sa rozprávať. Vďaka tejto známosti som prežil najkrajšie leto svojho života. Amanda ma zoznámila s ďalšími ľuďmi, požičiavala mi svoje auto, keď som potreboval ísť na Internet do najbližšieho mesta a naučila ma kopec slangových výrazov. Pre chlípne zmýšľajúcich čitateľov pripomínam, že ide o typickú predstaviteľku zdravého amerického stravovania, len s 50 kg nadváhy, takže o ničom inom ako o čistom priateľstve nemohlo byť ani reči. Ale užili sme si kopec srandy, precestovali celý Yellowstone, aj susedné národné parky, okolité mestá a mestečká. Na konci sezóny sme autom prešli z Montany až do Ohia, kde sme strávili ešte týždeň a mal som možnosť užiť si aj slávne americké zábavné parky. Bol som v Cedar Point a vyskúšal slávne húsenkové dráhy, čo bol vzhľadom na môj panický strach z výšok hrdinský výkon.

Leto prebehlo veľmi rýchlo. Robili sme na zmeny, takže niekedy som mal dni rozkúskované a čas v práci ubiehal naozaj rýchlo. Bolo to veľmi rušné stredisko, neustále plné turistov. Mali sme 2 dni voľna v týždni a tie sme využívali najviac, ako sa dalo. Od poriadnych párty, cez nakupovanie až po sledovanie videa, ktoré si zamestnanci mohli požičať. 

K mojim najkrajším zážitkom však patria výlety a túry po okolí. Keď som už bol z práce vytrénovaný, povedal som si, že by bola škoda nepozrieť si trochu tej prírody, čo bola okolo. Všetci Američania to robili. Bolo to zvláštne, ale celý týždeň usilovne pracovali, aby sa cez víkend mohli buď poriadne opiť, alebo absolvovať nejakú túru. Tak som sa nechal nakaziť. V stredisku sme si mohli požičať aj spacáky a stany a ísť aj na viacdenný výlet. Jeden taký som absolvoval a za 2 dni sme prešli viac ako 30 km – poriadna makačka, to vám teda poviem.

Keď som odchádzal, vedel som, že sa do USA chcem určite vrátiť. Dalo mi to strašne veľa a myslím, že keď človek nejde do USA pracovať kvôli zárobku, ale skôr kvôli skúsenosti a zábave, tak si ten pobyt môže naozaj užiť a všetky prípadne nepríjemnosti hodí proste za hlavu. Tých krajších zážitkov je viac. A viete, čo som robil tieto Vianoce? Trochu som sa učil na skúšky, aby som v januári mohol opäť riešiť registráciu do programu. Už sa teším na leto. Bude to posledné leto v USA, keďže som už štvrták. Dúfam, že si ho užijem minimálne tak, ako to predošlé. A už som aj rozhodnutý, kam chcem ísť. Tentoraz to nebude západ USA, ale východ. Chcem vidieť viac z tejto obrovskej krajiny. Východné pobrežie, to sú mestá a pláže, takže o zábavu budem mať postarané. A opäť si prácu zabezpečím na Job Fair, ktorý organizuje agentúra, s ktorou do USA pocestujem. Tohto roku má vraj prísť ešte viac firiem a bude ešte väčší výber pracovných pozícií. Skrátka a dobre, vyzerá to na ďalšie cool leto. See you all in America.

ZDIEĽAŤ
Predchádzajúci článokExtrémne svahy
Ďalší článokMuži, dámska móda a líčenie
Online Magazine pre všetkých.