Andrej Bán

844

Po ukončení štúdií pracuje ako reportér slovenských a českých časopisov (Mladé rozlety, Plus 7 dní, Mladý svět, Reflex, .týždeň). Publikuje pravidelne reportáže v domácich a zahraničných médiách. Zameriava sa na krízové oblasti sveta (Kosovo, Pakistan, Irán a pod.) Je predseda humanitárnej organizácie Človek v ohrození, spoluzakladateľ občianskeho združenia Slovak documentary Photo.

Čo je pre Vás reportážna fotografia?
Rozumiem prečo sa ma to pýtate a chcete nejakú múdrosť alebo poučku, ja len viem jedno slovo, ktoré ma vždy napadne a to je svedectvo, ktoré je čoraz vzácnejšie, pretože žijeme v dobe, kedy je všetko dostupné cez internet a to autentické svedectvo, nejde len o repor-tážnu fotografiu, sa postupne vytráca z médií. Práve preto sa reportáž stáva takým ohrozeným druhom ako boli dinosaury. Ale ja to ešte tak inak poviem, ja mám rád fotografiu ľudí.

Máte rád nejaký iný druh fotografie?
Reportážna fotografia je len časť z toho čo mám rád, ja mám rád hlavne dokumentárnu fotografiu, ktorá sa na rozdiel od reportážnej fotografie zameriava na dlhodobý projekt, kde sa človek vracia na jednotlivé miesta. Dokumentarista pracuje často sám, vracia sa na miesta kde nie sú iní fotografi, reportéri alebo dokumentaristi a má tak možnosť sa dostať k tým ľuďom oveľa bližšie a ja sa rád vraciam na miesta kde sa v minulosti odohrali nejaké ťažké veci alebo udalosti. V dokumentárnej fotografii je dôležité zachytiť nejaký spôsob života, nejaké rituály ako každodenný život tých ľudí. Ja mám rád vytváranie obrazov, nie zaznamenávanie situácie. Podľa mňa dôležitá vec, čo som doteraz nepovedal je , že človek musí mať vzťah k ľuďom a musí si k nim nájsť cestu.

Ako sa pripravujete na fotoreportáž?
Ja vám teraz nepoviem nejaký taký špecifický návod, ja som sa to tiež učil od iných ľudí, ale základ je mať čo najviac informácií o tej krajine, ďalej je strašne dôležité mať nejaké tipy, že na tomto mieste sa niečo zaujímavé stalo, alebo že sa niečo zaujímavé očakáva, no a samo-zrejme ďalšia príprava na cestu sú základné veci, v poriadku techniku, v poriadku zdravotný stav, do istých krajín ako je Haiti musíte byť zaočkovaní, ďalej je dôležitá jazyková vybavenosť a potom veľmi dôležitá súčasť je mať miestne kontakty. Všade kde sa vraciam, v každej krajine mám priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť.

Ako vnímate úroveň reportážnych fotografií na Slovensku?
Nerád by som hodnotil, lebo až tak veľmi nepoznám ten slovenský trh. S výnimkou časopisu .týždeň, pre ktorý pracujem a som tam spokojný. Keby som si mal kúpiť nejaký časopis do vlaku tak si vyberiem český Respekt, vlastne ani nečítam slovenské printové médiá. Keď ešte vychádzal Žurnál, tak tam sa vyskytli zaujímavé veci. Z mojich rovesníkov tam robili Alan Hyža s Petrom Kubínim. Keď si tak spomínam, tak mám celkom rád Nota Bene. Nehovorím ale len o Slovensku, dnes sa už všetko bulvarizuje a teda s fotkou sa až tak v dnešnej dobe nepracuje. Fotografia potrebuje priestor a za tých posledných desať rokov sa to veľmi zmenilo a z hľadiska fotografie k horšiemu.

Chystáte v dohľadnej dobe nejaký ďalšiu knihu?
To je ešte vo veci úvah, taká moja tretia kniha, ktorá určite nebude tak rýchlo, lebo mne to trvá dlho, to Kosovo mi trvalo 9 rokov a to Slovensko tuším 16 rokov, ale pripravujem si knihu, ktorá zrejme nebude z jednej krajiny ako bolo Slovensko a Kosovo, ale bude to teda z rôznych krajín, kde som bol. Bude to spájať taký môj fotografický jazyk a bude to čiernobiela kniha.

Stretli ste sa aj s manipulá-ciou v reportážnej fotografii?
Ja som sa s tým stretol v pod-state raz na súťaži Czech Press Photo, kedy sme mali hodnotiť jednu fotografiu amerického fotografa, ktorý fotil nejaké protesty v Írsku, tak kolega vzniesol takú pochybnosť, či je to reálna situácia, alebo či je to nejako zmontované, lebo mi to pripadalo tak neuveriteľná zhoda, že sme tomu nechceli veriť. Sú tolerované zásahy do fotografie, kde sa väčšinou stmavuje alebo zosvetľuje časť fotografie, ale netolerované sú zásahy kedy by sa menil človek. Ja som často stál pred týmto pokušením, ale nikdy som nedopĺňal alebo nemenil tú fotografiu. Ja sa trošku desím týchto vecí, lebo je to cesta z ktorej sa už ťažko vracia a dnes už tie možnosti s tými programami sú tak veľké, že človek musí mať veľkú mieru disciplíny aby odolal tomuto pokušeniu. Ale je pravda, že digitálnu fotografiu treba upravovať, lebo je to všetko také ploché, nepoužiteľné.

Prechádzajú vaše fotografie pred publikáciou rukami iných ľudí?
V časopise v ktorom robím tak tieto veci robí art direktor , čiže ja to mám tak, že vždy keď robím nejakú sériu fotografií, tak im vlastne pošlem na výber minimálne desať, pätnásť záberov a oni si vyberú. Vždy vlastne opíšem slovne o čom je tá fotka a oni vytvárajú obrazový príbeh, ktorý je nezávislý na texte. A v knihe si vždy vyberám fotografie sám, ale sú určití ľudia, na ktorých názor dám.

Aké sú základné vlastnosti, ktoré musí mať dobrý reportážny fotograf?
Stretol som sa s veľa fotografmi, ktorí boli rozdielny, ale čo ich najviac spájalo bolo hlboké zaujatie pre tú prácu. Ten hlboký záujem aspoň u mňa je daný tým, že keď to spracujem vlastnými očami, tak tu na Slovensku to bude ľuďom zrozumiteľnejšie. Som rád, že ľudia reagujú na to moje osobné svedectvo. Ďalšie vlastnosti sú napríklad vytrvalosť, trpezlivosť a istá forma fyzickej a psychickej prípravy, takej odolnosti.

Je aj Slovensko pre vás krízová oblasť sveta? Keďže vaša kniha Iné Slovensko naozaj zobrazuje Slovensko inak, ako sme naň zvyknutí.
Nie, to Iné Slovensko, to s krízovými oblasťami nemá nič spoločné, pretože krízovým oblastiam sveta som sa začal venovať až oveľa neskôr. Slovensko som začal fotiť ešte za socializmu , nikdy som neuvažoval, že raz urobím z toho knihu. To nie je akoby reportáž, ale sú to jednotlivé fotografie, čiže vždy keď som videl nejakú zaujímavosť, tak som ju odfotil. Vždy som si ale hovoril, že človek by mal vydať nejaké svedectvo o krajine v ktorej žije. A k tomu názvu, v 90. rokoch kedy tu bola vláda Vladimíra Mečiara, tu boli komunisti z ktorých sa zrazu stali nacionalisti, ktorí by akoby delili ľudí na tých dobrých Slovákov a na tých zlých Slovákov. A mne to vadilo, pretože oni vytvárali také klišé pre mňa veľmi odporné, taký ten dôraz na to vlastenectvo, ale zlým spôsobom. V tej chvíli som si vlastne povedal, že to moje Slovensko je ako keby iné, iné oproti ideológií Mečiara. Tu vychádzali aj také odporné médiá, ako bola Slovenská Republika alebo Zmena, ktoré sírili rôzne až nenávistné názory a boli veľmi osobne útočné. A ja som si vtedy povedal, že to moje Slovensko je veľmi osobné Slovensko, ja v ňom ani neriešim to, že som sympatizant Mečiara, alebo niekoho iného. Čiže iné znamená iné ako pozitívne, iné ako negatívne, je to vlastne iné, moje vlastné Slovensko.

Vy si píšete často texty k vašim fotografiám, nestretli ste sa s výčitkami?
Nestretol som sa, ale som si vedomý, že je to vzácne. Ja som taký osamelý bežec, mne je blízke tuláctvo, pre mňa je úplne prirodzené, že príbehy ľudí zaznamenávam aj slovom aj obrazom. Keď som v roku 1991 ukázal moje čiernobiele fotky v Mladom Světe, tak mi povedali, že tie fotky sú fajn, ale my k tomu potrebujeme aj text, viete nám niečo napísať? Tak som k nim niečo napísal. Im sa ten text aj zapáčil a hovorili mi, že pre nás ako pre časopis je to veľmi výhodné, keď aj píšeš aj fotíš, lebo vlastne máme v jednom človeku dvoch. Tým aj šetria náklady ako je to aj doteraz a mne to vyhovuje, ale väčšinu vecí si robím sám a môžem si aj v hlave rozvrhnúť, že ktoré veci poviem obrazom a ktoré textom.

Máte v živote niekoho, od koho ste sa učili, alebo kým ste sa inšpirovali vo fotografií?
Áno, mal som ľudí, ale až neskôr som ich stretol osobne, najprv som videl ich fotky. Úplne v začiatkoch to bolo v období socializmu, kedy sa dbalo hlavne na tvorbu a nevenovala sa pozornosť technike. Pre mňa je taká prelomová kniha, ktorú napísala Daniela Mráziková Příběh fotografie, vtedy som bol študent na základnej škole a tam boli príbehy fotografov a zrazu za tými fotkami mi vystúpili ľudia. Čítal som teda ich príbehy a bolo mi to veľmi sympatické. A prvý taký veľký vzor bol pre mňa ešte na gymnáziu môj učiteľ francúzštiny, ktorý mi raz ukázal majú knižku fotografov, že či tohto fotografa poznám, som videl meno Jozef Koudelka a ja som zahanbene povedal, že nie. Potom som videl jeho fotky a bol to veľmi silný obraz a spomínam si, že Jozef Koudelka bol môj prvý taký impulz, ale samozrejme hľadám si vlastnú cestu.

A posledná otázka je, či ste spokojný v týždenníku .týždeň?
Viac ako spokojný, lebo v tejto dobe ten luxus, že nejaký časopis dá na 16 stranovú reportáž priestor, to sa v dnešnej dobe cení. Pretože ten majiteľ toho časopisu si rozmyslí, či dá také veľké fotky, radšej ich dá menšie a dá tam viac inzercie. A viac ako spokojný som, pretože dnes je to nemysliteľné a je to výnimočný fenomén, že časopis dáva taký priestor fotografiám.

Nina Hajdu