Jedna z najvýraznejších postáv bežeckého lyžovania na Slovensku sa po skončení aktívnej kariéry síce utiahla do rodného podtatranského kraja a venuje sa práci s deťmi, stále však žije s bežkárskym svetom a má aj veľké sny o tom, že jej šport už čoskoro opráši slávne časy a privíta podobné súťaže ako legendárne MS v roku 1970, zvučný Tatranský pohár, či obľúbené preteky SP na Štrbskom Plese, kde zažila aj svoj debut v tomto seriáli. A tiež rojčí o tom, že sa nejakému z jej krajanov konečne podarí uspieť aj na olympijských hrách alebo majstrovstvách sveta.
„V prvom rade by som rada zažila, aby niekto z našich športovcov dosiahol medailu. No a ak by to bolo na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese, tak to by bolo potom úplne ideálne,“ fantazírovala v rozhovore pre TASR učiteľka telocviku na základnej škole v Liptovskej Tepličke, no skromnejšie dodala: „Ale takým reálnejším snom je aspoň trošku obnoviť tradíciu na Štrbskom Plese, čo tam niekedy existovala. Bolo by to mojím druhým zadosťučinením nášho športu. Doteraz bolo pre mňa najkrajšie, keď raz bolo u nás finále Svetového pohára. Už v polovici sezóny za mnou chodili Francúzi a s očakávaním mi vraveli ‘Alžbeta, finále bude na Štrbskom Plese’. Všetci sa na to veľmi tešili a keď sa im potom ukázalo Solisko a Kriváň, boli úplne nadšení.“
Súčasní slovenskí bežkári vstúpia koncom novembra do novej sezóny SP a Havrančíkovej dvojnásobné vavríny má teoreticky šancu vyrovnať Martin Bajčičák i Alena Procházková. Obaja by Havrančíkovej mohli pripraviť aj radosť na majstrovstvách sveta v nórskom Osle. Bajčičák už raz jej štvrtú priečku z MS vyrovnal a napodobil ju aj slovenským olympijským maximom samostatnej éry v podobe ôsmej priečky. „Bola by som veľmi rada, ak by to už niekto prekonal. Ak šport nemá olympijskú medailu, chýba mu v krajine kredit. No bežecké lyžovanie na Slovensku si medailu podľa mňa zaslúži. Aj dievčatá za mnou, alebo Martin Bajčičák boli k tomu tiež blízko. Dúfam, že sa to už čoskoro niekomu podarí,“ verila Havrančíková, ktorej osobne ktorá sa čiastočnú satisfakciu pre svoj šport videla na predošlej olympiáde: „Mojím veľkým povzbudením bola medaila Paľka Hurajta vo Vancouveri. Musím povedať, že som sa v tej medaile trošku videla. S Paľom sme veľmi dobrí kamaráti, zaslúžil si to, vyšiel od nás, od bežeckého lyžovania a hoci cez biatlon, ale má medailu. Aspoň kvôli nemu a jeho úspechu vidno, že tento šport treba podporovať.“
Aj napriek vyše dvadsaťročnej odmlke sa na jej dva úspechy v SP z francúzskeho La Feclaz (10. decembra 1988) a Klingenthalu spomína ľahučko akoby to bolo minulej zimy. „Samozrejme, že na takéto výsledky sa rozpamätáva veľmi ľahko. V prvom prípade v La Feclaz som štartovala predposledná a za najväčšie favoritky sa pasovali pochopiteľne sovietske reprezentantky a Nórky. Z každej silnej krajiny vtedy štartovalo až osem pretekárok. Ja som sa však výborne cítila a povedala som si, že ich porazím a tak sa aj stalo. Sovietkam Tichonovovej a Välbeovej som dala päť sekúnd a ich tréneri sa z toho nevedeli spamätať,“ spomínala na senzačný triumf, ktorý ešte podčiarkoval fakt, že výrazné manko nadelila favorizovaným súperkám aj napriek tomu, že sa išlo iba na 5 km. „Ťažké to však mal aj náš tréner, ktorý uzavrel s nami stávku, že ak niektorá skončí do ôsmeho miesta, zje celý hrniec hrachovej polievky. Bolo to kruté, no mohol byť rád, že nič nestavil proti nášmu víťazstvu, lebo by dopadol ešte horšie,“ dodala Havrančíková, ktorá ale toľko sebadôvery pred druhým primátom nemala. „V Klingenthali som sa strašne bála tej tridsiatky. Ešte večer pred pretekmi sa mi zdalo, že mi ide odpadnúť chrbát, že ma všetko bolí a že 30 kilometrov ani neodbehnem. Ráno som sa postavila na štart a doteraz si veľmi dobre pamätám na ten úžasný pocit, že človek nelyžuje, ale sa na lyžiach vznáša. Až som sa seba pýtala, prečo idú moje súperky tak pomaly. To boli moje najkrajšie pocity zo svetových pohárov.“
Hoci pozícia na stupni víťazov sa jej na zimnej olympiáde neušla, odniesla si pozitívne zážitky aj spod piatich kruhov. „Olympiády vnímam tak, že sú to skôr spoločenské akcie a športovec má čo robiť, aby sa ubránil všelijakým mimosúťažným vplyvom. Sú tam športovci z iných odvetví, hokejisti a zjazdári, všetko srdcu blízke športy a preto miestami človek môže aj zabudnúť na to, že je na olympiáde. Pekná olympiáda bola v Calgary, kde som absolvovala premiéru, ale bezkonkurenčne najkrajšia bola v Lillehammeri a to zásluhou divákov. Nóri sa prezentovali ako spontánni fanúšikovia, prístupní ku všetkým národom, aj keď samozrejme svojich tlačili najviac,“ dodala.
