Osvojiť si dieťa je veľká zodpovednosť, ale zároveň i šanca dodať svojmu životu hlbší zmysel.

Dievča, ktoré nášho Martina porodilo, nemala ešte šestnásť. Dieťa mať nechcela. I jej rodičia súhlasili s tým, že si ho niekto osvojí. My sme to s manželom uvítali, pretože vlastné dieťa som nemohla mať a po dvanástich rokoch bezdetného manželstva bola naša túžba po dieťati tak silná, že sme sa rozhodli pre adopciu.
No od úplného začiatku som cítila, že moje materské šťastie môže byť ohrozené. Žila som v ustavičnom strachu, aby niekto Martinkovi nepovedal, že nie sme jeho vlastní rodičia.
Keď som sa raz vracala s trojročným Martinkom z nákupu, dala sa s nami na schodoch pre domom do reči susedka. Pohladila chlapca po vlasoch a vraví: „Ty si krásny chlapček, po kom máš tie veľké modré oči?“
Po tých slovách som hneď znervóznela, chytila som syna za ruku a rýchlo sa so susedou rozlúčila. Bola som presvedčená, že ide o jasnú narážku – chlapec má iné oči než vy, pretože nie je váš! Tá pani určite vie, že sa staráme o cudzie dieťa. Odrazu som si s hrôzou uvedomila, že ľudí, ktorí náš osud poznajú, je okolo nás veľa. To pomyslenie, že sa synček dozvie, že nie je náš vlastný ma prenasledovalo ako nočná mora.
Jozef Homola
Dospela som k názoru, že sa musíme presťahovať. Presvedčila som o tom i môjho manžela, a keď sa nám podarilo vymeniť byt do vedľajšieho mestečka, našla som tam manželovi i slušné zamestnanie. Prežili sme tam v pokoji nasledujúce tri roky.
Život však prináša množstvo nepríjemných náhod. Martinko začal chodiť do prvej triedy a čo čert nechcel, spoločne s dievčatkom, ktoré predtým s rodičmi bývalo v rovnakom meste a v tej iste ulici ako kedysi my.
Znovu som prepadla panike: jej mamička vie o nás všetko a určite si to nenechá len pre seba. Večer som oznámila svojmu mužovi, že sa opäť budeme musieť presťahovať. Prehlásil, že som sa zbláznila. „Nemôžeme predsa ako štvanci utekať z miesta na miesto,“ dohováral mi.
Uvedomovala som si, že má pravdu. Ale tie moje obavy a ustavičný strach sa za tie roky stali pre mňa už fóbiou.
Aby ma aspoň trochu upokojil, zašiel manžel na druhý deň do školy a porozprával sa s riaditeľkou školy. Požiadal ju o preradenie Martinka do inej triedy.
Riaditeľka bola staršia pani, skúsená pedagogička a múdry človek. Vypočula manžela, potom si pozvala k sebe mňa a dlho sa so mnou rozprávala. Nakoniec ma presvedčila, že najlepšie bude, ak Martinkovi všetko poviem sama, samozrejme vo vhodnej chvíli.
„Mohol by vám raz zazlievať, že sa to musel dozvedieť od cudzích,“ tvrdila a spomenula si na prípad zo svojej vlastnej praxe učiteľky, keď jej štrnásťročnú žiačku si ako polročnú adoptovala jedna rodina, ktorá si toto tajomstvo rovnako strážila. „Práve v puberte, keď s ňou nebola reč a voči všetkému mala výhrady, sa dozvedela pravdu o svojich pokrvných rodičoch. Dcéra vtedy svojim adoptívnych rodičom hrubo vytkla, že ju nemajú radi, pretože je pre nich cudzia, a utiekla z domu. Všetko nakoniec dobre dopadlo, po pár dňoch sa bezradne a v slzách vrátila domov a dnes, keď má pubertu za sebou, znovu spolu dobre vychádzajú.“
Ten prípad dievčatka na mňa veľmi zapôsobil. Dala som pani riaditeľke vo všetkom za pravdu a nakoniec sme spolu prebrali i to, ako mám synovi tú vec povedať a ako odpovedať na jeho prípadné otázky.
Mala som veľmi malú dušičku, keď prišla tá chvíľa. Všetko však prebehlo nad očakávanie hladko. Martinko nakoniec s detskou úprimnosťou prehlásil, že je jedno, v akom brušku bol predtým, kým sa narodil, hlavné je vraj to, že je teraz u svojej mamy.
Z Martina je dnes veľký chlapec, ale myslím si, že dodnes zastáva rovnaký názor ako vo svojich šiestich rokoch.
Ilustroval Jozef Homola
/ko-čit/