„Boli sme u tvojej mamy a teraz ideme vyskúšať teba!“ Jarmila popísala znásilnenie komunistickými bachármi

774

Osemdesiatdeväťročná pamätníčka Jarmila Semotámová zo Znojma nemala ľahký život. V roku 1952 bola ako devätnásťročná z politických dôvodov uväznená a  čoho sa na nej neskôr vyšetrovatelia a bachari dopustili, nikdy nezabudne, aj keď by si to priala.

Pamätníčka Jarmila Semotámová sa narodila v októbri roku 1933 do početnej rodiny Šárkových. Bola zvyknutá na skromné pomery, ale užívala si pokojné detstvo. Až do novembra 1938, kedy došlo k nacistickému pogromu a rodina Šárkových sa kvôli otcovmu protinacistickému zameraniu dala na útek zo Znojma do Kunštátu.

Fotografie z vyšetrovania rodiny Šárkových: otec Ján, matka Anastázie a dcéra Jarmila, rok 1952. | Pamäť národa – archív pamätníka

„Ako sme začali bežať, tak ma začalo bolieť na hrudi a ja som nemohla dýchať. Tak ma otec vzal na chrbát a hovoril: ‘musíš ma držať, ale nesmieš ma škrtiť, aby som mohol dýchať, aby som mohol rýchlejšie ísť’,“ popísala pred časom útek pani Jarmila.

Po ceste prespávali u príbuzných a nakoniec sa rodina usadila na statku pri Boskoviciach pri Brne, kde v trochu stiesnených priestoroch Šárkovi zostali až do konca vojny. Po nej sa rodina vrátila späť do Znojma.

Jarmila Semotamová v sedemnástich rokoch. | Pamäť národa – archív pamätníka

 Bitie a nadávky počas  výsluchov 

Ďalší zvrat v živote pani Jarmily prišiel vo februári 1948, kedy došlo k nástupu komunistickej moci. To sa dotklo hlavne hlavy rodiny, Jána Šárku, ktorému komunisti znárodnili živnosť a on tak mal veľké problémy uživiť početnú rodinu. Na protest proti pomerom v krajine odovzdal v roku 1950 červenú knižku a začal vymýšľať, ako sa z bezvýchodiskovej situácie v krajine dostať.

Jediným riešením bola podľa otca emigrácia na Západ. K tej prehovoril aj svoju ženu Anastáziu a dcéru Jarmilu. Akcia sa ale nepodarila a rodina bola zadržaná pohraničnou strážou. A vtedy prišli snáď tie najhoršie mesiace, ktoré pamätníčka zažila.

„Keď som prišla prvýkrát na výsluch v Brne na Pričnej, tak to bol zrejme Rus. Ten bol taký sprostý a surový. Ten ma toľko bil, že si to neviete predstaviť. To bola vždy rana a ja som išla k zemi. Potom ma poliali vodou a nadávali mi,“ popísala šialené zaobchádzanie pani Jarmila.

Brutálna poprava! Smrť Milady Horákovej nebola okamžitá, na pankráckej šibenici umierala dlhé minúty

 Spomienky bolia aj po  rokoch 

Na jeseň roku 1952 bola spoločne s matkou eskortovaná do znojemského kriminálu. V tom bola Jarmila bachármi znásilnená. „Prišli ku mne a povedali mi: ‚Boli sme u tvojej mamy a teraz ideme vyskúšať teba!“ Viac neviem. Pamätám si len toho prvého, chrochtal ako prasa. Prebudila som sa v hroznom stave a odvtedy nemôžem mužských ani vidieť,“ otvorila v rozhovore bolestivé spomienky pani Jarmila. Na slobodu sa dostala v máji 1953.

Najväčší masoví vrahovia v dejinách

Na to, akými hrôzami si v kriminále prešla, chcela zabudnúť, ale nešlo to a spomienky ju trápili každým dňom. Navyše po hroznom zážitku mala k mužom veľký odpor, čo sa zrejme podpísalo aj na vzťahu pani Jarmily s manželom, ktorého si vzala krátko pred zadržaním. Mužovi sa nikdy nezverila, čo sa jej a matke vo väzení dialo. „On by mi to neveril a nepochopil by to,“ uviedla pamätníčka.

Aj keď od znásilnenia pani Jarmily a jej mamičky ubehlo viac ako sedemdesiat rokov, spomienky sa žene vracajú stále. Navyše páchatelia, ktorí sa hrôz dopustili, za odporný čin nikdy súdení neboli. Ich mená pani Jarmila nepoznala a dnes už budú zrejme po smrti.