Najúspešnejší slovenský boxer v histórii tvrdí, že zlatá medaila z OH v Helsinkách je po svadbe jeho druhým najväčším životným úspechom.
Ján Zachara v mladosti koketoval s viacerými športmi. Keďže vo futbale nevidel dlhodobú perspektívu, hľadal niečo, v čom by mohol skutočne vyniknúť. Hoci sa to jeho rodičom nepáčilo, boxom sa nechal strhnúť a nakoniec pri ňom aj zostal. „Ako každý malý chlapec som začínal s futbalom. Myslel som si však, že keď behám, na ihrisku ma ani nie je vidno. S pomocou kamarátov som sa dostal k boxu, no s futbalom som nechcel skončiť a preto som doobeda hrával futbal a poobede trénoval box,“ povedal pre TASR Zachara.
Začiatky bývajú ťažké a inak tomu nebolo ani v prípade rodáka z Kubrej pri Trenčíne. S úsmevom na tvári si zaspomínal, že spočiatku nielen čosi utŕžil, ale pred súbojom s vyhláseným pästiarom dokonca zobral nohy na plecia. „Bol to silný pästiar, otec dvoch detí. Mal som z neho strach, obyčajne svojich súperov knokautoval. Na druhý deň som sa však stretol s trénerom, ktorý mi nič nevyčítal a iba sa spýtal, kedy prídem na tréning. Tým bola táto kapitola uzavretá a ja som pokračoval ďalej. Bol to nielen tréner, ale aj dobrý psychológ a pedagóg.“
Zachara vstúpil prvýkrát do ringu ako šestnásťročný. Na nováčikovskom šampionáte si vybojoval miesto na stupni víťazov, keď skončil tretí. „Tú medailu mám dodnes odloženú. Je síce iba hliníková, ale patrí jej miesto vedľa zlatej, pretože jedna znamenala začiatok a druhá koniec,“ vysvetlil pästiar, ktorý odvtedy absolvoval medzi povrazmi vyše 450, z veľkej časti víťazných súbojov.
Pred olympijskými hrami v Helsinkách v roku 1952 nedával útlemu slovenskému pästiarovi, boxujúcemu v kategórii do 57 kilogramov, šancu azda nikto. Zacharovi navyše reálne hrozilo, že sa zopakuje situácia spred štyroch rokov a napriek splneným kvalifikačným kritériám na olympiádu nepocestuje. Nebyť olympijského víťaza z Londýna Júliusa Tormu, Zachara by sa zrejme nikdy nezapísal zlatým písmom do kroniky najúspešnejších slovenských olympionikov. Bol to práve Torma, kto vlastnú účasť v Helsinkách podmienil účasťou Zacharu. Hoci ten za najlepšieho boxera všetkých čias považuje Muhammada Aliho, jeho vzorom bol práve Torma. „Mal vrodený postreh. Ruky mohol nosiť ako sa hovorí na bruchu, pretože dokázal skvele predvídať,“ vyhlásil Zachara.
Zakladateľ moderných olympijských hier Pierre de Coubertin zaviedol do praxe heslo, podľa ktorého nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. S touto myšlienkou, nesúcou ušľachtilé posolstvo, sa Zachara vzhľadom k ctižiadostivej povahe nedokázal celkom stotožniť. Má na to svoje vysvetlenie: „Asi by sme trochu klamali, keby sme s tým súhlasili. Každý z účastníkov olympiády na ne predsa cestuje s tým, že by chcel vyhrať. Pravda je však taká, že v jednotlivých disciplínach môžu zvíťaziť len tí najlepší.“
Odmenou za najcennejší olympijský kov boli pre Zacharu povýšenie do hodnosti podporučíka, dôstojnícky kabát, tri metre látky a hodinky. „Dodnes ich mám a sú stále funkčné. V textilnom závode, kde som pracoval, sa medzi zamestnancami navyše urobila zbierka. Musel som však doniesť potvrdenie, čo som si za to kúpil. Bolo to presne 10.500 korún, ku ktorým som doložil 3700 a kúpil si sekretár. Vtedy ešte neexistovali ucelené obývačky či spálne. Dostal som tiež 12 zväzkov Stalinových spisov, ktoré už predtým niekto študoval, lebo som v nich našiel podčiarknuté pasáže.“
Boxer, ktorý nemal klasickú prezývku, no sem-tam sa z hľadiska ozval pokrik Zachara-mašinka, sa už v jeho ére mohol stať profesionálom. V Prahe už totiž existovala podobná liaheň, no jeho otec o tom nechcel ani počuť a naopak mu dohováral, že sa musí vyučiť za strojného zámočníka. „Aj som sa zaňho vyučil. Hoci som neskôr robil trénera, stále som mal aj normálne zamestnanie. Začínal som na šrotovom hospodárstva, neskôr som sa stal vedúcim na úseku odlievania ocele,“ priblížil Zachara svoju profesijnú kariéru a na dôvažok dodal: „Od chválenia profíkov mám ďaleko. Box je totiž ich zamestnanie, v tom je ten rozdiel v porovnaní s našou érou. My sme robili šport popri zamestnaní a o to to bolo zábavnejšie. V ringu som musel premýšľať, ako nedostať, aby som na druhý deň prišiel svieži do práce. Dnešní profesionáli vedia, že si to môžu medzi sebou rozdať, lebo ráno nejdú do práce.“
Zacharova kritika profesionálneho boxu má aj športový rozmer. To, čo sa v súčasnosti niekedy odohráva v ringu, má podľa neho od športu ďaleko. „Stále sledujem box u nás i vo svete, no nie celkom sa mi páči. Box by mal byť šerm päsťami, založený na rýchlom myslení športovca. Dnes sa však uberá tým smerom, aby jeden zo súperov skončil na zemi. Tak ako Dávid porazil Goliáša, v boxe je možné spraviť to isté, treba však pritom rozmýšľať. Podotýkam, že box je jeden z najjemnejších športov, lebo ten jediný sa robí v rukavičkách,“ so smiechom dodal Zachara.
