Celé vietnamské rodiny žili za vojny v podzemí, mali tam dokonca aj nemocnicu!

1463

Viete si predstaviť žiť tri metre pod zemou v úplnej tme? Myslíte si, že to nie je možné? Pre Vietnamcov to v čase americko-vietnamského konfliktu bola mnohokrát jediná možnosť ako prežiť.

Len niekoľko kilometrov od Ho Či Minovho mesta leží komplex podzemných tunelov Cu Chi. Bol tu postavený v 40. rokoch 20. storočia Vietmingom, teda odporcovia francúzskej koloniálnej nadvlády. O desať rokov neskôr systém využili ľudia z Vietkongu, čo boli prívrženci komunizmu, ktorí sa na juhu Vietnamu snažili presadiť komunistický vplyv zo severu. Tunely splnili svoj účel aj vo vojne Vietnamu s Amerikou, kedy slúžili ako úkryt pre rodiny civilistov.

Systém chodieb je dlhý celkom 250 km a je niekoľkými úrovňový. V chodbách najbližšieho povrchu sa obvykle bývalo, v prostrednej úrovni tunelov prebiehala preprava tovaru a potravín a tunely v poslednej úrovni slúžili ako skládka a latríny, pretože práve v týchto miestach sa hladina vody Mekongu raz denne zdvihla a sčasti odplavila nahromadený odpad.

Počas budovania tunelov kopáči zápasili s množstvom problémov. Pôda je v tejto oblasti ílovitá a hutná, ale najväčším strašiakom miestnych boli škorpióny a hady. Vykopanú hlinu bolo treba tiež niekam odpratávať. Stovky ľudí priložilo ruku k dielu a hlinu rozhadzovali, zásadne však v noci, do kráterov po amerických bombách.

Život v tuneloch bol nesmierne náročný. Aj keď boli podzemné úkryty pomerne dobre vybavené – nechýbali tu konferenčné miestnosti, spálňa, záchody i studne – zažívali ich obyvatelia muky. V lete bolo vnútri tunelov také teplo, že ľudia museli tráviť celé dni ležaním tesne pri zemi, aby sa vôbec mohli nadýchať kyslíka. Do podzemia bola vyhĺbená aj provizórna nemocnica. Chirurgické nástroje si húževnatí Vietnamci vyrobili z úlomkov vybuchnutéj munície, transfúzia bola vykonávaná pomocou kadičky, do ktorej sa chytala krv, pumpička na bicykel a gumové hadičky, ktorou doktor vháňal krv späť do žíl pacienta. Ťažko povedať, či ľudia zomierali kvôli vybuchujúcim bombám, alebo ich dorazila kvalita lekárskej starostlivosti.

Najzložitejšie bolo vymyslieť systém odvetrávania, aby sa do tunelov dostalo aspoň trochu čerstvého vzduchu. Prieduchy väčšinou ústili pri termitišti, aby boli čo možno najmenej nápadné. Okolie otvoru navyše Vietnamci posypali korením, aby tu psy amerických vojakov príliš nečuchali a neodhalili tak skrytú chodbu.

Američania sa počas vojny s Vietnamom snažili chodby opakovane vyplaviť. Tunely však svoj účel splnili a nikdy sa ich nepodarilo dobyť. Keď už na ne americkí vojaci náhodou narazili, tunely boli tak úzke a nízke, že sa do nich dobre stavaný muž jednoducho nevošiel. Avšak svoje komanda vojakov špeciálne trénovaných na prieniky do podzemia Američania mali. V podzemí na nich ale čakalo nemilé prekvapenie s množstvom mravcov, škorpiónov a hadov aj chytro nastražené pasce vyrobené zo zaostrených bambusových palíc. Ostatne rôzne podomácky vyrobené pasce boli nastražené aj všade v okolitej krajine.

V areáli Cu Chi tunelov, ktoré dnes slúžia ako turistická atrakcia, sa nachádza asi stometrový tunel špeciálne upravený pre turistov. Nenechajte sa mýliť, Vietnamci slovo „zväčšiť“ chápu po svojom, a tak je aj tento upravený tunel dosť tesný a návštevníci sa v ňom môžu pohybovať len v podrepe.

Aj napriek všetkému úskaliu, ktoré život pod zemou bezpochyby mal, tunely splnili svoju hlavnú úlohu. Jasne Američanom dokázali, že boj vo vietnamských podmienkach sa jednoducho vyhrať nedá, a výrazne tak posilnili národnú identitu Vietnamcov, ktorí sú na svoje vojnové víťazstvo, hoci s desivými stratami, patrične hrdí.