Detský domov stráži so samopalmi

1057

Bežali 200 kilometrov krajinou plnou levov. Nakoniec sa ich ujal Čech Jiří Kertys, ktorý v Keni zaisťuje adopcie na diaľku. A rozhodol sa, že nielen pre nich postaví v provincii Laikipia detský domov.

„Keď vám umiera v náručí dieťa, dostane vás to,“ vysvetľuje podnikateľ Jiří Kertys, ako sa z milovníka silných športových áut stane filantrop, ktorý sa v Keni stará o osirelé deti a deti choré na AIDS.

Čo vás do Kene prvýkrát priviedlo?

Predtým som veľa utrácal, okrem drahých športových áut, za cestovanie. Stavebná firma v zime nepracuje, takže som odišiel vždycky na dva až tri mesiace do sveta. Tak som sa dostal aj do Keni.

Aké to stretnutie bolo?
V Keni som zažil asi najnebezpečnejší okamih zo všetkých svojich ciest. Dodnes tam totiž operujú somálski piráti, a to ako na vode, tak vo vnútrozemí. My sme ich skoro stretli kúsok od hraníc s Ugandou. Zastavili sme pri lese, aby sme si uvarili polievku, a v tom k nám bežia dvaja Kenskí vojaci a kričí, aby sme vypadli. Rýchlo sme sa spakovali a v spätnom zrkadle sme videli, ako vojaci do lesa strieľajú. Čakali tam na nás totiž piráti.

Napriek tomu sa tvoj život s touto nebezpečnou krajinou spojil.
V Keni sme chceli zdolať masív Mount Kenya. V mieste, kde sme bivakovali, sme objavili detský domov. Z 80 detí ich bolo 70 HIV pozitívnych. Mali pred sebou rok dva života. Zapôsobilo to na mňa natoľko, že som tam nechal všetky svoje peniaze a po odchode som si začal dopisovať s riaditeľkou toho domova. Slovo dalo slovo, založili sme nadačný fond a od tej doby ideme.

Vyzerá to na radikálnu premet náhľadu na život.
Keď vám umiera v náručí dieťa, dostane vás to. Človek pochopí všeličo. Predovšetkým to, že život nie je o biznise, ani o veľkých autách a smokingu.

Dievčatká sme odviedli pod ochranou armády

V čom konkrétne vaša pomoc spočíva?
Začalo to sprostredkovaním adopcie na diaľku. Za peniaze, ktoré dostaneme od ľudí, pre deti kupujeme oblečenie, jedlo, lieky, platíme školné. Dieťaťu sa obráti život o sto percent. Dnes takto pomáhame 52 malým Keňanom. Okrem toho pomáhame tomu detskému domovu, ktorý sme navštívili.

K tomu ale chcete stavať aj ďalšie.
Rozhodol som sa vlani, pri poslednej návšteve Kene. Vyvraždili tam jednu dedine a asi trinásť dievčatiek, ktoré prežili, predali dedinčania, ktorí zostali nažive, za dobytok bohatým mužom ako ich manželky. Najmladší mali štyri roky. Hnus. A ony od svojich manželov, ktorí ich nútili k rôznym odpornostiam, utiekli a bežali dvesto kilometrov bez jedla a vody krajinou plnou levov a paviánov. Všetky sme s armádou zobrali a vzali ich pod našu adopciu. Vtedy ma napadlo postaviť pre nich aj ďalší nový domov.

Pre koľko bude detí?
Projektová dokumentácia počíta s 64 lôžkami. Lenže, ako to tak v Keni chodí, detí tam bude najskôr trikrát viac.

Nebojíte sa, že tam vtrhne nejaká bandy a vyplienia to?
To sa nestane. Budem tam platiť ochranku s AK-47, povolenie si vyžiadam od vlády.

Ako vám ide kenská štátna správa na ruku?
Je veľmi ústretová. Pri poslednej návšteve som sa stretol so starostami dvoch obvodov mesta, kde som chcel stavať. Jeden z nich mi daruje pre domov pozemok.

Koľko vás celý projekt stál zatiaľ na úplatkoch?
Zatiaľ som nedal nič. Ale budem s tým musieť začať. Žiadosť o pozemok, ktorý som chcel, leží na úradoch trištvrte roka. Keby som býval dal úplatok, určite by sa to dalo urýchliť. Takže zrejme do tej korupčnej hry vstúpim, budem ju ale hradiť zo svojich vlastných peňazí.

Kedy sa teda začne stavať?
Pred nami je posledná schôdzka, kde by mi mali darovať pozemok, v auguste by sme potom položili základný kameň.

Z čoho sa bude stavať?
Zoberieme dvadsať chalanov, zoženieme chlapíka, ktorému patrí miestna rieka, a kúpime si od neho desať tatroviek kameňov. A tí chlapci potom do nich budú mesiac búchať kladivami, až z nich budú tvárnice.

Ako dlho bude celá stavba trvať?
Dúfam, že bude pekná zima. Ak to bude všetko závisieť na mojich peniazoch, chcel by som to mať do troch rokov postavené. Keď mi niekto pomôže, bude to treba skôr.

Od bohatých podnikateľov pomoc nečakám

Ako charita v Česku funguje?
Záleží, na koho sa obraciate. Obyčajní ľudia, babičky alebo deti vedia, čo je súcit a solidarita. Od biznismenov nič nečakajte. Nechajú si pre korunu vŕtať koleno.

Nehovorte, že to je tak zlé.
Nefunguje to. Teraz sme mali boxerský gala večer s VIP hosťami, dražili sme tam obrázky detí z Kene. Ten najdrahší si za 10 tisíc korún kúpil chalan, ktorý berie 15-tisíc korún mesačne. Tí najväčší biznismeni nezdvihli ruku ani raz. Na iných akciách pre biznismenov sme ťažko prerobili, pokryla sa sotva pätina nákladov. Keď robíte prednášky po školách, kde sa vyberajú päťdesiat korunačky, získate viac než od bohatých ľudí.

Neskúsil ste sa niekedy bohatého účastníka dražby opýtať priamo, prečo projekt nepodporí?
Som natoľko hrdý, že sa o tom ani nezmienim. Tak je mi to samotnému trápne. Buď ho to trkne, alebo nie. A je pravidlom, že nie. Na dražbách ruku nikdy nezdvihnú.

Ako často ste v Keni a môžete sa spoľahnúť na tamojšej spolupracovníkov?
Jazdím tam dvakrát do roka, v januári a auguste, a jazdím tam za svoje. Pokiaľ ide o spoluprácu, v otázke peňazí sa riadim tým, že Afričanom sa nedá veriť. Všetky peniaze si z nadačného účtu vyberám ja, niečo ešte moja spolupracovníčka, učiteľka z detského domova. Jej verím. Jedlo, školské uniformy a ďalšie veci nakupujem priamo ja. Mám tak istotu.

Dvakrát ste spomenul, že niektoré platby hradíte z vlastných peňazí …
Tak to je. Pozrite sa, proti veľkým charitatívnym organizáciám nemám nič, ale obávam sa, že keď im pošlete stovku, dieťaťu z nej pripadne tak päť korún. Ostatné pôjde na kancelárie, nákup áut … Ja si všetky prevádzkové výdavky platím sám. Cestovné, vybavenie kancelárie v Keni … Keď mi niekto dá peniaze na to, aby som pomohol deťom, ktoré sú HIV pozitívne alebo trpia hladom, patria tie peniaze im. Nezaplatím si z toho letenku.

Koľko vás to ročne stojí?
Veľa. Za tento rok som tam už nechal skoro dva milióny, aby sa to rozbehlo. Len pol milióna musíte podľa zákona vložiť na účet nadačného fondu, keď ho zakladáte.

Joan lepidlo fetovať nebude

V Česku s vami teraz žijú dvaja Keňania. Čo je tu ich poslaním?
Pomáhajú mi s prednáškami po školách o projekte domova. Ja im zároveň ukazujem Českú republiku. Sú tu aj preto, aby sa mali aspoň tri mesiace lepšie. Na dlhšiu dobu nedostanú povolenie. Doma bývajú na hline v chatrči, tu je to pre nich úplne iný svet. Už si ale zvykli, sú tu druhýkrát a dokonca sa naučili po česky.

Podľa čoho ste si ich vybral?
Boli mi sympatickí, so všetkým mi pomáhali, nečakali, že im niečo dám, chceli len to, na čom sme sa dohodli, zaujímali sa o deti.

Ako sa s nimi žije v jednom dome?

Som taký ich otrok, musím pre nich variť, prať. (Smiech)

Čo im chutí?
Najradšej majú sedliackou, dva druhy mäsa, dva druhy kapusty, dva druhy knedlí, a sviečkovú.

Sprostredkovávate adopciu na diaľku, vy sám sa ale snažíte vziať si do úplnej adopcie kenskú dievčatko Joanu. Podľa čoho ste si vybral práve ju?
Podľa jej životopisu. Obidvaja rodičia jej zomreli na HIV, žije s osemdesiatpäťročnou babičkou. Až jej zomrie, ocitla by sa Joana na ulici s ostatnými deťmi, bude čuchať lepidlo a skončí. Takýchto prípadov sú bohužiaľ stovky.

Čo pre jej úplnú adopciu musíte urobiť?
Adopcia podlieha pomerne prísnej regulácii. Je to kvôli tomu, aby sa tamojší opustené deti nestali obeťou bohatých priekupníkov.

Čo všetko teda musíte splniť?
Musíte žiť s dieťaťom šesť týždňov v jeho podmienkach, teda v slume. Potom musíte zaplatiť letenku do svojej krajiny dvom kenským úradníkom a platiť im naopak šesťtýždňovej pobyt u vás doma, aby preverili vaše pomery. Ak je všetko v poriadku, môžete sa s nimi vrátiť a dieťa si odviezť.

Na kedy svojich šesť nedieľ v slume plánujete?
Môže sa stať, že mi to odpustia, so zreteľom na mojej nadačné aktivity. Ale ak nie, žiadne utrpenie, myslím, že by som to dal v pohode. Prúser je tam len v noci, kedy vyčíňa násilníci a opilci. Vraždenie je tam absolútne všedná vec. Prispieva k tomu aj alkoholizmus.

Čo sa v slumoch pije?
Počítam, že oficiálne alkohol bude nad pomery ich obyvateľov. Pijú sa tam pivá vyrábané z jedov, napríklad z chemikálie formalín, ktorým sú napustené mŕtvoly v márnicach. Pije sa to 30 stupňov teplé, vraj to chutí ako močovka. Desné. A môžete z toho oslepnúť.

Ihla v kope sena. Ale aspoň to

Hovoríte, že podobný osud, ktorému čelili deti, ktoré ste adoptovali, je vymeraný tisíckam ďalších.
Je to tak, ale pomôcť všetkým nie je samozrejme v našich silách.

Necítite niekedy bezmocnosť?
Hovorím si, aspoň tá ihla v kope sena …

Prečo nepomáhate naším deťom, spýtal by sa možno niekto. Čo by ste mu odpovedal?
Videl ste v našich detských domovoch, aby deti nemali čo jesť, nemali kde spať, nemali lieky? Je smutné, že sú samé, ale majú všetko. Tamtie deti umierajú od hladu, nemajú kam zložiť hlavu.

Ste veľmi zodpovedný k deťom, čo pre všetky chlapov vášho veku rozhodne neplatí.
Mne samotnému sa ale vlastná rodina rozpadla. Nestíhal som ju kvôli týmto veciam.

Kúpite si ešte niekedy drahé športové auto?
Určite nie. Chcem naopak predať tie, čo mám. Už ma to nebaví.

Čo si za tie peniaze kúpite?
Nič, dostavíte ten domov.