Film Tichá bolesť by dnes nevznikl. Nepríjemná pravda nikoho nevzrušuje.

560

Česká televízia opäť reprízovala film Martina Hollého Tichá bolesť. Pri každom ďalšom pozretí si uvedomujem, že je to jeden z najsilnejších filmov ponovembrovej doby. Vznikol v roku 1990, teda v čase, ktorý sa zdá byť oddnes vzdialený na svetelné roky.

Jana Machalická

Tichá bolesť silný étos a bez pardonu pomenúva, aké zlo znamenalo štyridsať rokov komunizmu. Žiadne dnešné bagatelizovanie a ospravedlňovanie, ale jasný názor. Nepríjemná pravda, ktorá dnes vadí alebo – a to je možno horšie – že už nikoho nevzrušuje.

Hollého práca s hercami vo filme je absolútne ukážková. Je tu jedinečný Rudolf Hrušínský v úlohe dedka, ktorý vychováva vnuka, ktorému komunisti popravili ocka. Hrá s veľkou autenticitou človeka, ktorý by nesklonili hlavu, ani keby o ňu mali prísť. Hrušínský postave prepožičal sugestívne vnútorné odhodlanie a divák s ním ide od prvej minúty, prežíva jeho márny vzdor a skláňa sa pred neokázalou múdrosťou starého muža, ktorý sa už toľkokrát stretol so smrťou druhých, že už sa jej nebojí. A mladý Ivan Jiřík ako jeho vnuk mu bol dôstojným partnerom. Ťažko prežívajúci nespravodlivosť sveta, bol rovnako citlivý ako zaťatý a nezmieriteľný. Títo dvaja hrajú prím, ale Hollý obsadil začínajúcu generáciu približne dnešných päťdesiatnikoch – Miroslava Táborského, Martina Dejdar, Jiřího Langmajera, Jiřího Pomeje, Daniela Landu a všetci hrajú ako z partesu.

A treba povedať, že výborne tú stvárnil rolu sadistického dôstojníka Vítězslav Jandák, kombinácia tuposti a zákernosti, akú scenárista Jiří Křižan postavou vybavil, je v jeho podaní až dychberúca, takých psychopatov bola armáda nepochybne plná, ale sprostredkovať ich náturu a neskĺznuť k šablóne nie je vôbec jednoduché. Hollý mal tiež skvelý scenár, do ktorého Křižan bez pátosu vložil všetku šírku nesmierneho utrpenia, ktorú jeho rodine komunistický režim priniesol, s tým všetkým divák prirodzene ide a môže sa do toho vcítiť.

Bohužiaľ tento film s morálnym apelom z deväťdesiatych rokov vyšumel do stratena, nikto ho nerozvinul ani naň nenadviazal. Český film minimálne desať rokov klesá stále hlbšie, plytké scenáre, bezradné réžie bez výpovede alebo výslovné gýče, to je dnešná realita. Ťažko si predstaviť, že by dnes vznikol taký film, ako je Tichá bolesť, a nie je to tým, že nám napríklad chýba Rudolf Hrušínský. Máme dosť výborných hercov, ktorí sú v jeho veku, ale ktorý režisér si dá tú prácu a poskladať obsadenie z iných umelcov ako tých, ktorí práve „idú“?

Film zomiera.

Tiež sa zdá, že čím viac sa toho točí, tým je to horšie, ostatne výrazom bezmocnosti je nominácia Slámovej Báby z ledu na Oscara. Posielať do svetovej súťaže film z okresného preboru je vážne zúfalstvo, rovnaké ako udeľovanie filmových cien podľa obľúbeného vzoru medzi slepými jednooký kráľom.

Jana Machalická