Guľa, ktorá po stáročia vzdoruje fyzikálnym zákonom

2174

To, čo však tento kameň robí pozoruhodným, nie sú ani tak jeho rozmery, ako skôr pozície. Viac ako 1500 rokov totiž „balansuje“ na šikmej, klzkej ploche na skale a nič s ním nepohne. Ani stádo slonov. V návštevníkoch tak vzbudzuje mnoho otázok.

Prírodné geologický fenomén?

Mnoho ľudí si myslí, že tento kameň vytvorila príroda, lenže niektorí teoretici poukazujú na to, že tak veľká guľa nemohla vzniknúť prostým pôsobením prírodných síl, ako vetru, prúdiacej vody, ľadu, snehu, pohyblivých zvetralín a iných látok, ktoré spôsobujú eróziu. V jeho okolí žiadne podobné kamene nie sú a povrch kopca je hladký. Ak však pripustíme fakt, že kameň nevznikol prírodným procesom, ako sa na kopci vlastne ocitol? Aj v dnešnej dobe by bolo ťažké vytiahnuť 250 ton ťažký kolos hore do kopca. Takýto úloha by si iste vyžiadal použitie ťažkej techniky, napríklad žeriavov. Ako by potom niečo také dokázali ľudia žijúci pred 1200 rokmi?

Ako to že sa neskotúľal?

Ďalšou záhadou je, ako kameň na kopci vlastne stojí. Na hladkú skalu dosadá len malou časťou svojej plochy. Dokonca aj laikovi je jasné, že na to, aby sa takto ťažký kameň na dlhú dobu udržal na svojom mieste, potrebuje mať dostatočne širokú základňu. Tu však 250 ton vážiaci kameň stojí iba na 120 centimetroch plochy. Navyše nie na rovine, ale na hladkom svahu, v náklone 45 stupňov! Napriek tomu drží, ako by bol ku skale prikovaný.

Prečo s ním nejde pohnúť?

To, že balvan na okolie pôsobí, ako by balansoval na samej hrane, vyvolávalo v skorších dobách v ľuďoch obavy. V roku 1908 guvernér Madrase barón Arthur Lawley usúdil, že kameň je príliš nebezpečný a mohol by skĺznuť dole, zraniť ľudí a poškodiť domy stojace blízko. Nariadil preto balvan z miesta odstrániť. Sedem slonov bolo zapriahnutých, aby kameň odtlačili, ale ten sa nepohol ani o piaď! Guvernér to nakoniec vzdal.

Kto kameň vytiahol na kopec?

Podľa starobylých mýtov sa pokúšal kameň premiestniť už kráľ Narasimhavarman z dynastie Pallava, ktorý v južnej Indii vládol v rokoch 630 až 668. Považoval ho totiž za kameň z nebies a zakázal preto sochárom, aby do neho čokoľvek ryli. To teda znamená, že kameň tu stál prinajmenšom od 7. storočia. Dnes sa mu prezýva Krišnova maslová guľa podľa báje o Krišnovi, ktorý ako malé dieťa tak miloval maslo, že ho často chodil tajne ujedať svojej matke z maselnice. Tento názov však nie je pôvodná. Používať sa začal až od roku 1969, kedy ho takto pomenoval jeden turistický sprievodca, ktorý mal za úlohu predstaviť sochy v Mamallapuramu vtedajšej indickej premiérke Indira Gándhiovej. Pôvodný názov kameňa však bol Vaan Iraia Kal, čo v miestnej tamilčine znamenalo Kameň nebeského boha. Verili snáď vtedajší ľudia, že boh skrze tento kameň demonštroval svoju silu? Alebo že ho tu umiestnili obri či návštevníci z vesmíru, ktorí používali nejaké pokročilé technológie?

Ako vysoko vlastne stál?

Kopec, na ktorom „maslová guľa“ stojí, je vysoký len asi 91 metrov, skôr však býval oveľa väčší. Je to dané tým, že pevnina sa tu stále dvíha, ako ju zanáša piesok z neďalekého mora. Miestny tvrdia, že kamennú šmýkačku pre deti, ktorá bola ešte pred desiatimi rokmi dlhá 46 metrov, už takmer celú pochovala okolitá pôda. Dnes z nej zostalo ani nie 15 metrov a tento proces ďalej pokračuje. Tunajšie kamene a kopce sa prepadajú do zeme tempom okolo troch centimetrov ročne. Teraz si predstavte, ako asi mohol byť kopec vysoký pred 1200 rokmi! O to viac potom udiví, ako sa do takej výšky mohol dostať.

Či už okolnosti vzniku kameňa boli akékoľvek, je dnes miestna raritou a turistickou senzáciou, pri ktorej sa návštevníci veľmi radi fotia. Isté je, že si pod neho môžete bez obáv sadnúť do tieňa. Určite vás nezavalí!

blog.daum.net