John Basilone bol najväčšia vojenská legenda

145

Sám kropil z guľometu stovky Japoncov. Bol doslova ikonou zboru US Marine a dodnes je jedným z najväčších amerických hrdinov. Reč je o Johnovi Basilone, mužovi, ktorý sa pre vojnu doslova narodil.

John Basilone sa narodil ako šiesty z desiatich detí do rodiny talianskeho emigranta. Chodil do školy v New Jersey a rodičia, hoci mali veľmi hlboko do vrecka, sa mu snažili zabezpečiť normálny život. Lenže John mal odmalička nespútaného ducha, čo túžil po dobrodružstve a vzrušeniu. A čoskoro zistil, že najväčšiu šancu má v armáde, teda presnejšie u mariňákov.

K tým sa dal hned, ako to šlo, teda po dovŕšení osemnástich rokov. Slúžil najprv tri roky na Filipínach, kde sa stal armádnym šampiónom v boxe a vyslúžil si prezývku Manila John. Po návrate domov sa chvíľu snažil živiť ako vodič kamiónov, ale v roku 1940 sa zase vrátil k mariňákom. Práve včas, aby stihol vstup Spojených štátov do vojny.

Trochu dúfal, že sa dostane späť na Filipíny, ktoré si celkom obľúbil a kde mal aj meno, ale to sa mu nesplnilo. Bol poslaný priamo do brutálnej vojnovej vypraví na ostrov Guadalcanal. Práve tu sa odohrávala jedna z najväčších bitiek na Pacifickom bojisku. Bol to šialený bitúnok. Japonci sa snažili zmiesť späť do mora Američanov, ktorým sa podarilo usadiť sa na malej časti ostrova a obsadiť letisko Henderson Field. Práve to Japonci chceli získať späť, pretože vedeli, že akonáhle z neho začnú štartovať americkej bombardéry, je s nimi koniec.

Basilone sa dostal do víru bitky a velil dvom čatám guľometníkov na hrebeni Lunga. Muži trpeli maláriou, ležali v blate, neustále pršalo a celkovo bola ich situácia zlá. A to sa na ních práve vyrútila ohromná presila Japoncov s nasadenými bodákmi. Tri tisícky Japoncov sa hnalo na pár desiatok Američanov. Tí ich kosili ako obilie svojimi guľomety, ale stále sa objavovali noví, noví a noví. Valili sa na mariňákov s desivým bojovým krikom, ktorý naháňal hrôzu. Japonci bežali cez mŕtvoly svojich vlastných spolubojovníkov.

Vo chvíli, keď japonský útok vrcholil, sa navyše jeden z guľometov zasekol. Sám Basilone medzitým behal s nábojovým pásmi ku guľometom a zase späť k neďalekému skladu munície. Keď si všimol, že jeden guľomet nestrieľa, pomohol ho obsluhe vyčistiť. Nakoniec došlo k situácii, kedy Basilone držal guľomet v stoji holými rukami a ako hrdina z akčného filmu strieľal z bezprostrednej blízkosti na dotieravých Japoncov.

Starosta aj zástupca primátora Lipska zabili seba i cele svoje rodiny. Chceli predísť mučeniu a znásilneniu

Boje celkovo trvali tri dni a noci, prakticky bez prestávky. Okolo postavenia Američanov ležali doslova lány mŕtvol. Bolo to príšerné divadlo, nikto nič také nikdy nevidel. Japonská taktika v tomto pripomínala ruskú na východnom fronte, teda preraziť jednoduchým počtom, bez ohľadu na straty. Tie boli ohromné, ale rovnako tak umierali aj mariňáci. Na konci boja bol nažive len Basilone a dvaja jeho muži, obaja zranení. A Basilone mal stále v rukách guľomet. Okolo ležalo niekoľko tisíc Japoncov. Basilone dostal Medailu cti za preukázateľné zabitie najmenej 38 nepriateľov, zrejme ich ale bolo mnohonásobne viac.

Basilone nakoniec vojnu neprežil a zomrel v poslednej veľkej bitke, pri výsadke na Iwo Jimu. Viedol svojich mužov statočne do boja, sám zničil niekoľko obranných pozícií. Potom kúsok od neho vybuchol mínometný granát a črepina ho zabila. Zomrel v boji obklopený svojimi mužmi, tak ako by si to bezpochyby prial.

Posmrtne dostal Námorný kríž a bol povýšený. V jeho rodnom meste Raritan stojí dodnes jeho socha. „Bez zboru môj život neznamená nič,“ povedal svojim rodičom, keď narukoval do armády. Všetci jeho spolubojovníci potvrdili, že to boli slová pravdivé. Basilone bol mariňák srdcom aj dušou a dodnes je považovaný za jedného z najväčších hrdinov americkej námornej pechoty.

Milióny mŕtvych, hlad a zima: Taká bola 2. svetová vojna v ZSSR