Kartárov malér

812

Keď konečne nadišiel ten okamih, ktorý tak túžobne očakával, celý sa roztriasol a srdce cítil až kdesi v hrdle. Odrazu mal pocit, že to nedokáže.
Pokladníčka, alebo „naša Špatka“, ako ju všetci v podniku volali, práve opustila svoje kráľovstvo, lebo ju kolegyňa volala k telefónu. Podľa predpisov mala pravdaže starostlivo zamknúť, ale bola taká rozrušená Pavlovou prítomnosťou a vľúdnym tónom, akým s ňou hovoril, že sa len ospravedlnila.
„Prepáčte, o chvíľu som naspäť.“
Pavol Pert nemal v úmysle odísť. Veď práve preto zotrval v Špatkinej kancelárii tak dlho – vyčkával, až tam na chvíľu osirie, aby mohol nahliadnuť do útrob pokladne. A teraz odrazu nemal dosť odvahy. Predstava, čo sa stane, keď peniaze nezoženie, ho prinútila k pohybu. Hrsť bankoviek sa ocitla v jeho vrecku. Vtom za dverami začul rýchle kroky. Na miesto, kde stál predtým, sa už nestihol vrátiť, priskočil teda k oknu a hľadel von.
Tak ho tam našla Špatka. „Pekný výhľad, pravda?“ povedala. Len ťažko ovládol svoj hlas. Ruky si radšej skryl za chrbát, aby si nevšimla, ako sa mu trasú. „To teda áno,“ zmohol sa na odpoveď.
Špatka sa významne pozrela na hodinky.
„Fíha, už bude pol dvanástej.“ Odmlčala sa v očakávaní Pavlovho návrhu. Neprišiel, musela teda pokračovať sama.
„V závodke majú sanitárny deň. Čo keby sme si namiesto obeda zašli niekam na kávu,“ šepla nesmelo.
„To je výborný nápad,“ súhlasil, len aby už mohol opustiť tú kanceláriu, ktorá sa stala svedkom jeho činu.
V kaviarni bol všetko iné, len nie zábavný spoločník. Poriadne ani nepočúval, o čom Špatka v jednom kuse vykladá, iba občas pritakával.
„Tak, tak,“ vravel celkom neprítomne.
„Čo je to s vami? Stalo sa niečo?“ dodala si odvahu a jemne mu stisla ruku. Mykol sa, akoby sa ho dotkla smrť. Hneď si však uvedomil svoju chybu.
„Prepáčte, akosi som sa zamyslel…, mám problémy. Manželka mi dala peniaze na veľký nákup, dnes totiž čakáme hostí, a mne sa podarilo stratiť peňaženku,“ vymýšľal si.
„To hádam nie je také nešťastie,“ usmiala sa, „koľko potrebujete?“ Vybrala z kabelky peňaženku úctyhodných rozmerov. Veď sa aj v podniku šuškalo, že musí byť pekne prachatá, keď nosí šaty ešte po prababičke a okrem jedla v závodnej jedálni sa živí výlučne chlebom a syrom.
Odrazu ho tá hra akosi prestala baviť. „Najmenej päťtisíc,“ vyhlásil, aby ju odradil od ďalšieho zbližovania.
Vytiahla sedem tisícok a položila ich na stôl pred neho. Nezdalo sa, že by jej peňaženka nejako spľasla. Neveriacky vytreštil na bankovky oči. „Ale…“ začal čosi jachtať, no nedala mu dohovoriť.
„S vrátením sa neponáhľam. Až budete môcť, splatíte,“ povedala zhovievavo.
Hneď po návrate do svojej kancelárie zdvihol Pavol telefón. „Ahoj, Jano. Mám pre vás desať tácov, tak je to v suchu, nie? Včerajšia prehra padá.“
„Ale kdeže,“ odpovedal hlas na druhom konci drôtu. „To sme predsa vôbec nehrali o peniaze. Všetko platí, ako sa včera dohodlo.“
Pavol Pert chcel ešte vyjednávať, no nebolo s kým.


Mirka bola dokonalá hostiteľka. Množstvo vynikajúcich lahôdok a neutíchajúca zábava vždy lákali k Pertovcom početné návštevy. Ani tento večer nebol výnimkou. Len Pavol bol akýsi zamĺknutý. Včera totiž urobil pekný malér. Prehral všetko do poslednej koruny a pritom neprišiel patrične nevybavený. Chcel získať naspäť svoje auto, o ktoré ho pripravili karty minulý týždeň. Manželke však dosiaľ tvrdil, že vozidlo je v servise.
Jeho spoločníci, pochopiteľne, nemali záujem pokračovať s ním v hre. „Keď prehrám, zajtra vám to dám, zohnal som dobrý zdroj,“ prosíkal Pavol.
„Nechaj si tie rozprávky,“ vyhlásil Jano a ukladal karty do puzdra.
„No nie, fakt,“ bránil sa Pavol. „A mám predsa aj vkladnú knižku…“
„Áno. A pôvabnú ženu,“ poznamenal ďalší hráč Vlado. „Ak chceš ešte hrať, tak jedine o ňu.“
„Tak poďme,“ vyhlásil Pavol, ani nerozmýšľajúc o tom, čo robí. Možno to bral ako žart.
Zasa fungoval zákon schválnosti. Prišla mu zlá karta. A práve volil. Horšie to ani nešlo. Jano s Vladom si vymenili sprisahanecké pohľady.
„Tak je to jasné,“ konštatoval Jano. „A nebudeme to zbytočne odkladať, zajtra je výborná príležitosť, až od vás všetci hostia odídu.“

o o o
Počas večierka sa obaja správali celkom normálne, nijako nedávali najavo, čo sa včera stalo. Rozvedený Vlado s Mirkou žartoval a Jano sa zase pýšil zástupmi žien, ktoré musí odháňať, aby si zachránil svoj staromládenecký stav. Pavol sa držal svojho pohárika.
„Nie je tu niekto, kto by si chcel zahrať kanastu?“ spýtala sa jedna z prítomných na oslave Mirkiných narodenín.
Našli sa štyria záujemcovia a Mirka poslala Pavla po karty. „Prečo sa nezahrať? Veď tejto neresti holdovali v Číne už v desiatom storočí,“ začul Pavol Mirkin príjemný hlas.
Keď sa potom objavil s kartami vo dverách, Mirkin pohľad uprený na Vlada mu prichodil veľmi významný. Príšerne ho najedoval. Rozhodol sa, že im to nedaruje.
V tej chvíli si vôbec nespomenul na to, že pri kartách prehral auto a celé úspory. Zabudol na dlhy, ktoré začal prácne splácať vďaka priateľstvu so Špatkou, ktorá mu pravidelne dodávala pár tisícoviek, bez ohľadu na to, že už neberie zo svojho, ale z podnikovej pokladne. Napokon on sám do nej nesiahol len raz.
Koniec večierka sa mu akosi nezachoval v pamäti. Zato si však ráno všimol, ako sa manželka blažene vystierala, ako si dávala čoraz viac záležať na svojom vzhľade. Narastala v ňom chorobná žiarlivosť. Bol to nádor, ktorý sa rozhodol odstrániť.
Žena sa počas večierka všetko dozvedela, lebo Jano sa preriekol. Nie žeby si chcel vybrať výhru, na to bol priveľmi dobrý kamarát oboch manželov, ale bola nálada.
Mirka ju nestratila. Lenže už toho všetkého mala dosť. Zaumienila si, že manžela trochu vytrestá. Nemohla tušiť, že to zašlo omnoho ďalej. Že sám kradne a ešte sa navyše dáva vydržiavať.
Ten pravý okamih nedal na seba dlho čakať. Pavol jej oznámil, že odchádza na dvojdňové školenie. Tušila, že to nie je celkom pravda. Pripravila teda doma všetko tak, aby si musel všimnúť, že večer čaká návštevu, o ktorej sa mu, pravdaže, nezmienila.
Pavol zareagoval, lenže trochu inak, než sa dalo očakávať. V spálni pred posteľou napichal do koberca klince. Len nech si jej milenec užije, tešil sa.
Ten však nejestvoval. Zato Mirka… Jej poranenie si vyžiadalo pracovnú neschopnosť.
A koniec? Rozhodne nie ako v rozprávke. Šťastie Pavlovi jednoducho nežičilo. Prehral, čo mohol, a ešte sa zadĺžil. Navyše prišiel aj o manželku, ktorá stratila trpezlivosť, a o pár rokov slobody, pretože úbytok peňazí v podnikovej pokladni, pochopiteľne, nezostal utajený.

/prv/ -ko-