Keď máte na krku vraždu!

Keď ráno po štvrtej prišiel po mňa poručík Šrámek a s poriadnou dávkou škodoradosti oznamoval, že sa mám ihneď dostaviť na pracovisko, bol to naozaj úder pod pás. Veď hodinu predtým som prišiel zo svadobnej hostiny a snáď dvadsať minút som si dopriaval zaslúženého spánku.
„Čo sa robí?“ spýtal som sa automaticky poručíka.
„Až potom!“ povedal a zjavne sa mu nepáčilo, v akej nálade ma našiel. Šrámek bol vždy na môj vkus príliš predpisový. Napriek tomu by som ho bol najradšej roztrhol na polovicu.
Moja prvá cesta viedla na toaletu. Rezolútne som strčil hlavu pod prúd studenej vody. Takmer sa mi zastavilo srdce. No účinok bol okamžitý. Šrámek bol očividne spokojný.
Napchal som sa na zadné sedadlo a trucoval som. Pritom som preklínal predbežne neznámeho zločinca, ktorý mi prekazil tú najslastnejšiu časť svadobnej oslavy.
Pred policajnou budovou bol zaparkovaný nielen červený favorit šéfa kriminálky, ale aj hnedý veliteľa celého okresného útvaru. Asi sa muselo stať niečo veľmi chúlostivé.
Len čo som vošiel do dverí, môj šéf spustil: „Kapitán, vy ste s tým, že by sa mohlo niečo stať a že by sme vás zavolali, príliš nerátali, pravda?“
Veliteľ okresu bol zmierlivejší: „Ako sa cítite?“
„Jednu poriadne silnú čiernu kávu a na zátylok prúd studenej vody a všetko bude v poriadku,“ sľuboval som.
„Choďte sa ochladiť, kávu vám uvarí slečna Ingrid.“
Asi po dvadsiatich minútach, keď som dopil naozaj silnú horúcu kávu, oslovil som veliteľa: „Pustite sa už do mňa!“
„Máte na krku vraždu!“ povedal krátko podplukovník.
„Kde?“
„Na sídlisku Pod vinicami.“
„Je tam výjazdovka?“
„Už takmer hodinu.“
„Kto jej velí?“ bolo pre mňa podstatné.
„Kapitán Boroň, najlepší vyšetrovateľ, akého máme.“
Pre mňa nebolo dôležité, čo si o Boroňovi myslí podplukovník, ale skutočnosť, že Rado bol môj kamarát a ja som s ním vždy rád pracoval. „Ak máte auto, hneď by som sa dal do práce,“ navrhoval som.
Auto bolo, ale pretože som si ešte nemohol sadnúť za volant, dali mi vodiča.

Hlavou dovnútra, nohy mala na chodbe. Ľudia z domu postávali na medziposchodí a živo diskutovali.
„Kto ju našiel?“ chcel som vedieť od Boroňa.
„Nejaký Karas z piateho poschodia. Chcel ísť krátko po polnoci vyvenčiť psa, ale výťah bol stále obsadený. Chvíľu nadával, no potom sa pobral pešo. Na druhom poschodí narazil na mŕtvolu.“
„Kde býva mŕtva?“
„Na treťom.“
„Čo povedal doktor?“
„Potvrdil smrť okolo polnoci a bol takmer presvedčený, že ju niekto uškrtil.“
„Rado, koľko ľudí ste už vypočuli?“
„Asi dvadsať, ale poďme ďalej.“
„Žila sama?“
„Bola rozvedená. Návštevy u nej boli skôr výnimkou.“
„Otvorili ste jej byt?“
Rado prikývol a obaja sme sa tam pobrali. Garsónka bola vzorne uprataná, po prípadnej oslave ani stopa. Veronika Vydrová sa teda odkiaľsi vracala. Pravdepodobne po dajakom nedorozumení alebo dokonca hádke zrejme skôr, ako predpokladala.
Keď som sa vracal späť k otvorenému výťahu, zastavila ma na medziposchodí asi tridsaťročná blondína. „Pane, vy vyšetrujete Veronikinu smrť?“
Prikývol som.
„Už som raz vypovedala, ale nie celkom presne.“
Spozornel som. Pritom som si všimol, že za ženou nervózne prešľapuje mladík, ktorému tento rozhovor zrejme nebol pochuti.
„Keď som ju videla ležať mŕtvu, bála som sa priznať, že slávila u mňa s mojimi priateľmi moje narodeniny. Všetci sme dostali strach a klamali sme.“
Potom sa mi predstavila ako Jarmila Jarošová zo siedmeho poschodia.
„Koľkí ste boli na oslave?“
„Osem nás bolo,“ vložil sa iniciatívne do rozhovoru ten nervózny mládenec.
„Kde sú všetci ostatní?“
„Traja odišli ešte pred polnocou a ostatní sú v mojom byte,“ informovala ma Jarošová.
„Mal by som vám vynadať, že ste mojim kolegom klamali, ale na druhej strane- chvalabohu – že sa vám to ešte zavčasu rozležalo v hlave.“
Bolo vidieť, že je rada, že má toto priznanie za sebou. Keď som sa s ňou dohodol, že o pár minút sa dostavíme do jej bytu, vzala mladíka za ruku a rýchle odbehla.
Zišiel som k Radovi. „Niečo by som mal.“
Ten ma však prepočul: „Rozmýšľam, čo s mŕtvou. Zamestnanci pohrebnej služby sú už tu, asi ju nechám odviezť na prosektúru.“
Nebol som proti tomu, len som požiadal o trochu strpenia. Stále som mal pocit, že som niečo prehliadol.
Kľakol som si, odkryl mŕtve telo a zadíval som sa do Veronikinej tváre. Potom môj pohľad skĺzol na krk, posiaty fialovými fľakmi a odtiaľ na pokrčené šaty na prsiach. Opasok na šatách bol otočený sponkou doprava.
Konečne. Ruky! Veronika Vydrová mala čudne položené ruky. Jedna dlaň zvierala druhú, akoby skrývali dajaké tajomstvo…
Zavolal som technika. „Práporčík, roztvorte mŕtvej ruky!“

V stuhnutých dlaniach skrývala gombík. Čo viac nám mohla v posledných sekundách tragicky končiaceho života zanechať?
Gombík som vložil do vrecúška, vzal som Boroňa za ruku a spoločne sme sa pobrali do bytu pani Jarošovej.
Už som vedel, že vrahom je ten nervózny mladík, ktorého si pani Jarošová odvádzala za ruku. Práve jemu chýbal taký gombík na slušivom svetri nórskeho vzoru. Hore sme sa ho spýtali, prečo to urobil. Veronika ho asi po trojtýždňovej známosti vykopla. Pre ňu lapália, pre neho dôvod k vražde…