Keď stretnete žraloka, dajte mu ranu päsťou, radí dobrodruh Steve Lichtag

1460

Žralok nečaká, že by sa mu niekto postavil, takže keď vyrazíte proti nemu, zaskočíte ho, hovorí filmár a dobrodruh Steve Loveček Lichtag.

Poraďte mi – plávam v mori, vedľa mňa šedivá plutva trčiace z vody. Čo mám robiť?
No tak v prvom rade máte trochu smolu. Presnejšie povedané smolu aj šťastie, ak vydržíte nezmätkovať, nekričať, čo je pre normálneho smrteľníka ťažké.

Existujú rady, ako sa pri stretnutí so žralokom správať?
Trebárs: zostať v pokoji, nemlátiť so sebou, nerobiť krik. To je prvá rada, ktorú dávam.

A ako dlho to mám takto vydržať?
Ak je to žralok zvedavec, ktorý okolo vás bude krúžiť a zaujímať sa o vás, tak to znamená to, že si do vás chce uhryznúť. Nezostáva než počkať, až ho prestanete baviť a odpláva. Záleží aj na tom, či sa môžete potichu zdekovať, priblížiť sa k rebríku k lodi alebo sa nechať prúdom unášať k brehu. Každopádne rýchle plávanie, kričanie vám môžu len uškodiť.

Vraj radíte, že keď je najhoršie, pomôže rana do ňufáka … Naozaj? Aký to má význam?
To skutočne odporúčam, mám to vyskúšané s šesťmetrovým veľkým bielym. Na papule má elektroreceptory (Lorenziniho ampuly), taký radar, do ktorého keď mu škrabnete, vôbec mu to nerobí dobre, úplne ho dezorientuje. Je zvyknutý, že pred ním všetko uteká, a zrazu dostane ranu do papule. Na to nie je pripravený. Takže až budete v situácii, keď do vás ňufákom pôjde, tak ho jednoducho picnite päsťou. Vyvediete ho z miery a eventuálne prestane mať chuť sa hrať.

Má zmysel na žraloka útočiť zbraňou? Trebárs nožom alebo harpúnou?
To už sa bavíme o veľkom extrému. Keď vám nič iné nezostáva a chcete si zahrať na Tarzana, tak si tú kudlu zoberte, možno vám zachráni končatinu alebo život. Ale keď k vám príde veľký biely, tak harpúnou ani nožom nič nezmôžete, akurát ho naštvete. Chránim žralokov, ale samozrejme nebudem hovoriť, že ich musíte chrániť za cenu vlastného života. Každý živočích sa snažia prežiť za cenu života toho druhého.

Spozná žralok, že som nervózny?
Spozná. Vycíti váš stres a strach, takže v prípade, že uvidíte žraloka, je lepšie byť vzrušený radosťou z toho, že ho vidíte, ako z toho, že zomriete.
To mi pripomína historku o žene, ktorá unikla znásilnenia vďaka tomu, že namiesto pomoci začala volať hurá! Útočník sa zľakol a utiekol.
Tiež som počul mnoho takých príhod, že keď ich chce znásilniť, tak na neho kričia: Tak mi to ukáž, ty zbabelec! Je to porovnateľné so žralokmi, pretože keď pripláva a vy vyrazíte proti nemu, je to niečo, čo ho zaskočí.

 Začal som s filmom  Čeľuste 

Každopádne plutva trčiace z vody väčšinu ľudí vydesí na smrť. Čo myslíte, že sa Slovákom vybaví, keď sa povie žralok?

Čechom aj Slovákom sa vybaví rakva.
Ale vás tá šedivá plutva mimoriadne priťahuje. Čím?
Mňa to baví, ja sa jej nebojím. Keď vedľa seba vidím krásneho bieleho žraloka, som šťastný, prezerám si ho … Je to ako byť v otvorenej zoologickej.

Kedy sa táto láska zrodila?
Myslím, že v čase, keď som odložil harpúnu a vzal do ruky kameru. Býval som podmorským lovcom, bál som sa ich, mal som k nim absolútny rešpekt, pretože viem, že oni sú tam doma a majú veľké zuby. Vždy sme mali obavu, či náhodou nie je okolo. V okamihu, keď som vzal kameru, sa to zmenilo. Človek je naopak potrebuje vidieť, mať ich pred kamerou a musí sa k nim priblížiť.

Videl ste film Čeľuste?
Videl som ich xkrát. Než sme odchádzali točiť môj film Carcharias – Veľký biely (o bielom žralokovi, okrem iného hrdinovi filmu Čeľuste), tak tu v podstate existovali len Čeľuste.

To mi nepríde ako práve dobrý študijný materiál …
Ale iný nebol, takže som mal Čeľuste Nakúkanie a trochu som z nich bol zblbnutý. Prvýkrát som ich videl niekedy pred dvadsiatimi piatimi rokmi – v tej dobe som sa žralokov naozaj bál. Lovil som pod vodou ryby, ťahal som ich za sebou, striekala z nich krv a často som sa o ne preťahoval so žralokmi.

Ten film prispel k tomu, že sa žraloky začali považovať za vraždiaci monštrá lačná po ľudskom mäse. Musíte vysvetľovať, že to tak nie je?
Keď vyšli Čeľuste, tak to spôsobilo globálne hystérii a boj o zabitie každého žraloka. V dobách Čelusťou platilo: mŕtvy žralok, dobrý žralok. Trvalo strašne dlho, než sa podarilo ten smutný mýtus trochu nahlodať.

 Škrabal som ich na bruchu ako  malé mačky 

Aké bolo prvé stretnutie so žralokmi?
Pre mňa ako filmára úplne úžasné. Hodili sme do vody smetiak plný zmrznutých odrezkov z rýb, zavesili ju na oceľový hák a spustili asi desať metrov pod loď. S kolegami sme si rozdelili úlohy, ja som mal byť čo najbližšie pri nich. Skočili sme do vody a tam bolo asi osemdesiat žralokov – neskutočný, neskutočný mazec …

Čo to bolo za žralokov?
Útesové, čiernocípeí a bielocípe. Dva a pól metrové, takže to bolo v pohode, nič veľkého, avšak táto partička tam predvádzala neuveriteľný tanec. Keď som sa dostal do ich klbka, plácali ma plutvami, mlátili ma, búchali do kamery, stal som sa jedným z tej svorky. Bol to fantastický pocit, adrenalínový vrchol, pretože som mal pocit – možno chybný – absolútnej nezraniteľnosti.

Keď ste tvárou v tvár bielemu žralokovi, na čo myslíte?
Len sa modlím, aby kamera točila, aby všetko klaplo, žralok prišiel čo najbližšie, snažil sa napríklad do kamery uhryznúť, urobil niečo, čo som si prial …

Vy pri tom myslíte len na technické veci!
Vôbec nemyslím na toho žraloka, Ježišu! Len chcete, aby tá kompozícia bola taká, aká má byť.

A na čo asi myslí žralok?
Ja myslím, že je to úplne jasné, hovorí si: Do frasa, čo to tu je? Musím sa pozrieť, či to nie je na jedenie.

Je možné si ho pohladkať?
Jasne, je to krásne, má takú drsnú kožu, ako jemný brúsny papier. Ale keď točím, tak je nehladíme, rozhodil by som si obraz. Veľa žralokov som už držal v ruke, mal ich otočených na chrbát, škrabal ich na bruchu ako malé mačičky …
Vy máte potlačený pud sebazáchovy.
To je pravda, to mám, bez toho by som to asi robiť nemohol. Ja ale nechcem trhať rekordy v tom, koľko žralokov chytím za plutva. Najkrajšie adrenalín je byť úspešný. Keď ľudia povedia, že to bol pekný film.

Máte vo vode nejaký plán B, keby sa niečo zvrtlo?
Občas pracujeme s strážcom, pretože žralok nemusí byť sám – človek pozerá na jedného a druhý sa blíži zospodu. Bavíme sa o veľkých bielych žralokoch, tí sú úplne iná kategória, dĺžka v priemere päť metrov, to už je celkom veľký bubák. Pre prácu s bežnými druhmi žralokov žiadny plán B nemám. Pre potápačov je to v podstate bezpečné. Dneska sa ľudia nepotápajú k žralokom v klietkach, to už je passé. Súčasný trend je dostať sa k nim čo najbližšie.

Vy však netočíte len filmy o žralokoch. Spomínam si na váš dokument Prapodivný svet, v ktorého závere všetci „herci“, obyvatelia horského potôčika v Bielych Karpatoch, zomrú po použití elektrického prúdu českými rybármi.
Vo filme nie je úplne jasne povedané, či zomrú, niektorí asi áno, väčšinou sú omráčení, ale to nie je podstatné. Proste príde ľudská noha, ktorá ich svet zničí. Okrem kritiky použitie elektrického prúdu, ktorý ja považujem za absolútne neetický, išlo aj o to, že rybári pri prechádzaní potoku rozšliapať hromadu hniezdisk. Chcel som, aby to zapôsobilo ako film Vojna svetov, v ktorom prídu monštrá z vesmíru a všetko rozdupať. V mojom filme je to rovnaké, len v menšom meradle.

Zmenilo sa vďaka filmu niečo, alebo sa stále elektrina pri odchyte rýb používa?
Áno, stále platí absurdné zákon starý nejakých štyridsať rokov, ktorý sme neboli schopní dodnes zmeniť. Doba je taká a my s tou pomalou zmenou okolo nás – zmenou klímy, ubúdanie života na zemi, pod zemou, vo vode – nebudeme zrejme nič robiť, kým sa nás to nedotkne s rovnakou razanciou, ako je potrebné ten zásah elektrickým prúdom.

Nový Zéland: Zachránili troch tínedžerov stratených 50 dní v Pacifiku

V tomto dokumente som tiež prvýkrát zaregistroval vaše meno Steve Loveček Lichtag. Narodil ste sa však ako Zdeněk Loveček …
To je taká veľká fraška. Moja prvá žena bola Lichtagová, nemali v rodine chlapa, tak sa spýtali, či by som si do mena nepridal Lichtag, aby zachovali rod. Keď som odišiel do Ameriky, rozlične tam komolilo meno Zdeněk, väčšinou mi hovorili cedidlo, čo mi pripomínalo cedník alebo murára. Tak som hovoril, vymyslite niečo iné, čo vám pripomína Zdeňka. Prišli so Stevom a ja si to nechal oficiálne zmeniť. V americkom pása mám napísané Steve Loveček Lichtag.

V mladosti ste bol hercom, neskôr motocyklovým pretekárom. Ako dlho ste sa tým živil?
Vyštudoval som v Brne konzervatórium a až do svojho odchodu do Ameriky som robil divadlo i televíziu, nakrútil som asi dvadsať rôznych filmov a klipov, do toho som pretekal na motorkách. V Amerike som bol presvedčený, že sa pretekaním budem živiť. Niekoľko rokov som zbieral vavríny, ako sa hovorí, ale po ťažkom úraze som toho nechal a od polovice osemdesiatych rokov sa venujem len filmom.

Hororové video! Adrenalínový zážitok a boj o holý život zažil spolujazdec na rogale! Visel za ruky 1,2 km nad horami! Pilot ho totiž zabudol pripútať!

Máte dvoch synov – budú ako vy?
Obaja sa potápajú. Thomas John je Američan, ktorý sa usídlil v Prahe, má dvadsaťšesť a má svoju rokenrolovú kapelu Airfare. Baví ho potápanie, ale čo sa týka žralokov, kto vie. Ale je to Lichtag, tak by mohol. Osemnásť ročný Michal je veľký strelec, miluje adrenalínové športy, robí freestyle na bicykli a už sa tiež potápa. Teraz s ním odlietam do Afriky, chcem mu ukázať, čo otecko vykonáva. Hrozne sa na to teší, ale pochopiteľne, že do voľnej vody ho k veľkému bielemu nepustím …

To chápem. Bavili sme sa o tom, že žraloky majú stále zlú povesť. Myslíte, že sme ich v tomto rozhovore trochu rehabilitovali?
Myslím, že nie. Máme vo vzťahu k nim ešte veľa čo naprávať. My ľudia im nemáme čo vyčítať, veď more je ich teritórium. My žijeme na zemi, oni vo vode a takto by to malo zostať.