Laura Antonelliová, ako hlboko klesla: Belmondo, kokaín a väzenie

118

Bývala najkrajšou talianskou herečkou 70. rokov. Na jej filmy sa v socialistickom Československu stáli fronty a pri vyzliekacích scénach sa v sále nedýchalo. Laura Antonelliová (+74), ktorá sa preslávila predovšetkým filmom Bože, ako hlboko som klesla, však celú svoju hereckú kariéru veľmi trpela.

Narodila za vojny v Pule, vtedy v juhoslovanskom meste, 28. novembra 1941. Po vojne sa jej rodičia presťahovali do Neapola. Tam Laura vyštudovala miestnu Akadémiu telesnej výchovy. Športovkyňou, ani telocvikárkou sa nestala, ale krivkám jej tela táto pohybová príprava určite prospela. Filmoví diváci to potom mohli posúdiť a oceniť mnohokrát.

Potom išla v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch z role do role. Za postavu vidiecke slúžtičky, ktorá zasvätí do tajov lásky syna svojho zamestnávateľa, v eroticky motivované komédii Zlomyseľnosť, dostala v roku 1973 Donatellovho Davida.

Medzinárodnú hviezdu z nej však urobila ešte len postava sicílskej markízy, o ktorej búrlivom živote, plnom milostných vzplanutí a sklamaní, rozpráva satirická komédia o hlbokej morálnej kríze bohatej šľachty Bože, ako hlboko som klesla. Taliansky režisér Luchino Visconti o nej vtedy povedal, že je erotickým snom každého Taliana.

Po celú svoju hereckú kariéru si však Laura neverila a bola veľmi nevyrovnaná. „Nechápem, čo na mne všetci vidia, veď mám krátke a hrubé nohy,“ vyhlasovala nesebavedomé. Nevyšli jej ani súkromné ​​vzťahy. Nejaký čas žila s Jean-Paulom Belmondom, ktorého prebrala krásne Ursule Andressovej.

V osemdesiatych rokoch sa pokúsila o návrat na veľké plátna remakom filmu Malizia, ktorý kedysi odštartoval jej kariéru. Skončilo to totálnym prepadákom a herečka začala brať drogy. Jej tvár opuchla a do postavy pribrala. V deväťdesiatych rokoch podstúpila nielen odvykaciu kúru, ale aj niekoľko plastických operácií.

V roku 1991 ju polícia obvinila z obchodu s drogami po tom, čo našli v jej dome 36 gramov kokaínu. Súd poslal Lauru najprv na tri a pol roka do väzenia. V odvolacom procese bola zbavená viny, ale nový štart sa jej nepodaril. Nešťastie dovŕšilo znetvorenie po nepodarenom skrášľovacom zákroku a hospitalizáciu v psychitrickej liečebni.

Pred úplnou biedou ju zachránil príhovor priateľov a doživotná renta od ministerstva kultúry. Laura Antonelliová umiera na infarkt vo veku 73 rokov, úplne osamotená v Ladispoli neďaleko Ríma. Jej posledné slová boli: „Páčilo by sa mi žiť dôstojnejšie a pokojnejšie, aj keď pozemský život už ma nezaujíma. Chcela by som len, aby sa na mňa zabudlo.“