List zo ženskej väznice

Atmosféra v ženskej väzenskej cele je niekedy neúnosná, ale keďže sebazáchova a chuť prežiť je silná, musíš sa prispôsobiť.

2470

Vo väzení aj chlapi plačú…

Tam si spoločnosť nevyberáš, takže musíš prežiť s ľuďmi, ktorých na slobode ani nestretávaš. Sú tu zlodeji, predávači drog, vrahovia. Väčšinou cigánskeho (rómskeho) pôvodu (panebože).

Prvý deň:

Je nás päť. Dve biele, ostatné čierne. Panebože, pomôž mi. Prvé chvíle sú na zomretie. Zrazu bolo počuť z vonku: „ Marko, Hela!“ … volá Ivan, Igor, Roman … . „Baby, vzdychajte“ cez okno
(ó bože). Z vedľajšieho okna počuť dievčenské vzdychy. Pomyslela som si, že aj to je spôsob ako si spríjemniť život v tomto pekliatom prostredí. Z ďaľšieho okna počuť  iných chlapov. „Pošlite nohavičky! (samozrejme použité). Nie bombarďáky, na tých sa chlapi neodbavia“. Našťastie, že som nemala svoje civilné, lebo baby by boli schopné ma vyzliecť a koňovaním poslať na chlapskú celu. Ježišmária. Bodaj by som neschudla – je to na grc. Večer som zistila, že dve zo spolubývajúcich sú lesby. Keď nastala tma, začalo byť rušno. V hlave mi prebehli myšlienky, že čo teraz. Bolo to nechutné. V jednej posteli dve baby. Ani ten najjemnejší človek sa neovládne a prebehnú mu hlavou hnusné slová a nadávky. Predstavenie začína pri svetle vonkajšieho – neónového osvetlenia. Najprv šepkanie, potom vŕzganie postele a na záver vzdychy. Horko-ťažko zaspíš. Ráno sa treba tváriť akokeby nič, lebo akákoľvek poznámka by bola prvým krokom na tvoju záhubu. A nemáš kam ujsť. Našťastie, trvalo to len štyri dni. Potešila som sa, keď jednu z lesbického páru presunuli do vedľajšej cely. No tešila som sa predčasne. Večer nastalo divadlo. Cez WC (tzv. mobil), keď bolo už ticho a bezpečnejšie zo strany bacharov. Vodu zo záchodovej misy si milá dáma odčerpala a divadlo – tentokrát hlučnejšie sa začalo. „Odbavovanie“ (neviem ináč tú vulgárnosť nazvať – prepáčte) dvoch žien cez záchodovú misu bol pre mňa zážitok. Na druhý deň našťastie odišla aj druhá lesba. Zostali sme tri. Ostalo ticho. Možno smutno? Uvedomila som si, že asi aj to je súčasť života, ktorý som ešte nepoznala. Ani vlastne neviem, či to mám odsudzovať, alebo to brať ako životnú skúsenosť. Začala som si zvykať na mne veľmi vzdialenú atmosféru. Najhoršie sú noci, keď človek nemôže spať. Myšlienky bujnejú a ani ten hnusný vankúš nie a nie ich pohltiť, aby bol človek kľudnejší a mohol si aspoň trochu oddýchnuť z toho celodenného ničnerobenia.
Sú noci, keď z iných ciel počuť neľudský rev, čo chlapi kričia celú noc na svoje milé alebo manželky. To sa už počúvať ani vydžať nedá. Ale musela som si začať zvykať na mne veľmi vzdialenú atmosféru. Myšlienky sú veľmi ďaleko, na deti, manžela, priateľov, ktorí akokeby v tej chvíli ani neboli, lebo tak sú ďaleko. Je to na zbláznenie. Slzy tečú po tvári stále. Myšlienky na svojich blízkych je ten jediný motív, ktorý mi ostáva. Všetok šarm, optimizmus, inteligencia zamykajú a zostávajú za prekliatými železnými dverami s bufetkou, na ktorú ledva čakáme, keď sa otvorí, pretože je to jediný program, ktorý máme. Dni sa začínajú zvukom väzenskej trúby. Každý deň rovnako. Život sa zastavil. Jediné, čo nám nehrozí je, že by nás napadli potkani, lebo tí sú najlepšie z nás živení. Všetka strava v podobe psieho grcu ide totiž do záchodovej misy.
Teraz je ticho. Každá je zahĺbená do svojich myšlienok, do svojho problému, ako sa z toho prekliateho pekla dostať von, kde každá minúta trvá hodinu, kde slovo ľudská dôstojnosť neexistuje. Tú si musí silno uchovať každý, kto o ňu stojí vo svojom vnútri, lebo veľmi ľahko sa môže rozplynúť. Každá je so svojim veľkým alebo malým hriechom, alebo s otázkou, kde sa stala chyba.