Ľubomír Feldek

1591

 

1. Hru Smrť v ružovom ste napísali v roku 1995. Čo Vás podnietilo písať príbeh práve o Edith Piaf?

 

Na umeleckých školách sa budúci scenáristi, režiséri a dramaturgovia učia, že najdôležitejší v hre alebo scenári je príbeh. Ale to je absolútny nezmysel. Vôbec nie je najdôležitejší príbeh, to najdôležitejšie v hre alebo v scenári je vždy postava. Nijaký príbeh nezaručuje, že z neho vyrastú pozoruhodné postavy, ale veľká postava vždy zaručuje, že sa jej v pätách zrodí aj veľký príbeh. Dobrí dramatici to vždy vedeli, a preto vždy začínali svoju prácu od voľby hlavnej postavy. Oidipus. Medea. Hamlet. Romeo a Júlia. Cyrano… Hľa, to jednoduché tajomstvo  dobrej drámy sa manifestuje už tým, že meno postavy je priamo v názve hry. A keď nie meno, tak je v názve dominantná vlastnosť: Zdravý nemocný, Lakomec… Uznávam toto pravidlo — aj ja začínam písať hru vždy tak, že pátram najprv po hlavnej postave…  Edith Piaf napísala úžasnú postavu svojím životom – ničomu sa v tom svojom živote nevyhla.  Bola to hriešnica a zároveň svätica,  bola čierna aj ružová. Ale ktorá žena nie je taká?

 

2. V hlavnej úlohe je Vaša dcéra Katka, ktorá sa k postave Edith vracia tiež už niekoľkýkrát.  Ako sa Vám s ňou spolupracuje?

S Katkou sa mi spolupracuje výborne – podobne ako ja, aj ona má rada šansón, hoci šansón dnes neletí. Ale čo záleží na tom, či niečo letí, alebo neletí? Šansón máme radi preto, že šansón je vždy o niečom. Je v ňom rovnováha hudby a textu, podobná, akú nájdeme v ľudovej piesni. Šansón sa teda musí spievať s pokorou voči obsahu. Speváci, ktorí vidia svoje poslanie v exhibicionistickom jačaní, a dokonca často jačia svoje vlastné klapancie, zvyčajne veľmi rýchlo odchádzajú do zabudnutia. Dobrý šansón pretrváva.

 

3. Ako hodnotíte súčasnú slovenskú kultúru?

Mladá slovenská kultúra je pozoruhodná tým, že sa usiluje byť svetová. Bodaj by sa jej to občas podarilo, tak ako napríklad tým Lehotského Slepým láskam. Za našich mladých čias, strávených v tôni železnej opony, sme my lenivejší, problém svetovosti vôbec neriešili. Ale slovenská kultúra mala aj vtedy pár umelcov, ktorí dobyli svet. Ako napríklad, Sandra, Tvoj dedko a môj dobrý priateľ Karol Kállay. „Ako si to dokázal, Karči?“ spýtal som sa ho raz. „Veď na dobytie sveta nestačí byť len dobrý…“ A Karči mi to tajomstvo prezradil: „Hovorím reči, Ľubko. Priš-iel som do Paríža, vošiel som do redakcie časopisu Quelle a povedal som, že chcem pre nich fotiť. A pretože som im to povedal dobrou francúzštinou, tak mi porozumeli – a povedali: dobre, budete pre nás fotiť.“

 

4. Dá sa humoru naučiť alebo sa s ním musím už narodiť?

Ako milo formulované! Kto vie takto milo formulovať otázku o humore, nepotrebuje už ani, aby sa narodil s humorom, na šťastné prežitie života stačí tá milota. Bez vás, milých ľudí, by boli aj humoristi stratení – kto by sa vďačne zasmial na ich žartoch, ktoré sa nie vždy vydaria? Ja som sa s humorom narodil, ale hneď by som ho, Sandra, vymenil za tvoju milotu. 

 

5. Máte úspešnú ženu, žiarlite?

Nie, naopak, teším sa. Dopĺňame sa predsa. Ona zarobí, ja miniem.

 

6. Zvyknete čítať svojim vnúčatám? 

Čítaval som deťom, čítanie vnúčatám nechávam už na svoju ženu. Ale niekedy ma do toho vmanévruje – a pre taký prípad mám pochystanú novú verziu rozprávky o kohútikovi a sliepočke. Kohútik bol pažravý, zaskočilo mu zrnko, dusil sa, a skôr, ako stihla sliepočka doniesť vodu, sa zadusil. Vnúčatá protestujú, že je to krátke, ale ja ich presvedčím —  aj takéto rozprávky bývajú, pretože aj takéto veci sa v živote stávajú.

 

7. Máte v živote veľa priateľov alebo skôr známych?

Mám pár priateľov, a zaujímavé je, že sú to takí, čo sa so mnou trápia už od mladosti. Lebo sa vraví — človek sa musí trápiť s tými starými priateľmi, nových už nezíska. Tiež to však neplatí stopercentne. Čím som starší, tým mladších nových priateľov si hľadám, a  zopár výborných nových priateľov, vo veku svojich detí, som si naozaj našiel. Napríklad Ľuba Dobrovodu (autora bestsellerov Ja Malkáč, Ja Velkáč). Alebo Erika Ondrejičku, básnika, ktorého zbožňujú najmä čitateľky.  

 

8. Najviac ma unavuje keď…

 … sa unavujem spoločensky. 

 

9. Moja slabosť je keď..

 … sa unavujem spoločensky.

 

10. Najväčšia hlúposť, ktorú som kedy urobil bola.

Že som sa nevenoval po predstavení hry Smrť v ružovom svojej mladej priateľke Sandre, ale výnimočne som dal prednosť starcom. Ani som nezbadal, že Sandra bola na predstavení. Ja nešťastník! Kedy to môžem napraviť?

 

11. Životné heslo, ktorým by sa mali riadiť mladí je…

Nič mi neprichádza na um. Tak aspoň dva riadky zo  Shakespearovho sonetu číslo 23::

 

Nauč sa čítať 

mlčanlivé hlásky!

Očami počuť – 

to je múdrosť lásky.

 

Sandra Kállayová