Miesto, ktorému neodolal ani John Lennon

1275

Domáci obyvatelia dali Gibraltáru prívlastok „The Rock“, teda Skala. Nemajú ďaleko od pravdy, pretože tento miništátik je v skutočnosti viac ako 400 metrov vysoká skala obkolesená malým mestečkom s rovnomenným názvom. Napriek tomu, že sa nachádza medzi svetoznámymi turistickými strediskami Marbella a Cadíz, pláže tu nehľadajte. Domáci dávajú prednosť klasickým bazénom, pretože jediná skutočná pláž má len zopár metrov.

Keď som sa k Gibraltáru blížila v smere od andalúzskej Malagy, všimla som si, že ho vidieť už z diaľky niekoľko desiatok kilometrov. A po šiestich rokoch od vstupu Slovenska do Európskej únie som zažila niečo u nás už ťažko predstaviteľné – dlhé kolóny na hranici. Zaujímavou skutočnosťou je, že po vstupe na územie Gibraltáru sa prechádza priamo po dráhe jedného z najmenších svetových letísk. V prípade odletu lietadla sa hranica približne na tridsať minút uzavrie a turistom, či domácim nezostáva nič iné len sa potiť vo svojich dopravných prostriedkoch v 40-stupňových horúčavách, ktoré sú pre túto oblasť v lete úplnou samozrejmosťou.

Možno si kladiete otázku – Čo môžem vidieť v takom miniatúrnom štáte? Pravdupovediac mnoho. Na prvý pohľad zaujme architektúra, ktorá v sebe nesie prvky britskej i španielskej. Vplyv kríženia kultúr cítiť v dvojjazyčných nápisoch i v tom, že bežný obyvateľ dokáže povedať desať viet v angličtine a okamžite prejsť na plynulú španielčinu. Nechýbajú tradičné červené dvojposchodové autobusy, či poštové schránky s nápisom „Royal Post.“ Kedysi sa i tu jazdilo ako vo Veľkej Británii v opačnom pruhu, ale kvôli problémom, ktoré mali dopravné prostriedky po vstupe cez hraničný priechod, sa od tohto zvyku už dávnejšie upustilo.

Gibraltár v sebe spája anglickú konzervatívnosť a španielsky temperament. Preto si tu nájde to svoje nielen extrovertný intelektuál, ale i upätý introvert. A niekoho možno prekvapí informácia, že sa na Gibraltári sobášil najslávnejší Beatlesák John Lennon s Yoko Ono. Kým som neuvidela časopis s ich svadobnou fotografiou, ktorej kraľovala gibraltárska skala v pozadí, neverila som tomu.

Ako som už spomínala, každý si tu nájde nejakú aktivitu. Turistické kancelárie ponúkajú výlety na more, kde „zaručene“ uvidíte hromadu delfínov. Nenechajte sa oblbnúť, delfíny sa pri pobreží ukazujú málokedy, preto radšej zainvestujte inam.

Pasívnejším turistom odporúčam sadnúť si do jedného z mnohých príjemných podnikov v centre mesta/štátu. Pre shopoholikov bude rajom na zemi prechádzka po Main Street. Ceny v obchodoch, ktoré lemujú túto viac ako kilometer dlhú ulicu, sú pravdaže uvedené nielen v eurách, ale i v librách. Pozorne ich sledujte, pretože sa môže ľahko stať, že si hodnotu v librách zameníte za eurá. Aby ste si nepomysleli: „Á. to je aké lacné, beriem.“ A v skutočnosti sa budete pozerať na hodnotu v britskej mene, ktorú na cenovkách obchodníci uvádzajú na prvom mieste.

Okrem obchodov si na Main Street možno všimnúť ružovkastú radnicu, Cathedral of St. Mary the Crowned a rôzne živé sochy, ktoré pobavia najmä najmenších cestovateľov.
Tým aktívnym sa núka okružná jazda po Gibraltáre. Začína neďaleko prístavu a jej cieľom je doviezť turistov na koniec Európy. Nič pre slabé žalúdky, pretože autobus po úzkych cestách stúpa skutočne prudko a výhľad dole môže spôsobovať závraty.Hneď v úvode prehliadky upozorní sprievodca na zachovanú kotvu z lode Victory, ktorej v roku 1805 počas bitky o Trafalgar velil lord Horatio Nelson. Kotva, upevnená v gibraltárskej skale, je ale ničím oproti tomu, čo vás čaká hore.

Začnem pekne po poriadku. Ak si po ceste autobusom všimnete kontajnery, ktoré chráni klietka, je to dané tým, že obyvateľov kedysi obťažovali makaky a po nociach im odtiaľ vyjedali zvyšky. Museli preto vymyslieť efektívny spôsob, aby sa podobná situácia neopakovala. Tieto opičky sú neoficiálnou menšinou Gibraltáru. Žijú len tu a na pobreží Severnej Afriky. Povesť hovorí, že sa do Európy dostali tunelom, ktorý je vraj pod Gibraltárskym prielivom. Ďalšia povesť zase vraví, že dokým budú na Gibraltári žiť tieto opice, tak dovtedy bude patriť pod Veľkú Britániu.

Gibraltárčanom pravdepodobne Alžbeta II. a jej vláda vyhovujú, pretože sa o makaky starajú skutočne príkladne a dajú si záležať, aby nevymreli. Ale pozor – tieto cicavce sú milé len k svojim chovateľom, nie k turistom. Odporúčam nechať si ruksak alebo kabelku v autobuse, pretože po vás začnú automaticky skákať, dúfajúc, že im odtiaľ niečo vyberie-te. Pri mojej návšteve skočili na jedného Čecha pri konzumácii bagety a sprievodkyni jedli z ruky surové cestoviny, pretože má overené, že tie idú v komunite makakov „na dračku.“

Ak sa bojíte týchto rozkošných opíc, zamierte radšej do jaskyne sv. Michala. Nie je ani tak široká ako hlboká. Dalo by sa povedať, že má niekoľko poschodí. Archeológovia tu našli lebku neandertálca, ktorú si môžu návštevnici pozrieť v jednej z chodbičiek. Na konci jaskyne sa pohodlne usaďte na jednu z mnohých lavičiek, ktoré slúžia turistom, ale i domácim v prípade konania koncertu vážnej hudby. Keď sa žiaden v čase vašej návštevy nekoná, môžete sa nechať aspoň unášať tónmi Mozartovej Malej nočnej hudby z rozvešaných reproduktorov.

Skutočným vrcholom prehliadky Gibraltaru je Punta de Europa – bod, kde sa spája Stredozemné more a Atlantický oceán. Je to miesto, z ktorého môžeme vidieť africké pobrežie, ktoré je vzdialené niečo cez 15 kilometrov. Kríženie rozličných kultúr bije do očí aj tu – blízkosť Severnej Afriky, ktorej dominuje islamské vierovyznanie, symbolizuje mešita. Postavená bola v roku 1997.

Gibraltár nie je preplnený tisíckami turistov. Tí sa zastavia na jeden, maximálne dva dni počas svojej dovolenky v Španielsku, či Portugalsku. Príchodom noci mesto utíchne a z diaľky počuť zvuky makakov, ktoré dennodenne očakávajú nových návštevníkov užívajúcich si miesto, kde môžu zažiť Veľkú Britániu a Španielsko v jednom.

Veronika Gereková