Odvážna novinárka sa dobrovoľne nechala zavrieť do blázinca. Zažila desať dní hrôzy

390

Nechali by ste sa dobrovoľne zavrieť do psychiatrickej liečebne? V 21. storočí by to mohol byť, s nadsádzkou povedané, vítaný „relax“, ale na konci 19. storočia asi len sotva. Duševné ochorenia boli vo vtedajšej spoločnosti tabu a od toho sa odvíjali aj katastrofické podmienky v liečebných zariadeniach. Na vlastnej koži to spoznala novinárka Nellie Bly.

V roku 1887 pracovala novinárka Nellie Bly pre denník New York World. Tieto noviny boli povestné tým, že ako jedny z prvých vyhľadávali senzácie a čitateľa sa snažili nalákať na kontroverzné témy. Inými slovami povedané – boli to pionieri raného bulváru. Tamojší šéfredaktor vymyslel, že pošle jedného zo svojich pracovníkov napísať reportáž zo ženského ústavu pre choromyseľných na newyorskom Roosevelt Island. Vybraná bola práve Bly. A rozhodne sa nemalo jednať o krátku prehliadku zariadenia a kávičku so sestrami; aby bola výpoveď vierohodná a necenzurovaná, novinárka sa do blázinca mala nechať rovno zavrieť.

“ ‘Ako ma potom dostanete von?’ opýtala som sa svojho vydavateľa. ‘Neviem,’ odpovedal. ‘Budeme im musieť povedať, kto skutočne si a že si šialenosť len predstierala, aby si sa dostala dovnútra.’ Moc som neverila, že dokážem oklamať odborníkov, a môj vydavateľ tomu veril ešte menej,“ opísala Bly neskôr vo svojej knihe Ten Days In A Mad-House (Desať dní v blázinci).

Novinárka nacvičuje pred zrkadlom bláznovstvo.

Novinárka neponechala nič na náhodu a dôkladne si doma pred zrkadlom nacvičovala, ako sa bude ako duševne chorá žena tváriť. Aby svojej úlohe dodala punc opravdivosti, prestala sa aj umývať. Napriek tomu až do poslednej chvíle neverila, že sa jej podarí medzi pacientov preniknúť.

V živote som sa so žiadnym duševne chorým človekom nestretla a nemala som sebemenšiu predstavu, ako sa správajú. A teraz som sa mala nechať skúmať niekoľkými skúsenými odborníkmi, ktorí prichádzajú do kontaktu s bláznami denne! Ako som len mohla dúfať, že sa mi ich podarí presvedčiť? Bála som sa, že ich nedokážem oklamať.“

Ako Nelly Brown sa nechala zapísať do ženskej ubytovne, kde následne vykonala šialený výstup. A prekvapivo ho zvládla na jednotku. Už čoskoro ju odvážali do newyorského blázinca, kde mala stráviť desať dní hrôzy.

Ženská ubytovňa.

Hneď od prvých okamihov prizerala tomu, ako katastroficky sa tamojší personál chová k pacientom. Ženy boli pravidelne bité a v sporom oblečení sa neustále triasli zimou. Pacientky, ktoré boli lekármi označené za nebezpečné, sa pravidelne priväzovali k posteli. V nemocnici chýbala tiež akékoľvek bezpečnostné opatrenia pre prípad požiaru.

Smrtiaca pasca v nemocnici

Samotnou kapitolou bolo jedlo, ktoré tvoril studený čaj a ťažko konzumovaný chleba s maslom. Každý deň od šiestich do ôsmich ráno museli ženy sedieť mlčky na lavičkách. Jedinou hygienu predstavovali vedierka s ľadovou vodou. O umývaní sa Bly rozpísala podrobnejšie v knihe: „Zuby mi cvakali o seba, mala som husiu kožu a končatiny mi chladom modrali. Jeden po druhom mi potom na hlavu vyliali tri vedrá s ľadovou vodou. Vodu som mala všade, v očiach, ušiach, nose a ústach. Myslím, že som spoznala to, čo zažíva topiaca sa osoba. Lapala som po dychu a triasla sa. V tej chvíli som vyzerala ako skutočný blázon.“

Portréty hrôzy: Takto vyzerali pacienti najstrašnejšieho britského blázinca

Aj keď novinárka vstupovala do ústavu ako duševne zdravý človek, po odchode priznala, že sa na ňu krátky pobyt veľkou mierou podpísal. Jej detailna reportáž ale mala zmysel; verejnosť sa nielen dozvedela, čo sa skutočne deje za múrmi blázinca, ale situáciu v ústave začal preverovať aj súd, ktorý sa nakoniec zaslúžil o zlepšenie podmienok pre duševne chorých.

Prepadnutá bradavka ako vrodená vada, ale aj známka rakoviny prsníka