Praneter Hermanna Göringa sa radšej sterilizovala, než aby porodila ďalšieho netvora

813
Bettina Göring a ďalší príbuzní nezažili hrôzy holokaustu či ďalších vojnových zverstiev. Ale rovnako majú traumu z toho.

Nemecký televízny kanál MDR uviedol dokument Moja rodina, nacisti a ja. Hľadáčik kamery sa v ňom zameral na zabudnuté milé deti, synovcov a netere popredných pohlavárov Tretej ríše. Filmári skúmali, aké to je žiť s znakom príbuzného nacistického vraha.

„V tridsiatich som sa nechala sterilizovať, pretože som mala strach, že by som porodila ďalšie netvora. Som mu veľmi podobná – oči, lícne kosti, profil. Podobám sa na neho dokonca viac ako jeho vlastná dcéra,“ tak napríklad hovorí šesťdesiatročná pravnučka Hermanna Göringa, okrem iného zakladateľa gestapa a Hitlerovho zástupcu, Bettina Göring.

Dcéra veliteľa koncentračného táboru v Krakove Amona Götha Monika Hertwig nesie otcove činy tiež ťažko. Túto osobnosť nemeckej histórie si iste pamätajú všetci, ktorí videli Schindlerov zoznam, kde ho stvárnil Ralph Fiennes. „Rád strieľal zo svojho balkóna ženy s deťmi v náručí, aby videl, či jedna guľka dokáže zabiť dvoch. Ako veľmi môžete oddeliť vraha od vášho otca? Koľko vraha z neho zostalo vo mne? To sú veci, ktoré ma trýznia,“ priznáva žena.

Monika Hertwig a jej otec Amon Göth.

Ďalšia praneter, tentoraz od šéfa SS Heinricha Himmlera, Katrin, sa už bije s minulosťou o niečo lepšie. Napriek tomu priznáva, že ju v detstve šokovalo, keď zistila, aký jej prastrýko skutočne bol.

„Nezdedila som jeho zlobu, ale žijem s jeho menom. Keď mi bolo jedenásť, pozerala som sa na jednu televíznu sériu o holokauste. Sedela som na stole a plakala som, pretože tam meno Himmler opakovali znova a znova. Uvedomila som si, že to bol ten najhorší masový vrah dnešnej doby. Ja na tom ale nijako nenesiem vinu.“

Katrin Himmler a jej prastrýko Heinrich Himmler.

Niklas Frank, syn Hansa Franka, ktorý sa veľkou mierou podieľal na holokaustu, bol v období vojny malý chlapec a veľa vecí tak videl a zažil z bezprostrednej blízkosti.

„Jedni muži boli posadení na divokého osla, ktorý sa splašil a zhodil ich. Trvalo im dlho, než sa zase zhromaždili a postavili sa. Rozhodne nevyzerali, že sa im to zdá tak vtipné, ako mne vtedy. A potom zase. Sadli si na zviera, to ich vyhodilo a oni zase išli vstať. Stále dookola. Bolo to úžasné popoludnie. a mali sme kakao. Takéto „úžasne“ spomienky mám na otca. Nedokážem ich vymazať z pamäte.“

Niklas Frank a jeho otec Hans Frank.

Dnes je mu sedemdesiat sedem, ale činy jeho otca a nacistov ho prenasledujú neustále. „Žijem s tou hlbokou hanbou kvôli tomu, čo urobil. Mám sny o mŕtvolách v táboroch. Moja krajina sa tejto histórie nikdy nezbaví. Stále to ešte trvá.“

Izraelský režisér Chanoch Zeev počas natáčania zistil, že nie je príliš veľa rozdielov medzi deťmi obetí a deťmi nacistov. „Mám za sebou pôsobivé rozhovory s deťmi páchateľov aj s deťmi preživších. Životy oboch ovplyvňuje denne holokaust, nedokážu ho vytlačiť.“