Prví plasticki chirurgovia

763

Z billboardov, reklám a časopisov sa na nás usmievajú ideálne ženy. Sú mladé úspešné a krásne. Žijeme v dobe, ktorá nás zaplavuje obrazmi ženského tela. Spodobuje je ho veľmi mladá, veľmi štíhla a vysoká modelka s dokonalou pleťou a postavou…

 Na začiatku bola epidémie  syfilisu v Európe 

Sú prešpikované reklamami na kozmetiku ale aj na kozmetickú chirurgiu. Výsledok? Krása sa stáva hlavným kritériom, podľa ktorého sú ženy hodnotené, bez ohľadu na dosiahnuté výsledky. Plastické operácie vstúpili do nášho života a ponúkajú nám nový spôsob ako si vylepšiť svoj zovňajšok. Sú krajiny, kde sa plastické operácie taja a je spoločensky neprípustné, aby sa o nich  hovorilo. Na Slovensku sa  stretávame s opačným trendom. Už nie je hanba, ak žena prizná, že má vylepšené prsia alebo si dala odsať tuk. História plastických operácií siaha do roku 1600, kedy sa začalo s operáciami nosa. Bolo to v dôsledku epidémie syfilisu v Európe. Jedným z jeho následkom bol rozklad nosnej prekážky. Keďže syfilis je pohlavnou chorobou mali pacienti tento svoj hriech vpísaní priamo do tváre. Každý sa chcel takéhoto poznačenia zbaviť. Vzhľad sa spájal s morálkou a zdravým. Prvú plastickú operáciu na zmenšenie nosa vykonal Jacques Joseph, židovský lekár z Berlína. Zákrok na nose viedol zvnútra, aby nebolo vidieť jazvy. V 19. storočí sa objavila nová stigma spoločnosti – potreba zmeny nie v dôsledku choroby,  ale na základe rasy. Veľa černochov so svetlou pleťou po roku 1865 si dali operovať svoje nosy, aby sa väčšmi podobali belochom. Mnoho Židov v Nemecku si dalo koncom19. storočia dali zmenšiť nos, aby tým zlepšili svoje sociálne postavenie. Nešlo im o to, aby vyzerali krajšie, ale aby dostali lepšiu prácu. Prví plastickí chirurgovia  pracovali v hraničnej oblasti medicíny. Hovorilo sa im aj šarlatáni. Nie preto, že by neboli dostatočne odborne zdatní, ale pretože jedinec mohol vďaka nim nielen zmeniť svoje telo ale aj svoje sociálne postavenie, mohol tak prekračovať hranice spoločenských vrstiev a rás a sám sa mohol rozhodnúť ku ktorej spoločenskej vrstve sa pridá. Pre spoločnosť to bola nočná mora a preto boli plastické operácie prísne tajné. Plastická chirurgia sa samozrejme prispôsobovala aj „módny trendom“.  Raz je veľkým šťastím veľké prsia inokedy malý nos. Koncom 19. storočia si dávali Židia robiť „rímske nosy“, v Anglicku v 50. rokoch minulého storočia boli módne  „írske nosy“. V Argentíne, si dávali ženy zväčšovať prsia rovnako ako v USA, Nemecku, alebo v Japonsku. Naopak v Brazílii bol kedysi najčastejší zákrok zmenšovanie poprsia. Dnes je tomu práve naopak.

Prví plastickí chirurgovia sľubovali, že operáciou sa život pacienta zmení k lepšiemu a ich cieľom bolo skutočné navodenie šťastia. Dnešní chirurgovia sľubujú menej vrások, väčšie prsia alebo penis. Ale väčšina ľudí verí, že zákrok im naozaj prinesie šťastie nielen v súkromnom živote, ale aj v práci. Je to o tom ako sa dokážeme vyrovnávať sami so sebou. Niekto ak je nespokojný sám so sebou, navštívi psychoterapeuta, iný plastického chirurga. 

Žijeme v čase, keď skrášľovanie tela pomocou skalpela v nás nevyvoláva žiadne negatívne emócie. Je pravda, že často  cena  plastických operácií prevyšuje prvý leasingovú splátku alebo dokonca aj cenu auta. Plastické operácie sa stávajú darčekom. V Japonsku je to bežný jav, že rodičia dávajú svojim deťom nový nos alebo prsia. Pritom práve oni by ich mali akceptovať takými akými sú.  Myslím, že podobná situácia nastáva u nás. Plastické operácie často nie sú ani potrebné a môžu sa stať predmetom závislosti (polysurgery), napr.  ako u Michaela Jacksona. Možno stojí na zamyslenie otázka, čo bude, ak všetky budeme ideálne ako sa potom bude posudzovať krása a čo nám bude predkladané ako ideál, čo bude zapĺňať všetky ženské časopisy? Sme generácia, ktorá sa pravdepodobne  dožije vysokého veku a ja si neviem samú seba  predstaviť behať so svojimi vnúčatami v bikinách, so silikónmi a s nastrelenými vlasmi po pás.

Janka Sviteková