Únos a znásilnenie dieťaťa

3334

Osemročná Célia nevyzerala v súdnej sieni v Riome nijako zakríknutá. Tvárila sa, akoby tam bola každodenným návštevníkom. V ten deň 16. septembra sa pokojne usadila do prvého radu pre verejnosť medzi svojho otca a matku. Usmiala sa na oboch rodičov.

„To je ten zlý muž, čo ma uniesol!“

Céliina matka nervózne zvierala šál prehodený cez plecia. Célia zdvihla drobnú tváričku k hlavnému sudcovi Azoulayovi a začudovala sa, keď ho videla oblečeného do ťažkého červeného rúcha. Potom zbadala muža, ktorý vošiel do boxu v sprievode dvoch väzenských dozorcov:
„To je ten zlý muž, čo ma uniesol! Ako to, že si mohol kúpiť také pekné šaty?“
Vskutku, 32-ročný Patrick Lutton vyzeral v tmavomodrom blejzri a svetlobelasej košeli veľmi elegantne. No výraz na jeho tvári s priveľmi blízko posadenými očami a úzkymi perami narúšali celkový príjemný vzhľad.
„Patrick Lutton! Ste obvinený z únosu a neoprávneného väznenia maloletého dieťaťa, jeho viacnásobného sexuálneho zneužitia a plánovaného znásilnenia.
Za tieto činy vám hrozí trest tridsať rokov väzenia.“

Bil ma vybíjaným opaskom

Predsedajúci sudca Azoulay otvoril pojednávanie. Célia s chuťou zahryzla do obloženého chlebíka.
„Pán Lutton,“ pokračoval sudca, „prv ako začneme s činmi, z ktorých ste obvinený, porozprávajte nám niečo o svojom detstve.
„Moje detstvo bolo celkom normálne,“ odvetil Lutton.
„Normálne?“ začudoval sa sudca. „Dovoľte, aby som vám protirečil. Pripomínam vám, že váš otec, notorický alkoholik, bol odsúdený na osemnásť rokov väzenia za znásilnenie jedného z vašich bratov a vašej sestry! Vás sa podľa vašich vlastných slov nikdy nedotkol. No psychiatri, čo vás vyšetrovali, si tým nie sú takí istí.“
Lutton sklopil hlavu. Zjavne to bolo niečo, o čom nerád hovoril.
„Po absolvovaní základnej školy ste sa vyučili za murára. Bolo to remeslo, po ktorom ste túžili?“
„Nie! Chcel som byť kuchárom. Ale na môj názor sa nikto nepýtal.“

„Desať rokov ste boli svedkom Jehovovým,“ pokračoval sudca. „Prečo?“
„Vždy ma priťahovala Biblia,“ odvetil Lutton. „Ale v júli 1996 ma to prestalo baviť a vystúpil som zo sekty.“
„Pán Lutton, v čase skutkov, z ktorých vás obviňujú, ste mali tridsať rokov. Dovtedy ste nemali žiadnu priateľku?“
„Nie,“ priznal Lutton. „Ženy ma nezaujímali. Jediné, po čom som túžil, bol pohodlný život a výnosné zamestnanie.“
Napriek tomu sa Lutton začiatkom marca 1997 stal nezamestnaný. Cestou na Úrad práce do Clermont-Ferrandu náhodou stretol malú Céliu.
„Célia?“ ticho sa spýtal sudca.
Dievčatko, ktoré si vypýtalo papier a pastelky a práve kreslilo dom obklopený kvetmi, zdvihlo pri počutí svojho mena hlavu.
„Neporozprávala by si nám, čo sa vtedy stalo?“ požiadal ju sudca povzbudzujúco.
Célia sa nedala dvakrát prosiť. Pokojne zamierila na lavicu svedkov.
„Bývaš so svojimi rodičmi v karavane, však?“
Célia pokojne odvetila: „Áno.“
„Spomínaš si na to, čo sa stalo 3. marca 1997?“
„Šla som sa previezť za bicykli. Zamierila som k smetisku a začala som hľadať odhodené hračky. Našla som malú metličku, keď prišiel ten pán.“
Célia otočila hlavu k boxu, kde sedel obžalovaný.
„Povedal mi: Poď so mnou! Mám doma plno hračiek. Dám ti ich.“ Tak som išla s ním. Nasadla som do jeho auta a odviezol ma k akejsi chatke.“
Drevená chata, do ktorej ju Lutton zaviezol, sa nachádza neďaleko obce Saint-Hoppolyte, na úplne opustenom mieste, kde mu bolo dieťa vystavené celkom napospas.
„Zamkol dvere a ruky mi zviazal zeleným povrazom. Potom odišiel. Podarilo sa mi rozhryznúť povraz zubmi a ujsť. No vo chvíli, keď som bežala po poli, ma dolapil. Vyzauškoval ma a prinútil ma nasadnúť do jeho auta. Tentoraz ma odviezol do akejsi stodoly a prinútil ma vyliezť hore po rebríku. Bol to senník.“
„Spomínaš sa, ako dlho si tam bola?“ spýtal sa jemne sudca.
Célia sa naňho bezmocne pozrela.
„Bola si tam celý deň a jednu noc,“ pripomenul jej JUDr. Azoulay. „Dostala si niečo jesť?“
„Raz mi priniesol jablko a trocha vody…“
„A potom?“

„Potom ma zasa odviezol na iné miesto.“
5. marca. Kým všetci policajti vo Francúzsku hľadali Céliu, Patrick Lutton priviezol svoju zajatkyňu do domu v blízkosti dedinky Saint-Julien-la-Geneste. Vilka patrila istému Angličanovi a Lutton vedel, že je opustená. Vyrazil okno, odomkol dom a vyšiel s Céliou na poschodie. Tam dievčatko zamkol do izby, ktorú zabarikádoval dvoma ťažkými drevenými doskami.
„Potom ma požiadal, aby som sa dotýkala jeho pimprlíka,“ povedala Célia.
„Keď som odmietla, opäť ma vyzauškoval a zbil vybíjaným opaskom.“

Uvedomila som si, že sa musím zachrániť

Célia sa odmlčala a rátala na prstoch. Po chvíľke pokračovala:
„Udrel ma trikrát. Dotýkal sa mojej šušuľky rukami a ukazoval mi svoj. Donútil ma, aby som sa ho dotýkala, ale iné veci, ktoré odo mňa požadoval, som odmietla. Z času na čas prišiel a priniesol mi jablká a vodu. A vždy odo mňa žiadal to isté. Vôbec ku mne nebol milý.“

Zavládlo ticho. Všetci v súdnej sieni zadržali dych. Potom dieťa dokončilo:
Raz ráno, už neviem kedy, mi povedal: ,,Toto je tvoj posledný deň!“ Uvedomila som si, že sa musím zachrániť. Podarilo sa mi dostať sa z izby. Naplnila som dve igelitové tašky zásobami. Boli tam pašteky, múka, kakao a orechy. Ušla som cez okno, ktoré rozbil, keď sme tam prišli.“
Tým Célia skončila a pozrela sa na sudcu. Potom sa spýtala?
„Stačí to?“
„Ešte jednu otázku,“ odvetil sudca. „Spomínaš si, kto ťa našiel?“
„Áno! Bol to jeden pán, čo sa vracal z rybačky. Bála som sa, že mi vynadá, pretože som ukradla potraviny.“
Tentoraz sudca dovolil Célii, aby sa vrátila k svojim rodičom. Célia sa skrútila do klbka a položila si hlávku do lona sekretárky svojho advokáta.
Toto malé dievčatko malo neuveriteľné šťastie. Pretože Lutton ju nemohol pustiť na slobodu. Nie je pravda, čo tvrdí,že by ju pustil. Vyhla sa strašnému osudu len vďaka svojmu inštinktu. Iné dieťa na jej mieste by to neprežilo.

Predstavte si strach, ktorý Célia musela prekonať

Potom sa generálny prokurátor obrátil na porotu. „Žiadam vás o spravodlivý rozsudok. Sedemročné dieťa bolo počas siedmich dní väznené, sexuálne zneužívané a trápené hladom. Predstavte si strach, ktorý muselo prekonať a úzkosť jeho rodičov. Lutton je perverzný pedofil. Žiadam preňho dvadsať rokov väzenia.“
Zostávala už iba záverečná reč JUDr. Canisa, zástupcu obhajoby.
„Nič nenasvedčuje tomu, že by tento muž zopakoval svoj čin. Bola to náhoda, že stretol Céliu. Potom sa dopustil nerozumného počínania, keď unikal z miesta na miesto, bez toho, aby Célii ublížil.“
Advokát vrhol pohľad na Céliu, ktorá medzitým zaspala hlbokým spánkom a dokončil svoju reč.
„Osobne som presvedčený, že by ju bol pustil na slobodu.“
Členovia poroty o tom neboli takí presvedčení a odsúdili Luttona na šestnásť rokov väzenia.

 

-hl-