Do zamestnania sa tento krát vrátil Pavol Janečka krátko poobede. Vzal si náhradné voľno. Ponáhľal sa, pretože sa včera večer dohovoril so svojím šestnásťročným synom Jakubom, že sa pôjdu poobede kúsok za Bratislavu okúpať. Ibaže všetko bolo inak. Keď Janečka prišiel domov, syna našiel v posteli s teplotou. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že na kúpanie nemá ani pomyslenie. V takom peknom počasí a Jakub dostane chrípku! Bolo to na porazenie. „Uvarím ti čaj a zbehnem do lekárne pre nejaké lieky,“ ponúkol sa otec.
„Už sa stalo, nerob si so mnou starosti a pokojne sa choď okúpať! Ja si teraz pospím.“
Starší Janečka ešte chvíľu nerozhodne prechádzal po miestnosti. Potom sa obrátil k synovi: „Dobre. Idem si zaplávať, za hodinu som späť! A požičiam si tvoj bicykel.“
Bicykel mal syn v garáži. Otec pre istotu trochu pripumpoval zadnú galusku a potom vyrazil. Po niekoľkých minútach odbočil z hlavnej cesty na širokú lesnú cestu a po ďalšom kilometri došiel k rybníku. Bicykel zamkol a osušku rozložil neďaleko. Nebolo tu mnoho ľudí, ľudia ešte nestačili toto miestečko objaviť, ani zničiť…

o  o  o

Na stole inžiniera Vysockého zazvonil telefón. Volala Mirka Stanková. Jeho dvadsaťtriročná krásna známa. Vysocký, vo svojich tridsiatich piatich stále slobodný mládenec, si už niekoľko týždňov márne lámal hlavu s tým, prečo si táto krásavica, ktorá prišla do podniku začiatkom tohto roka, vybrala práve jeho. Nebránil sa však tomu.
„Igorko,“ začala Mirka sladko, „si to ty?“
„Áno.“
„Ako si na tom?“
„Pracujem, pracujem,“ odpovedal rozšafne inžinier a pohodlne sa pritom uvelebil na stoličke.
„A nemohol by si s tou robotou už skončiť?“
„To vieš, že áno!“ odpovedal bez rozmýšľania volaný. V tomto okamihu síce ešte nemal potuchy, čo si pre svojho prísneho vedúceho vymyslí, ale takúto príležitosť nechcel premárniť. „Ale kde chceš v tejto horúčave ísť, Mirka?“
„K vode predsa! Niekde za mesto. Ty určite poznáš nejaké tiché miestečko, kde je málo ľudí.“
„Snáď,“ pripustil Vysocký.
„Tak fajn, kde ťa počkám?“
„Za rohom na parkovisku. Mám tam auto!“
O hodinu už obaja ležali na deke, kúsok za mestom. Slnko pálilo a voda v jazere bola senzačná.

o  o  o

Janečka práve po tretíkrát vyliezol z vody, keď si všimol, že neďaleko jeho osušky sa objavila deka. Jej majiteľa však nevidel. Spomenul si ale, že keď plával k brehu, videl dvojicu, teda predovšetkým jej krásnejšiu polovičku, ako sa chystá vliezť do vody. Už chcel svoj pohľad od deky odvrátiť, keď ho niečo zaujalo. Náramok, hodinky a náušnice ležali voľne na kabelke. A tá zase vedľa šedého pánskeho kufríka.
„Tí ľudia nemajú rozum!“ poznamenal pre seba Janečka. Ľahol si na svoju osušku a zavrel oči. Lenže to, čo pred chvíľou videl, ho nenechávalo na pokoji. Znovu sa posadil a pozrel sa na deku so šperkami.
Neuvažujúc viac o tom, vstal a šiel k rybníku pozrieť sa, kde je krásna žena, ktorú predtým videl. Plávala s nejakým mužom asi päťdesiat metrov od brehu. Obaja vyzerali bezstarostne. Janečka sa rozhliadol. Na brehu nikto nebol.

„V živote som nič neukradol,“

vravel Janečka sám sebe. Vracal sa pritom späť k svojej osuške. Odrazu sa zastavil. Ďalšiu vetu vyslovil mimovoľne: Čo keď sú tie šperky zlaté? To by bolo aspoň desať tisíc!“
Udalosti nabrali spád. Najskôr sa Pavol Janečka obliekol a osušku odniesol k bicyklu. Ten si pripravil tak, aby mohol rýchle naskočiť a ujsť. Medzi stromami sa pomaly vracal k miestu, ktoré ho tak lákalo. Ešte raz sa rozhliadol, a pretože nikoho nevidel, zohol sa, vzal šperky a rýchlo ich vopchal do vrecka na košeli. Potom schytil kabelku a kufrík. Keď sa narovnával, zmeravel. Muž a žena prichádzali…
Dvojica sa vracala späť k svojej deke. Keď ju mali na dohľad, obaja strnuli. Neznámy muž, držiac inžinierov kufrík a kabelku slečny Mirky, utekal do lesa. Vysocký sa za ním rozbehol, ale bol pomalší. Neznámy po chvíli naskočil na bicykel a ušiel.

o  o  o

Lenže inžinier Vysocký neprepadol panike. „Mirka, ešte nie je všetko stratené,“ začal rýchlo vysvetľovať. „Teraz záleží len na tom, kto bude rýchlejší.“
„Nerozumiem ti.“
„V mojej taške sú aj kľúče od domu a občiansky preukaz.“
„Ty myslíš…“
„Áno. A v tom je možno naša šanca. Vezmi si auto, kľúče mám v nohaviciach a choď rýchlo ku mne domov. Ja zavolám políciu. Keď prídu, dohovor sa s nimi čo a ako!“
Mirka počúvla. Inžinier Vysocký sa rozbehol k najbližším domom, aby zatelefonoval na políciu. Všetko rýchlo vysvetlil a požiadal o pomoc.

o  o  o

Janečka šľapal, čo mu nohy stačili. Keď v meste medzi ľuďmi získal pocit anonymity, upokojil sa. Povzbudený nečakaným úspechom, rozhodol sa, že si lup prezrie. Okrem už zmienených šperkov ho zaujali i dve peňaženky a v nich po dve stovky. Až potom si všimol, že v pánskom kufríku sú aj kľúče a občiansky preukaz.
„Dnes mám dobrý deň, musím to využiť – po prvýkrát a naposledy!“ povzbudzoval sa do ďalšieho nápadu Pavol Janečka a už listoval v preukaze. Ulicu, kde inžinier Vysocký býval, dobre poznal. „To stihnem!“ dodával si odvahu. „Než sa z toho spamätajú a dobehnú na políciu, budem dávno preč! Ten inžinierik by mohol byť v peknom balíku!“
Na začiatku Lužickej ulice sa zastavil. Nič podozrivého však nevidel, a tak šiel ďalej. Číslo osemnásť našiel bez problémov.
„Pekný dom,“ šacoval Janečka. Pri bráne zazvonil. Raz, dvakrát, trikrát… Nikde nikto. Ešte raz sa rozhliadol. Ulica bola v tej chvíli ľudoprázdna. Vybral kľúče a odomkol si bránu. Rýchle prešiel po krátkom chodníku.
V okamihu, keď našiel kľúč patriaci do zámky, dvere sa prudko otvorili. Janečka zmeravel. Vzápätí na jeho bezradne visiacich rukách cvakli putá…

o  o  o

Vraví sa – koniec dobrý, všetko dobré! Lenže – ako pre koho.
Pre inžiniera Vysockého a Mirku Stankovú určite. Pre nich to navyše bolo i poučenie.
Pavol Janečka musel samozrejme na súd. Vo svojich štyridsiatich rokoch naozaj po prvýkrát. Nikomu však nedokázal rozumne vysvetliť, prečo to urobil. Verme, že trest odňatia slobody v trvaní osemnásť mesiacov s podmienečným odkladom na tri roky, ktorý mu udelil senát obvodného súdu pre Bratislavu-vidiek, mu bude doživotným ponaučením.
/prv/ -ko-