Vysoká škola vreckárov

Slovenskí zlodeji na cestách po bohatej Európe. Nepripomína vám to niektorých súčasných imigrantov

1038

Mladí chalani, Peter, Adam a Pavel si spravili 2-dňový výlet do centra Viedne. V priebehu dvoch dní sa im podarilo „premiestniť do svojich vreciek“ niekoľko drahých hodiniek, zapaľovačov a takmer 4 000 eur v hotovosti. S výletom boli spokojní. Keď zrátajú zisk po predaji cenných predmetov, z neho odrátajú cestovné náklady a rozdelia si korisť, zostane každému z nich 2000 eur. „To nie je zlý zárobok za dva dni,“ tvrdia zhodne. V skutočnosti je to takmer toľko, koľko zarobia normálne pracujúci v ich poľskej vlasti za pol roka. „Hospodárska situácia je u nás biedna. Máme vysokú nezamestnanosť, najmä mladí, vyučení, či nevyučení si ťažko hľadajú prácu. Preto sa mnohí vydávajú radšej touto cestou,“ hovorí Adam H. Veď treba to na niekoho zvaliť.

Robili nám dobré meno v EU

Radšej sa teda vyučia za profesionálnych zlodejov. „Nuž, a pretože u nás sa toho nedá veľa na ulici nájsť, našu profesiu využívame v bohatších krajinách Európy. Ideálne je Nemecko, Rakúsko a Benelux.“

Kriminalisti v postihnutých krajinách zistili, že za ostatné dva roky je vreckárska scéna veľkomiest v rukách východnej mafie. Presné čísla krádeží a okradnutých je veľmi ťažké zistiť. Vie sa iba, že v centrách vzniká chodcom škoda za mnoho miliónov eur. Najobľúbenejšie oblasti, kde sa vreckári najlepšie orientujú, sú nákupné centrá, pešie zóny, nástupištia metra, všade tam, kde je veľa ľudí pokope.

tazka

Kriminalisti sa zhodujú, že obetí vreckárov je najmenej dvakrát viac, než uvádzajú štatistiky. Ak niekoho okradnú „iba“ o peniaze, či nejaké cennosti, tak väčšinou krádež ani neohlási. Obete idú na políciu v prípade, ak prišli o preukazy, alebo kreditné karty. Dôvod je jasný: „Je všeobecne známe, že šance na dolapenie zlodeja sú minimálne.“

Vreckového zlodeja možno chytiť iba pri čine. Lenže, to sa stáva málokedy. Postihnutí si navyše obvykle všimnú zmiznutie osobných vecí aj po niekoľkých hodinách. „A okrem toho, častokrát ani nevedia, či peňaženku, alebo preukaz nestratili sami,“ dodáva vyšetrovateľ.

vreckar-penazenka

Ďalší jednoduchý dôvod, prečo polícia chytí iba málo zlodejov je, že sa na mieste činu zdržia iba na najnevyhnutejší čas a pracujú v perfektne organizovaných skupinách, najmenej v trojiciach.

Dobrovoľná disciplína

Strediskom výuky poľských vreckárov je malé mestečko na česko-poľských hraniciach. Hlavný „učiteľom“ je istý Pjotr. On a jeho pomocníci verbujú mladých nezamestnaných na staniciach a diskotékach. Výuka za zlodeja je bezplatná, ale neskoršie „zárobky“ musia učni dlhé roky odovzdávať „učiteľom“. Pjotr si necháva z každej krádeže 10 percent.

„Je to férový obchod,“ hovorí Pjotr, „doposiaľ som vyškolil okolo 300 žiakov.“ Výuka prebieha v Pjotrovom dome a jeho pôsobenie je v mestečku známe. O jeho „kurzy“ je v okolí obrovský záujem. Kráľ vreckárov si môže z kandidátov vyberať. Vyučuje najmä šikovnosť rúk a prstov, ale aj „psychológiu a logistiku“. Podľa Pjotrovej logiky nesmie vreckár nikdy pracovať sám, ale vždy sa pohybovať v skupine. Rovnako dôležité je vybrať správnu obeť. „Vytypovať človeka, u ktorého je čo zobrať.“

Jeden zo žiakov, hovorme mu Karol, ochotne novinárom vyrozprával, ako funguje záťah. „Niekedy obeť sledujeme aj celý deň. Chodíme za ním ako tiene, striedame sa, aby si dotyčný nevšimol nič nápadné. Výpad nastane vo vhodnom okamihu, ktorý býva prekvapujúci aj pre nás. Potom je akcia hotová v priebehu sekúnd.“

peniaze-platit
Najlepší moment nastane, keď je obeť niečím zaujatá.

„Vtedy prvý z nás korisť uchmatne, ale okamžite ju odovzdá kolegovi. Ten sa koristi tiež takmer ihneď zbaví do rúk tretieho.“ S touto stratégiou je takmer nemožné chytiť vreckára pri čine. „Aj keď prvého v reťazci niekto zbadá a zachytí, niet mu čo dokázať – peňaženka je dávno preč.“

Ukradnutú korisť: hodinky, šperky, mobily a karty zlodeji okamžite predajú priekupníkom. Sieť týchto ľudí je perfektne vybudovaná, väčšinou cestujú ako turisti s partnerkami. Radšej než osobné autá používajú medzinárodnú autobusovú dopravu.

Samotní učni zostávajú v západných mestách väčšinou dva dni a potom cestujú späť domov. „Hodnota ukoristených peňazí je u nás oveľa vyššia.“

Dva pracovné dni v mesiaci

Pjotr vysvetľuje, že stačí, ak jeho učni odchádzajú na „služobné cesty“ iba raz mesačne na dva dni. „Za peniaze, ktoré zarobia, môžu pohodlne žiť niekoľko týždňov a bez stresu sa pripravovať na ďalšiu cestu,“ hovorí Pjotr.

peniaze-3

Kráľ vreckárov tvrdí, že jeho žiaci nemusia byť nervózni ani pri akciách: „Ak dodržiavajú všetky pravidlá, ktoré som ich naučil, preukážu šikovnosť a inteligenciu, tak nehrozí takmer žiadne nebezpečenstvo.“

Ale, beda, ak sa učeň previní. A práve to sa stalo ochotnému rozprávačovi Karolovi. Pravdepodobne chcel predviesť pred dvojicou novinárov, aký je šikovný a trochu im poprevracal vrecká. Keď sa o „vtipe“ dozvedel učiteľ Piotr, bez milosti Karola vyhodil zo skupiny a nebude dostávať ďalšiu výuku.

„Každý z mojich spolupracovníkov musí mať cit a vedieť, kedy a u koho môže naštartovať akciu. Ak to nevie, má smolu. Lebo, svojou hlúposťou môže ohroziť celú skupinu. A tým zničiť náš výnosný obchod.“

Treba dodať, že tento spôsob kradnutia je v porovnaní s lúpežnými prepadmi vlastne „humánny“, lebo Pjotrova škola neuznáva žiadne násilie. Nič to však nemení na fakte, že sú to trestné činy, za ktoré by v prípade dolapenia všetci putovali do basy.

sprac. Zed