„Teším sa, že si vybral Vítkovice, pretože majú veľmi silnú hokejovú tradíciu,“ povedal Peter Šťastný, dvojnásobný majster sveta a víťaz Kanadského pohára 1984. „Odmalička som oboch synov viedol k tomu, aby išli tam, kde je hokej populárny. Pretože keď máte prázdne hľadisko, tak to nie je inšpirujúce.“
Otec Šťastný povedal, že žiadna ponuka, ktorú Yan dostal, nebola tak atraktívne ako Ostrava. „Pritom mal ponuku z Talianska, Nemecka, Švédska. Bolo to zaujímavé. Zrazu prichádzali ponuky ako lavína. Ale vo Švédsku už bol, Nemecko tiež pozná. Vítkovice boli tak trochu aj náhoda. Doviedli nás k nim diskusie s Miroslavom Fryčerem (niekdajší vítkovický útočník a tréner, ktorý hral NHL – pozn. Red.). Zrazu sa okolnosti tak vyvinuli.“
Yan Šťastný by mal pozdvihnúť Vítkovice strelecky. Zvládne to? „Poviem vám to tak,“ zamyslel sa otec Šťastný. „Nezarába ani päť miliónov, ani päťsto tisíc, ani sto tisíc. Stovky tých najlepších hokejistov sú preč. Bezpochyby má ale na to, aby mužstvu pomohol.“
V čom je jeho prednosť? „Hitchcock (kanadský hokejový tréner – pozn. Red.) Povedal, že Yan je neuveriteľne inteligentný hokejista. Ale on je ako môj brat Marián, Palko zase ako ja,“ pripomenul druhého syna Paula, ktorý hrá NHL za St. Louis. „Marián bol tvrdý, neústupný, pred nikým, pred ničím neuhol, bojoval, vedel sa presadiť jeden na jedného, pri mantineli, pred bránkou. Palko zase hrá viac hlavou. Obaja ale majú podobné hokejové myslenie. Keby bol Janko o niečo lepšie, tak nie je tu, ale v NHL. A bolo to veľmi veľmi blízko.“
Z toho, že Yan je v Ostrave, má Peter Šťastný ohromnú radosť aj preto, že to je z Bratislavy relatívne blízko. „To je ono,“ usmial sa. „Minulú sezónu som jazdil do Schwenningenu, to je deväť hodín autom. Pred tým do Norimbergu šesť hodín. Do Vítkovíc to mám možno tri. Ale my máme rodinný dom v strážnických horách a odtiaľ to je možno hodinu a pol, úplný kúsok.“
A k tomu ho teší, že na hokej bude môcť vyraziť aj do Brna a Zlína. „Tá blízkosť Ostravy ma najviac potešila, ale podstatné je, že je tu tá silná hokejová tradícia, väčšie ako v Nemecku, Taliansku a kdekoľvek inde.“
Peter Šťastný si návštevou Ostravy oživil aj spomienky na ligové súboje s Vítkovicami. „Práve oni nám robili najväčšie ťažkosti, keď sme získali prvý titul so Slovanom. To bol vtedy náš najväčší súper. Zažil som aj jeden pamätný zápas – v ňom sme prehrávali 1:4 a chýbali asi tri minúty do konca. Potom to bolo bum, bum, bum a podarilo sa nám vyrovnať.“
O vyrovnanie sa postarali bratia Šťastní – Peter, Anton a Marián. Zvyšok zápasu vtedy dohrali, dali všetky tri góly. „Vítkovickí ešte strelili gól na 5:4, ale so sirénou, bolo to po čase, takže neplatil. To bolo veľmi dôležité, pretože sme sa na čele ligy odtrhli a dotiahli sme sezónu k historicky prvému titulu pre slovenské mužstvo v československej lige.“ To bolo v roku 1979.
Peter Šťastný dobre pozná nielen Miroslava Fryčera, ale aj ďalších vítkovických hokejistov. „Trebárs Láďu Svozila a Čerta,“ zmienil čestného prezidenta klubu Františka Černíka. „Niečo sme spolu zažili. On bol dokonca moje krídlo, keď dal hattrick Rusom. To sú veci, ktoré sa nezabúdajú.“
