Židia ho prezývali „Bábika“. V skutočnosti bol Kurt Franz sadistickým postrachom Treblinky

1406

S väzňami hral sadistické hry, rád ich týral psychicky aj fyzicky a na éru koncentračných táborov spomínal ako na „krásne časy“ – aj tak sa do dejín zapísal veliteľ vyhladzovacieho tábora v Treblinke Kurt Franz. Odsúdený bol bohužiaľ až dlho po vojne a trest doživotie si kvôli zdravotnému stavu ani neodsedel.

Zo začiatku sa pritom zdalo, že Kurta Huberta Franza čaká dráha kuchára. Chlapec narodený 17. januára 1914 v Düsseldorfe navštevoval do štrnástich rokov základnú školu a ako učebný odbor si v pätnástich rokoch vybral varenia. Kulinárskemu umeniu sa učil napríklad v bavorskom hoteli Wittelsbacher Hof. Rok bol tiež v učení u majstra mäsiara. Politické pomery v krajine sa však začali meniť a chladným nenechali ani Kurta.

Na popud svojho nevlastného otca začal inklinovať k pravici a pridal sa k niekoľkým aktivistickým skupinám. K nacistickej strane sa potom oficiálne pripojil v roku 1932. O päť rokov neskôr sa pridal k jednotkám SS-Totenkopfverbände. Jej členovia boli trénovaní pre „špeciálnu misiu“ a neskôr sa angažovali ako dozorcovia v koncentračných táboroch. Franz mohol sprvu uplatniť svoje kuchárske zručnosti a varil v tábore Buchenwald, ktorý bol určený predovšetkým pre politických väzňov. Dvadsaťtriročný mladík mal ale iné ambície…

Kurt Franz v Buchenwalde

Po povýšení do funkcie poručíka bol v roku 1942 zapojený do Akcie T4, ktorej cieľom bola likvidácia postihnutých ľudí. Celkovo bolo v rokoch 1939-1945 zavraždených až 250 tisíc jedincov. Tiež tu sa Franz venoval predovšetkým vareniu, vďaka svojej usilovnosti a nadšenie pre nacistickú vec sa mu ale podarilo dostať do vyhladzovacieho tábora Belzec, odkiaľ to bol už len krok do Treblinky. Tu sa stal zástupcom veliteľa a započala jeho éra sadistického dozorcu, na ktorú vo svojom súkromnom albume spomínal ako na „krásne časy“.

Kurt Franz/Bábika

Pre jeho tvár ho Židia prezývali Lalke, čo znamená Bábika. Skutočnosť ale bola úplne iná. Franz bol považovaný za najkrutejšieho muža Treblinky, ktorý väznov rád týral. Využíval k tomu napríklad svojho psa Barryho. Po rozkazu „Chlape, pusť sa do toho psa!“ (Chlap bol v tomto prípade pes a naopak) Barry útočil hlavne na genitálie obetí. Svedkovia uvádzajú, že nebolo dňa, kedy by Kurt Franz niekoho nezabil. Po väzňoch rád strieľal, či si z nich rôzne uťahoval.

Barry

„S radosťou a sebavedomím jazdil po tábore na koňovi, pes sa lenivo vliekol za ním. Bábika si nikdy nenechal uniknúť príležitosť, aby niekomu ublížil, vždy si k tomu našiel dôvod. A aj keby nenašiel, čo na tom záležalo? Raz pristúpil k môjmu susedovi Steinerovi, pištoľ mu priložil k zadku a vystrelil. Steiner sa bolesťou zrútil k zemi. Bábika sa smial. Potom mu rozkázal, aby si stúpol a spustil dole nohavice. Jeho ranu si prezeral a potom vyhlásil: ‘Sakra, gule som minul!’“ opísal jeden z preživších Oscar Strawczinski.

Kurt Franz sa tiež neslávne preslávil ako autor textu pesničky treblinského Sonderkommanda. Jednalo sa o zvláštny oddiel Židov, ktorí na rozdiel od iných nešli do plynu, ale robili tú najhoršiu prácu v tábore – odkladali mŕtvych a zahladzovali stopy po vražednom vyčíňaní. Aby im šla práca lepšie od ruky, do veselej melódie im Franz vpísal slová: „Pevný krok a chôdza, pohľad vpred uprený, hľadíme do sveta. Pochodujú komanda na prácu. Pre nás je dnes len Treblinka, ktorá je naším osudom. Preto sme sa Treblinke tak rýchlo podriadili. Poznáme len slovo veliteľov, len poslušnosť a povinnosť. Chceme ďalej pracovať, až naše malé šťastie nám raz zavolá. Hurá!“ (Text z filmového dokumentu Šoa)

Týmito slovami sa väzňom v podstate vysmieval, pretože ani ich osudom pochopiteľne nebolo žiť. Aby nikdy nemohli vypovedať, jedného dňa mali byť zavraždení rovnako ako ostatní.

Treblinka zrovnaná so zemou

Potom, čo v auguste roku 1943 došlo k povstaniu väzňov, bol Franz dosadený na post veliteľa, na ktorom vystriedal Franza Stangla. Jeho úlohou bola okamžitá likvidácia táboru a zničenie všetkých dokumentov. Zvyšok väzňov bol zabitý. Po zrovnaní Treblinky so zemou putoval Franz do Talianska, kde bol v roku 1944 zranený v boji s partizánmi. Po zvyšok vojny potom pracoval ako dôstojník na železnici. Po jej konci unikal spravodlivosti dlho a niekoľko rokov žil ako bežný civilista. Nejaký čas pracoval ako robotník, neskôr sa vrátil späť do kuchyne. Zatknutý bol až v roku 1959.

Veľavravná fotka počas procesu s dozorcami z Treblinky..

Počas treblinského procesu v roku 1965 všetky svoje činy poprel a priznal sa iba ku zbitiu jedného človeka. Porota ho však uznala vinným za podieľanie sa na kolektívnej vražde najmenej 300 tisíc ľudí, zavraždenie najmenej ďalších 139 ľudí a pokusy o vraždy. Trest odňatia slobody na doživotie si ale nakoniec rovnako neodsedel celý a kvôli zdravotným problémom bol prepustený už v roku 1993. Zomrel po tom roku 1998 vo Wuppertale.