Vraždy, lúpeže, prepadnutia, podpaľačstvo. Zločin bujnie v každej dobe a nie inak tomu bolo aj v mladom Československu
Z niektorých prípadov prvorepublikovej kriminalistiky dodnes behá mráz po chrbte, zatiaľ čo iné boli len vyvrcholením smutného životného osudu. S akými kauzami sa museli vysporiadať československí strážcovia zákona?
Československý Rozparovač
Trest smrti povrazom si na samom konci roka 1938 vyslúžil ešte len dvadsaťšesťročný Svatoslav Štěpánek, jeden z takmer zabudnutých českých sériových vrahov.
Prípad psychicky narušeného sexuálneho násilníka v pohnutých rokoch pred druhou svetovou vojnou skoro zapadol, hoci sa v mnohých ohľadoch išlo o novinársku senzáciu. Synáčik z dobrej rodiny, ktorého otecko bol inžinierom v cukrovare, sa proste nepodaril. Sadistické sklony, týranie zvierat i detí, mu ale dlho prechádzali. Pre ataky na ženy v okolí domu svojich rodičov si vždy vedel nájsť alibi.
K dvom pokusom o vraždu žien treba bohužiaľ nakoniec započítať dve vraždy dokonané a k tomu ešte ubitie kladivom päťročného chlapčeka od susedov. Vraj ho zaujímalo, ako to asi chrupne. Naviac – mladý vrah sa vyžíval na ženských prsiach. Bol nimi úplne fascinovaný, a keď mohol, pokúsil si ich po čine odrezať a vziať so sebou. K týmto činom sa pri vyšetrovaní priznal.
Policajtom tiež stále nedávala spať jeho „mapa s pokladom“, kde boli niekoľkými krížikmi vyznačené miesta, na ktorých došlo k násilným vraždám a zmiznutiam. A práve náhodou v čase, keď sa tam Štěpánek vyskytoval. Jednalo sa snáď o podvrh, ktorým si chceli vyšetrovatelia vylepšiť skóre? Ťažko povedať.
Ticho na samote Doyscherhof
Nič pre slabé nátury: 10. apríla 1926 neznámy muž napadol spiacu rodinu Döllnerov. Sekerou. Štvorročné dievčatko, deväťročného chlapca, oboch rodičov a slúžku. Jedenásťročný Kašpar Döllner prežil len preto, že ho umierajúci otec zaľahol. O masakre sa písalo v Nemecku a Československu, masové vraždy zvyšovali aj vtedy náklad novín.
Jediná stopa?
Okrem nahryznutého perníku, na ktorom si vrah pri prehľadávaní miestnosti po čine pochutnal, ešte fakt, že páchateľ mal ryšavé vlasy. Preto padlo podozrenie na čeľadníka, zvaného Rotkopf („Červená hlava“), pravým menom František Sandtnera, ktorého pred pár mesiacmi Döllner vyhodil.
Bol na vojenčine v Prešove
Ten mal na prvý pohľad nepriestrelné alibi: bol predsa na vojne v Prešove! Lenže ako naschvál mal práve dovolenku v čase vraždy. A cennosti u neho nájdené, vrátane hodiniek starého Döllnera, hovorili jasne v jeho neprospech. Sandtner mal navyše kriminál doslova v krvi: narodil sa totiž matke pri pobyte v mosteckej väznici. A pretože bol otec tulák, skončil sám čoskoro v sirotinci. Ľutovať ho ale nemusíte: president Masaryk, ako to už v podobných prípadoch býva, zvažoval udelenie milosti. Bol však doslova zarazený úplnou absenciou svedomia vraha. Ten tvrdil, že by ich najradšej pobil všetkých, mrzelo ho, že „prácu nedotiahol do konca“. A tiež bol sklamaný: čakal, že na mieste narazí aspoň na 50 000 korún. Namiesto toho zabil päť ľudí kvôli pol kilu masla a 270 Kčs v hotovosti.
Vrahyňa s čistým svedomím
Prípad ženy – vrahyne, je vždy sústo pre novinárov. A keď sa k tomu pridá ešte pár pikantností z intímneho života, nevera a zvody vášňou, je postarané. Čo na tom, že Hildegarda Cecília Haniková nevraždila. Vďaka mediálnej masáži ju čakal povraz! Hilda sa „len“ nešťastne vydala za kapitána Karla Haníka, ktorý nemiluje spoločenský život, večierky a styky z honoráciou. A na tom všetkom si Hilda, a hlavne jej matka, dosť zakladá. Práve tá sa pravdepodobne stala motorom celého sprisahania.
Plán je prostý
nahovoriť osemnásťročného Žanetinho bratranca, Jana Veselého, ktorý ju neobratne tajne miluje, aby zabil jej muža.
Po roku príprav sa zločinný zámer podarí, ale policajti sú rýchlo na správnej stope. Žanetina matka, privyrábajúca si čoby andeličkárka (potratárka), všetko hodí na svoju dcéru! Aj keď sa Ján k činu okamžite prizná, nestačí to. Verejnosť, masírovaná novinármi, už rozhodla. V deň začatia procesu bolo v Brne akreditovaných len dvanásť novinárov z Prahy, redaktori z Bratislavy a redaktori brnenských Lidových novín mali v súdnej miestnosti vlastný stôl. Do novín sa potom dostali aj najdrobnejšie detaily zo súdneho pojednávania.
Vrah a strelec dostáva tri roky, matka dvadsať rokov a Hilda Haniková trest smrti.
Ten jej bol síce zmiernený rozhodnutím prezidenta republiky z 31. januára 1925 na 15 rokov ťažkého žalára, ale na slobodu sa už nedostala. Zomrela vo väzení skôr, než mohla byť podmienečne prepustená.
