Dobre vedel, že prišiel koniec. Strážni ho vyviedli z cely a vzali do zvukotesné miestnosti. Ako posledná vec na svete zrejme počul príkaz: „Neotáčajte sa“. Guľka zozadu do hlavy ukončila 14. februára 1994 život Andreja Čikatila. Rusko si oddýchla. Uzavrela sa hrozná nočná mora trvajúca od roku 1978.

Ako malý chlapec tú historku podľa svojich slov od matky Anny počúval často.

Než si sa Andrej narodil, mal si brata Stepana. V štyroch rokoch ho ale kvôli hladomoru uniesli a zjedli.“

Nikto nedokázal overiť, že sa niečo podobné naozaj stalo a či v 30. rokoch minulého storočia nejaký Stepan Čikatilo vôbec existoval.

Andrej Čikatilo ale sám veľmi dobre poznal, čo je to hlad. Jeho rodičia žili v domčeku o jednej miestnosti v ukrajinskej dedine Jablučne. Za prácu na poli nebrali žiaden plat, za domom ale mali malé políčko pre seba. Lenže to na uživenie nestačilo, rodina musela jesť aj trávu a lístie. Keď mal päť rokov, vtrhlo Hitlerovo Nemecko do ZSSR a otec Roman musel narukovať.

Malý Andrej podľa neskoršieho rozprávania videl na vlastné oči vojnová zverstvá. Možno aj to prispelo k tomu, že sa ešte v šiestich rokoch pomočoval, za čo ho matka fyzicky trestala. V roku 1943 sa narodila sestra Taťjána. Otec bol tou dobu už ale dva roky v zajatí, dieťa tak nemohlo byť jeho. Nie je vylúčené, že Čikatilovu znásilnil nemecký vojak, možno aj pred zrakmi malého Andreja …

Zanietený mladý komunista

V škole Čikatila kvôli jeho chatrné fyzičke a plachému správanie šikanovali. Učitelia ho ale mali radi a považovali za príkladného študenta, ktorý sa rád učí. Už v 14 rokoch šéfoval školskému časopisu, hltal knihy o komunizme a organizoval pouličné manifestácie. V roku 1954 podal prihlášku na Moskovskú štátnu univerzitu. Aj keď si neviedol zle, nebol prijatý. Namiesto toho o rok neskôr začal chodiť v Kursku na odborné učilište, mal sa stať spojovacím technikom.

V Kursku si našiel prvú lásku, vzťah sa ale rozpadol aj kvôli chronickej Čikatilovej impotencii. Po vyučení pracoval rok v Nižnom Tagile, potom musel na vojnu. Slúžil ako pohraničník v strednej Ázii, neskôr vďaka vzdelaniu v telekomunikačnom oddelení KGB v Berlíne. V roku 1960, než odišiel do civilu, vstúpil do strany.

Keď odložil uniformu, vrátil sa do rodnej dediny. Problémy s impotenciou pokračovali, čoskoro sa to o ňom rozkríklo. „Dievčatá si za mojimi chrbát šepkala, že som impotent. Bol som tak zahanbený, že som sa chcel obesiť. Vedel som, že nikto nebude chcieť impotenta. Preto som musel zase odtiaľ utiecť,“ popísal Čikatilo v roku 1993.

Rostovská mäsiar

V roku 1961 našiel prácu vtedy v šestotisícovom meste Rostov na Done. Vtedy ešte nikto netušil, že sa neprisťahoval len telekomunikačné techník, ale aj netvor, ktorý dostane prezývku „Rostovská mäsiar“ a ktorý preslávi meno ich mesta vo svetových médiách.
O dva roky neskôr sa oženil a dokonca sa aj napriek neustále problémy s erekciou stal otcom dvoch detí. Andrej neprestával snívať o lepšom vzdelaní a vyštudoval korešpondenčný kurz sovietskej literatúry Rostovskej univerzity. V roku 1971 tak nastúpil ako učiteľ ruštiny a literatúry v neďalekom Novošachtinsku.

Beštie v škole

Čikatilo a deti? Toto spojenie sa ukázalo ako strašná kombinácia. V roku 1973 sa dopustil prvého známeho napadnutie, keď chytil 15 ročnou študentku za prsia a genitálie. O mesiac neskôr sa situácia opakovala s inou študentkou, ktorú zavrel v triede. Tieto činy mu prešli. Až o rok neskôr po sérii sťažností mu riaditeľ školy povedal, že musí dobrovoľne odísť, alebo bude vyhodený.
V iných školách v oblasti ale Čikatilo ďalej učil. Jeho školské kariéra skončila až po ôsmich rokoch, hoci sa na všetkých školách dopúšťal sexuálneho násilia na študentoch oboch pohlaví.
V roku 1981 potom Čikatilo nastúpil ako podnikový nákupca technického materiálu. Cestoval po celom Sovietskom zväze a podpisoval zmluvy. A mohol sa na staniciach zoznamovať s mnohými mladými ľuďmi …

V tú dobu už Čikatilo vedel, aké to je zabiť človeka. 22. decembra 1978 v Rostovskom meste Šachty uškrtil a dobodal deväťročnú Jelenu Zakotnovovu. Jej telo potom hodil do blízkej riečky Gruševky, kde bolo o dva dni neskôr nájdené. Hoci mnoho stôp a svedectiev ukazovalo na Čikatila, bol zatknutý a z vraždy obvinený dvadsaťpäťročný Aleksandr Kravčenko, ktorý ako mladý chlapec znásilnil a zabil dievča.

Jelena Zakotnovova

Kravčenko mal na 22. decembra alibi. Lenže polícia vyhrážkami prinútila jeho ženu povedať, že manžel nebol doma. V júli 1983 bol Kravčenko za vraždu Zakotnovovej popravený. Spravodlivosť na sovietsky spôsob bola vykonaná.

V čase Kravčenkovej smrti už mal Čikatilo na svedomí desať zmarených životov. Ženy, mladé dievčatá aj chlapci zomierali umučení desiatkami bodnutie, znetvorené a uhryznutý netvorom v ľudskej podobe. Na prvý pohľad obyčajný štyridsiatnik si vyberal naivné či opustené deti a mládež, ktorým jeho záujem imponoval. Lákal ich na sladkosti, alkohol, filmy či na poštové známky. Mnoho zavraždených žien boli tiež prostitútky.

Vražedné šialenstvo sa stupňovalo

Viktor Burákov.

Medzi decembrom 1978 a júnom 1983 zabil Čikatilo desať ľudí, len za septembra 1983 pribudlo ďalších päť obetí. Pritom v januári 1983 bol konečne zostavený vyšetrovací tím, ktorý mal overiť, či v Rostovskej oblasti nevraždí sériový vrah. Úrady sa domnievali, že štyri vraždy by mohla mať na svedomí rovnaká osoba. Z Moskvy bol do Rostova vyslaný major Michail Fetisov, ktorý šéfom miestneho špecializovaného tímu ustanovil forenzného analytika Viktora Burákovo. Keď ten v apríli uvidel objavenej telo desaťročnej Oľgy Stalmačenokovej, ktorú Čikatilo zabil o päť mesiacov skôr, nepochyboval, že ide o dielo sériového vraha. Dievča malo na tele 50 bodných a rezných rán, otvorený hrudník a dobodaných oči, rovnako ako mnoho z predchádzajúcich čikatilových obetí.

Samovraždy homosexuálov

Vyšetrovatelia pracovali s teóriami, podľa ktorých vraždil gang, ktorý predával orgány, satanistický kult či mentálne chorý človek. Začal hon na pedofilov a homosexuálov. Do septembra sa k vraždám priznalo niekoľko mladíkov, často prinútených k priznaniu brutálnymi výsluchmi plnými bitiek. V dôsledku vyšetrovania traja gayovia spáchali samovraždu.

Rozsiahle vyšetrovanie Čikatilovho prípadu však na druhú stranu pomohlo objasniť 95 nesúvisiacich vrážd a 245 znásilnenia. Hoci mala polícia niekoľko priznaní, neustále sa objavovali telá nových obetí. Od októbra 1983 do septembra 1984 zavraždil Čikatilo ďalších 16 ľudí, celkovo už 31.

„My sme tou dobou objavili 23 tiel. Niektoré z nich boli len kostry, z iných sme mohli získať predstavu, aká zranenia vrah spôsobuje,  povedal Burákov televízii Biography Channel. „Bolo to pre nás strašné, mnoho obetí boli deti. A mali odrezané časti tiel.“

Až 13. septembra 1984 sklapla pascu. Detektív v civile spozoroval na Rostovskom autobusovej stanici muža, ktorý sa snažil lákať ženy. Po zadržaní u neho našiel tašku s nožom a povrazom. Čikatilo tiež zodpovedal popisu muža, ktorý bol videný, ako odvádza desaťročného Dmitrija Ptašnikova zavraždeného v marci 1984. Detektívi ale zistili, že zadržaný je príkladným otcom rodiny a oddaným členom komunistickej strany. Oni pritom hľadali mladého zvrhlíka, ktorý bude známy ako sexuálny násilník a určite bude mať už trestné záznam.

Vyšetrovatelia mali zo šiestich rôznych vrážd vzorky spermií a slín, z ktorých určili, že vrah má krvnú skupinu A. Keď odobrali Čikatilovi krv, zistili, že má skupinu AB. Po troch mesiacoch ho prepustili, jeho meno však zostalo v zozname podozrivých, ten však v tú dobu mal v rámci útvarov neuveriteľných 25 tisíc mien.

Psychologický profil vraha

Hlavné prokurátor v čase Čikatilovho prepustenia stanovoval, že 23 vrážd je zrejme dielom rovnakého človeka. Verejne sa o tom ale nehovorilo, v Sovietskom zväze predsa sérioví vrahovia neexistujú, tvrdili vládnuci súdruhovia. Sériovej vrahov má len kapitalistická cudzina, najviac potom samozrejme USA.

Čikatilo dokázal nevraždiť len do 1. augusta 1985, kedy stretol na železničnej stanici moskovského letiska Domodedovo osemnásťročnú Natáliu Pochlistovou. V blízkom lesíku jej zasadil 38 rán, a potom ju uškrtil. Tou dobou už na prípade „mäsiara z Rostova“ pracovalo 18 prokurátorov a 29 detektívov. V okolí Rostova strážili veľká vlaková a autobusová stanica vojaci, tie menšia potom policajti v civile.

Alexander Buchanovský

Burákovov požiadal v novembri o pomoc psychiatra Aleksandra Buchanovského. V sovietskych dejinách sa jednalo o prvé zapojenie psychiatra do vyšetrovania sériového vraha. Buchanovský preštudoval všetky prípady a vypracoval 65stránkový psychologický profil vraha. V posudku okrem iného stálo, že vrahom je muž medzi 45 – 50 rokmi (Čikatilo mal v tom čase 49), ktorý prežil bolestné a izolované detstva a ktorý mal problémy s nadväzovaním vzťahov so ženami. Vrah mal mať podľa psychiatra priemernú inteligenciu a zrejme mal byť ženatý a mať deti. V posudku ďalej stálo, že sa jedná o sadistu, ktorý trpí impotenciou a uspokojenie nachádza len v utrpení obetí. Nôž pre neho predstavuje jeho nefunkčný penis, písal Buchanovský … Roky plynuli a Čikatilo ďalej zabíjal, aj keď sa jeho vražedná frekvencie oproti šialenstvo z rokov 1983 a 1984 spomalila. Šiesteho novembra 1990 zavraždil Čikatilo dvadsaťdvaročnú Svetlanu Korostikovou v lese pri železničnej stanice Donleškoz neďaleko mesta Šachty. Keď sa vrátil na stanicu, bol pristihnutý policajtom v civile, ako si umýva topánky a ruky. Na jeho kabátu bola tráva a hlina. Do lesa pritom ľudia chodili len na huby, Čikatilo však nebol oblečený ako typický hubár, miesto košíka mal nylonovú športovú tašku. Preto policajt podozrivého zastavil a zapísal si jeho meno, ktoré neskôr pridal do hlásenia. Nemal žiadny dôvod ho zatýkať. Až neskôr vyšlo najavo, že pri prehliadke by policajt našiel v taške odrezané prsia obete.

Obstúpili ho štyria muži v civile

Presne o týždeň neskôr bolo objavené telo Korostikovej. Keď detektívi prezerali hlásenia zo stanice Donleškoz, okamžite im „udrelo“ do očí Čikatilovo meno. Meno muža, o ktorom sa domnievali, že by mohol byť vrahom už o šesť rokov skôr. O deň neskôr, 14. novembra, sa na neho „prilepila“ sledovačka, ktorá bola svedkom mnohých čikatilových pokusov nadviazať kontakt s deťmi alebo mladými ženami. Onoho 20. novembra 1990 bolo podľa spomienok kriminalistov pekným dňom, panovalo príjemné počasie. Andrej Čikatilo vyšiel zo svojho bytu v Rostovskom Novočerkasku so skleneným džbánkom, jeho cieľom bol stánok s pivom v neďalekom parku. S plným džbánkom sa vydal na cestu domov, keď ho zrazu obstúpili štyria muži v civile. Takmer dvanásťročnej vyčíňanie „Rostovského mäsiara“ bolo definitívne u konca. Desivý účet vraždiaceho učiteľa a nákupcu sa uzavrel na čísle 56. Čikatilo všetky obvinenia popieral a tvrdil, že už ho raz krivo obvinili z rovnakej veci. Dôkazy proti nemu sa však hromadili.

Porezaný prst, nájdený nôž a povrazy …

Vyšetrovatelia chceli od Čikatila priznanie, výmenou za to mu chceli nahovoriť, že bude uznaný duševne chorým a nebude mu hroziť väzenie, ale len liečebňa. Napriek tomu osem dní intenzívnych výsluchov k ničomu neviedlo. 29. novembra 1990 bol na výsluch prizvaný psychiater Buchanovský. Čikatilovi citoval z profilu vraha, ktorý vypracoval o päť rokov skôr.

„Vysvetlil som mu, že nie som jeho nepriateľ, ale ani jeho obhajca. Nepoužíval som slová ako zlý a vinný. Hovoril som s ním ako doktor s pacientom,“ vysvetlil Buchanovský Biography Channel.

Počas niekoľkých hodín rozprávania s psychiatrom sa Čikatilo rozplakal a začal sa doznáva k vraždám. Pri ďalších výsluchoch sa zveril s mnohými otrasnými detailmi vrážd. Dobodal ich 30 – 50 ranami, potom na obetiach sedel a počúval, ako im dotĺklo srdca. Bodal ich do očí vraj preto, že veril starej povere, že obraz vraha zostane zachytený v očiach obete … „Všimol som si dievča, mala tak 12 alebo 13. Niesla v ruke tašku, tak som na ňu počkal. Začali sme sa spolu baviť a išli smerom k lesu. Potom som ju zatiahol medzi stromami a dobodal,“ priznal sa k tretej vražde 13-ročnej Ljubov Birjukovovej z roku 1982.

Vyšetrovateľov tiež zaviedol k hrobom troch neobjavených obetí. V súdnej sieni sa snažil Čikatilo navodiť dojem, že je blázon. V klietke sa vyzliekal donaha, kričal, že je tehotný a dojčí či spieval sovietsku hymnu. Keď popisoval, ako varil orgány obetí, mali policajti čo robiť, aby sa dav príbuzných obetí nevrhol na klietku (v ktorej bol po celý čas procesu kvôli vlastnej ochrane) a Čikatila nezlynčoval. Inokedy ho jeden z príbuzných zasiahol ťažkým kovovým predmetom.

Pochybenie laboratória?

„Kričali na nás: vydajte nám ho a vrhali sa na klietku. Reakcia príbuzných bola pochopiteľná. Čo by ste robili vy, keby vám zabil dieťa?“ Hovoril Burákov.

Čikatilo bol odsúdený za 52 vrážd a päť znásilnení na trest smrti plus 86 rokom navyše. Keď to sudca oznámil, prepukol v sieni hlasný potlesk. Prezident Boris Jeľcin zamietol 4. januára 1994 žiadosť o milosť, 14. februára strážnici vo väznici v Rostovskom Novočerkask odviedli Čikatila do osobitnej miestnosti. Potom sa ozvala rana z pištole priložená k hlave za pravým uchom.

Ani súd ale neodpovedal uspokojivo na otázku, prečo vražedné šialenstvo neskončilo už na jeseň roku 1984, kedy Čikatila prepustili na základe nezhody krvnej skupiny. Podľa hlavnej sovietskej forenznej expertky vraj u Čikatila objavili vzácnu vlastnosť – krvná skupina jeho slín a spermy bola odlišná od krvné skupiny v krvi. Mnoho expertov to skôr ale prisúdilo pochybenia laboratória. Dnes by Čikatila jednoznačne odhalila analýza DNA …